Vojna so SAV na rozdiel od iných škandálov SNS neuškodí
Vedci sú pre populistických politikov ľahkým terčom, útok na nich sa priamo dotkne iba málo ľudí.
[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]
Osobná pomsta svojráznej ministerky školstva za to, že jej predchádzajúca akademická kariéra nebola taká úspešná, ako si sama predstavovala? Záujem „podnikateľov“ blízkych SNS a Smeru o lukratívne nehnuteľnosti Slovenskej akadémie vied – od zámku Smolenice až po budovu spoločenskovedných ústavov a knižnice SAV na Klemensovej v centre Bratislavy? Snaha SNS a samotnej ministerky Martiny Lubyovej odviesť pozornosť od oveľa horších káuz, ktoré ministerstvo školstva vyrába ako na bežiacom páse? Snaha niektorých zneuznaných vedcov blízkych Smeru a SNS získať väčší vplyv najmä na spoločenskovedný výskum?
Spor ministerky Lubyovej s akadémiou vied je natoľko bizarný a najmä na prvý pohľad natoľko zbytočný, že sa všetky tieto vysvetlenia zdajú logické a prijateľné. Navyše sa navzájom nijako nevylučujú, ale skôr dopĺňajú a môžu pôsobiť súčasne. S veľmi veľkou pravdepodobnosťou vieme azda len to, že za sporom nebude nič odborné a principiálne. Zjavne nejde o stret medzi odlišnými predstavami rozvoja slovenskej vedy, medzi rôznymi legitímnymi koncepciami na transformáciu akadémie vied.
Celá vec je zvonka ťažko priehľadná, administratívne a odborne náročná a nemôžeme vylúčiť ani spoluvinu akademikov na tom, že spor dospel až do štádia faktického zmrazenia či ohrozenia mnohých výskumov. Neporovnateľne väčší diel zodpovednosti však padá na ministerstvo.
Akademici majú v tomto spore lepšie argumenty, ako-tak komunikujú s verejnosťou a s ministerstvom a vykazujú viac snahy dohodnúť sa. Ministerstvo sa tvári veľmi arogantne, nekomunikuje a chce vec riešiť z pozície sily. Nezdá sa, že by ho nejako trápili škody, ktoré tým špičkovej slovenskej vede vznikajú.
