Ospravedlňuje blaho väčšiny utrpenie menšiny? Vedci otestovali slávny myšlienkový experiment

Je v poriadku, ak neďaleko obydlí postavíme diaľnicu, ktorá síce znepríjemní život zopár miestnym, ale pomôže státisícom obyvateľom celej krajiny?

Mali by sme investovať milióny eur do vývoja drahých liekov na zriedkavú chorobu, ktorú má iba zlomok populácie, ak vieme, že za rovnakú sumu by sme zachránili desaťtisíce ľudí umierajúcich na maláriu?

Aby morálni psychológovia zistili, čo si ľudia myslia o takých dilemách, hovorili im, nech si predstavia nasledujúci scenár. Na železničnej trati sa utrhla drezina, ktorá sa rúti na nič netušiacich piatich robotníkov (z angl. trolley problem).

Našťastie stojíte pri výhybke a drezinu môžete presmerovať na vedľajšiu koľaj. Má to však jeden háčik, je na nej jeden robotník.

Čo spravíte? Ak nič, zomrie päť ľudí. Ak výhybku prehodíte, zaviníte smrť nevinného človeka.

Problém dreziny. Zdroj – YouTube

Trolleológia

Uvedená morálna dilema o drezine je pomerne stará, siaha do 70. rokov minulého storočia, no renesanciu zažila po roku 2001, keď harvardský psychológ Joshua Greene a jeho kolegovia vydali v magazíne Science článok, v ktorom na fMRI skúmali, čo sa ľuďom deje v mozgu, keď riešili uvedenú dilemu.

Vedci zistili, že ľuďom sa vždy aktivovali centrá zodpovedné za spracovanie emócií, napokon išlo o veľmi emocionálne nabitú dilemu. No tiež zistili, že ľuďom, ktorí obetovali jedného, aby piati žili, sa aktivovali aj oblasti mozgu zodpovedné za vedomé rozvažovanie.

Zdá sa, ako keby si chladne spočítali, že päť je viac ako jeden, takže by mali výhybku prehodiť, lebo z danej situácie vyťažia najviac a zachránia najviac životov.

Morálnych psychológov zaujali výsledky štúdie natoľko, že vzniklo celé odvetvie „trolleológie“ (z angl. trolley, drezina), ktoré chrlilo jednu štúdiu o probléme dreziny za druhou.

V roku 2013 vydal Greene o morálnej dileme celú monografiu a pochvalné gratulácie sa iba hrnuli. Dva roky po vydaní knihy poskytol rozhovor pre Denník N.

Nedostatky hypotetických scenárov

Závažným nedostatkom celého hnutia okolo problému dreziny bolo, že ľudia riešili vždy len hypotetické scenáre.

No medzi hypotetickým scenárom a skutočnou dilemou z reálneho života môže byť zásadný rozdiel. V jednom výskume sa napríklad ľudí pýtali, či by si kúpili narcis na Deň narcisov, aby tak prispeli na liečbu rakovinu. Drvivá väčšina ľudí odpovedala, že áno, lebo ide o bohumilú aktivitu. No keď nastal Deň narcisov, akciu nepodporila ani polovica z nich. 

Ako však skúmať problém dreziny v reálnom prostredí, ak experiment s ľuďmi neprichádza do úvahy?  Psychológovi Driesovi Bostynovi z univerzity v belgickom Gente a jeho kolegom sa problém podarilo obísť, keď respondenti riešili dilemy a lá problém dreziny na myšiach.

Článok vyšiel v máji v špičkovom časopise Psychological Science.

Experimentovali s myšami

V prvej časti výskumu riešilo tristo účastníkov desať dilem v štýle problému dreziny. Pýtali sa ich napríklad, či by v horiacej budove postrčili človeka cez uzamknuté okno, aby tak zachránili päť detí, hoci by dospelákovi spôsobili pri páde z výšky smrteľné zranenia.

O 14 dní si 200 z nich pozvali znova, aby riešili reálne dilemy, tentokrát na myšiach. Vedci im povedali, že ak nič nespravia, za 20 sekúnd sa spustí zariadenie, ktoré dá veľmi bolestivé, no nie smrteľné elektrické šoky piatim myšiam uväzneným v klietke.

Ľudia mohli ich utrpenie ukončiť tým, že by šoky presmerovali na klietku, v ktorej však bola jedna myš (na okraj dodajme, že v skutočnosti sa myšiam nijako neublížilo, čo však v čase konania experimentu ľudia nevedeli).

Zvyšná stovka ľudí riešila rovnakú dilemu, no len ako hypotetický prípad.

Autori novej štúdie všetky odpovede porovnali a zistili, že medzi odpoveďami ľudí, ktorí riešili najprv hypotetický scenár a potom reálnu dilemu s myšou, neexistoval prakticky žiaden vzťah.

Naopak, vzťah existoval medzi odpoveďami ľudí z prvej časti hypotetických scenárov a druhého kola, keď účastníci riešili rovnako hypotetické príklady s myšami.

Povedané inak, odpovede ľudí, či ublížiť jednému, aby žili piati, sa zhodovali, ak riešili hypotetické scenáre, no rozchádzali, ak riešili hypotetický scenár a reálnu dilemu (s myšou).

Dôsledky alebo pravidlá

Autori tiež zistili, že v reálnej dileme s myšou stúpalo konzekvencialistické riešenie. Konzekvencializmus je etický smer, ktorý berie na zreteľ dôsledky (konzekvencie) našich činov. Takže pripúšťa obetu jedného, ak tým zachránime piatich, lebo tak zvýšime sumu šťastia vo svete (päť je viac ako jeden).

Konkurenčný etický smer sa nazýva deontológia. Nezaujímajú ho dôsledky našich činov, ale uplatňovanie pravidiel, ktoré sa majú dodržiavať za každých okolností, napríklad „Nezabiješ“. Deontológ by preto výhybku v probléme dreziny neprehodil.

Spomínaný psychológ Greene, ktorý stál na počiatku „trolleológie“, si na základe analýz skenov fMRI všimol, že keď sa ľudia rozhodujú ako deontológovia, dochádza k aktivácii najmä tých oblastí mozgu, ktoré sú zodpovedné za spracovanie emócií. Konzekvencialistom sa aktivujú aj oblasti zodpovedné za vedomé uvažovanie.

Počet deontológov nestúpol

Greenov model predpovedá, že v reálnej situácii by mal stúpnuť počet deontológov, lebo v takom prípade sa s našimi emóciami pohrávame oveľa viac ako v hypotetickom scenári. No to Bostyn a jeho kolegovia v novej štúdii nepozorovali, práve naopak.

Bostyn k tomu pre Denník N povedal: „Naše výsledky spochybňujú (Greenov, pozn. red.) model. Nenapadá mi žiaden jednoduchý spôsob, ako ich začleniť do existujúceho modelu.“

Zatiaľ čo autor Daniel Engber zo Slate sa s problémom dreziny rozlúčil ako myšlienkovým experimentom, ktorý nám prakticky nič nepovedal o tom, ako sa rozhodujeme v skutočných situáciách, hlavný autor štúdie Bostyn je oveľa opatrnejší, keď sa pre Denník N vyjadril: „Sme len na začiatku cesty. Spravili sme len jednu štúdiu s jedným typom dilemy. Existuje skutočne veľa dôkazov na podporu pôvodného Greenovho modelu o morálnom rozhodovaní a nemali by sme ho len tak odhodiť kvôli jednému kritickému zisteniu.“

Bostyn povedal, že si celkom nevie vysvetliť, prečo v reálnej situácii stúpol počet konzekvencialistov, ktorí sa rozhodovali „chladne“ rozumovo, hoci by sa ich mysle mali ujať skôr „horúce“ emócie.

Podľa zahraničného psychológa by jednou z možných odpovedí mohlo byť, že v hypotetických scenároch prevládajú deontológovia preto, lebo nemusia uvažovať o konzekvenciách svojich rozhodnutí, ktoré v hypotetickom scenári chýbajú. „Naopak, rozhodnutia v skutočnom živote ovplyvňujú druhých,“ pokračuje vo výklade Bostyn, takže ľudia viac rozmýšľajú o dôsledkoch svojich rozhodnutí, čo by mohlo zvyšovať výskyt konzekvencializmu. Psychológ však dodal, že ide o číru špekuláciu.

Psychopatológia

Výskumy z minulosti tiež ukázali, že ľudia, ktorí v morálnych dilemách volili konzekvencialistické riešenie, takže sa v probléme dreziny rozhodli obetovať nevinného človeka, vykazovali zároveň nepekné známky psychopatológie, mali sklony k machiavelizmu a predstavám, že život nemá zmysel.

Takým ľuďom sa preto vyčítalo, že ich v morálnom rozhodovaní nevedie záujem o blaho väčšiny, ale skôr túžba ubližovať, v tomto prípade nevinnému človeku, ktorého s chuťou obetujú.

No Bostyn a jeho tím ukázali, že „psychopatia nemala žiaden zmysluplný vzťah so správaním človeka v dileme z reálneho života“.

Myši nepovažuje za problém

Hoci nový výskum spochybnil mnohé predošlé štúdie, Bostyn by ich nevyhadzoval von z okna, lebo niektoré veci sa potvrdili. „Zistili sme, že odpovede ľudí na hypotetické scenáre a lá problém dreziny predpovedali, ako veľmi jedinci pochybovali o svojom rozhodnutí, keď robili rozhodnutia v reálnom svete, koľko nepokoja pri tom prežívali a ako rýchlo robili svoje rozhodnutia,“ povedal nám zahraničný psychológ.

Opýtali sme sa ho, či nie je nedostatkom výskumu, že reálna dilema sa netýkala ľudí, ale myší, čo môže výsledky skresľovať. „Nemyslíme si, že ide o dôležitú námietku,“ odpovedal nám vedec a dodal: „Čoraz viac štúdií ukazuje, že so zvieratami zaobchádzame podobne ako s ľuďmi. Ľudia, ktorí sa k zvieratám správajú pekne, sú často milí aj k ľuďom, a naopak.“ Vedci tiež merali pocity ľudí k zvieratám a zistili, že na výsledky nemali žiaden vplyv.

Všadeprítomná dilema

Bostyna sme sa tiež opýtali, aký význam máme prikladať problému dreziny, ak vieme, že ide o dilemu, ktorá pokrýva iba úzke spektrum morálnych problémov a navyše ide o myšlienkový experiment, s ktorým nemáme žiadnu reálnu skúsenosť, lebo nikto z nás nemusel vo svojom živote riešiť, či prehodí výhybku na trati, kde sa utrhla drezina.

Vedec priznal, že situácie a lá problém dreziny sú veľmi vzácne, no „morálny konflikt, ktoré je v ich základe, je všadeprítomný. Tieto dilemy sú o napätí, ktoré vzniká, keď musíte posudzovať práva jednotlivca s blahom celej skupiny. Takmer každé politické opatrenie obsahuje takéto napätie“.

Dostupné z: https://doi.org/10.1177/0956797617752640

EDIT: Kniha Moral Tribes vyšla po prvý raz v roku 2013, nie 2014. Údaj sme opravili.