Denník N

Svet čierny ako kolomaž, žiadna budúcnosť. Tak vnímala realitu pri písaní knihy Antihrdina autorka

Foto - Juraj Starovecký
Foto – Juraj Starovecký

Zaujímalo ma, ako by sa dalo napísať, graficky znázorniť, ako človeku roztržito preskakujú myšlienky, hovorí Alexandra Salmela o forme svojho druhého románu.

Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínsky jazyk na Karlovej univerzite v Prahe. Za debutový román získala cenu najčítanejších fínskych novín Helsingin Sanomat a dostala sa s ním do finále ceny Anasoft litera 2012. Úspešná je aj ako detská autorka – napísala knihu Žirafia mama a iné príšery, podieľala sa na rozprávkovej sérii Mimi a Líza. Nový román Antihrdina (vyd. Artforum) uvádzaný ako kniha „o cynizme a nádeji v kolabujúcom svete, o korupcii ideálov a zlom materstve, o ceste, stromoch a hrdinoch“ napísala ALEXANDRA SALMELA dvakrát – najskôr po fínsky, až potom po slovensky. A opäť je v nominácii na cenu Anasoft litera.

Antihrdina bol napísaný najskôr po fínsky. V čom je rozdiel slovenského prekladu oproti originálu?

Skôr by som povedala, že je to nová verzia knihy. Nepokladám to ani za autorský preklad. Vo fínčine sa nerozlišujú rody, v slovenčine sa nedá na takmer štyristo stranách zahmlievať, či je hlavnou postavou ona alebo on. Hneď na začiatok knihy som priznala, že v jazyku, v ktorom na tom záleží, je to ona. Potom tam bolo viacero iných vecí, doplnených pasáží, ktoré v origináli nie sú. Text som začala „prekladať“ s ročným odstupom od fínskej publikácie, za ten čas som od neho získala dostatočný odstup, bola som schopná vnímať ho triezvejšie. Plus, samozrejme, fínčina má úplne opačnú vetnú štruktúru, iný rytmus, záľubu v aliterácii a podobne.
Ako sa dá naučiť po fínsky? Slovenčina ma, samozrejme, ťahá istými svojimi rovinami, ako ju mám naučenú z rozprávok, z tlače. Pre mňa jedinou možnosťou, ako písať po fínsky, je myslieť po fínsky. Nemôžem myšlienku alebo vetu vytvoriť v materinskom jazyku a potom ju prekladať. Potom to nefunguje, zadŕha to. Nemá to rytmus, melodiku, žiadnu vnútornú koherenciu. Často sa pýtam manžela, a potom sú isté typy textov, ktoré sa treba nadupať. Čítať, počúvať, aby ste nadobudli špecifický jazykový register. Napríklad, v istej fáze písania som sa veľmi intenzívne kŕmila reklamnými vestníkmi agentúr, oznamami rôznych typov – od bežných, cez pseudoluxusné až po naozaj noblesné, kde sa predáva vila za 10 miliónov.

Napísať knihu v cudzom jazyku a potom ju prekladať do materinského plus veľký grafický experiment. Rada si komplikujete život?

Nemyslela som to ako jazykové cvičenie alebo nejaké sebabičovanie. Prišlo to samo od seba. Chcela som ísť ďalej s formou. Pri mojej prvej knihe sa hovorilo, aké je to odvážne, že sú tam štyria rozprávači a štyri prúdy rozprávania. Zaujímalo ma, ako by sa dalo napísať, graficky znázorniť, ako človeku roztržito preskakujú myšlienky, ako sa prelínajú, strácajú, ako sa zabudne uprostred vety a pokračuje niekde úplne inde. Sú tam pasáže, keď človek nesústredene číta. Poznáte ten pocit, že listujete novinami a zrazu dostanete pocit, že toto ste už čítali. Úplne sa zaslučkujete v tom texte. Čítate dva riadky stále dokola, až si uvedomíte, že to nedáva žiadny zmysel. Toto ma zaujímalo, ako opísať. Ja som to značila rôznymi fontmi, rôznou veľkosťou a sýtosťou farby písma. Na zjednodušení sme spolu s grafickým dizajnérom Martinom Mistríkom dosť pracovali, aj fínska grafička mi už hovorila, že toto je príliš, majoritu fínskych čitateľov to deprimovalo.

Kniha obsahuje veľa netypických grafických prvkov, rôzne typy fontov, písmo, ktoré sa stráca a znovu vynára, zarážky. Namiesto klasických ilustrácií sú tam grafické pasáže, ktoré nie je nutné čítať, sú len vizuálnym ozvláštnením. To bol zámer?

Pre mňa je to organická súčasť textu. Nie je to niečo, čo by bolo nakašírované už na hotový text ako mejkap. Lepšie to pôsobí vizuálne, než sa to číta a vysvetľuje. V knihe sú napríklad dve dvojstrany reklamných sloganov, ktoré prichádzajú po pasáži, ako ľudia z politicky izolovanej krajiny cestujú do krajiny konzumu, kde sa na nich vyvalí vizuálny smog. Človek to môže čítať a niečo si tam hľadať, ale úplne pokojne to môže preskočiť či pozerať sa na to ako na ilustráciu.

Obsah vznikal ako puzzle alebo skôr dolaďovanie vopred jasnej predstavy?

Neviem písať lineárne, bola to skladačka. Boli pasáže, ktoré sa mi písali ľahko, lebo mi boli bližšie, a potom také akčné, kde sa rozvíjala reálna zápletka, ktorá ženie aj dej dopredu, tam to bolo pre mňa zložité. Svet, na pozadí ktorého sa príbeh odohráva, je v podstate schéma. Nezakrývam to. Nie je to žiadny realizmus, ak to niekto vyčíta tej knihe, je to jej zámer. Keby nebola schematická, nebola by vôbec čitateľná a zrozumiteľná. Sú to dva svety – krajina, ktorá je politicky izolovaná, takzvaný ekosocialistický režim, a na druhej strane super „slobodná“ konzumná demokracia. Je to takto vyhrotené, ale nemusíme tie krajiny takto rozdeľovať. Sú to akoby dve roviny na sebe, stále sú prítomné. Niekto v tom veľmi zjednodušene môže vidieť Severnú Kóreu, ale nie je to Severná Kórea. Je to realita tak, ako som ju v čase písania knihy vnímala, svet čierny ako kolomaž, žiadna budúcnosť.

Premieta sa tam veľa vecí, ktoré sú dnes aktuálne. Napríklad postava novinára z denníka Fakt pripomína, že žijeme dobu hoaxov. Do akej miery k vám pri písaní prenikajú vonkajšie vplyvy?

Pri tejto knihe veľmi. Klimatické zmeny, ekologické problémy, to všetko ma dosť zasahovalo a prichádzalo ku mne odvšadiaľ. Napríklad zásadným hybným momentom v knihe je banské nešťastie. To bolo inšpirované jednak závalom bane v Chile, jednak prasknutím kalových nádrží v povrchovej bani Talvivaara z roku 2012, čo je najväčšia ekologická katastrofa v dejinách Fínska. Tým, že nemám rada temné a tesné priestory, už len predstava, ako tam baníci niekoľko kilometrov pod zemou čakajú, kým ich vytiahnu, bola neskutočne silná.

Keď sa autorovi podarí taký výrazný debut ako vám s knihou 27 čiže smrť robí umelca, s druhým dielom sú spájané vysoké očakávania. Pociťovali ste ich?

Medzitým som vydala rozprávkovú knihu Žirafia mama a iné príšery. Niekedy sa to prehliada, keď sa čaká druhé veľké dielo pre dospelých. Ale Žirafa trochu zmenšila tlak, ktorý som pociťovala po debute. Mohla som sa viac sústrediť. Prvotina možno nastavila veľké očakávania, ale druhá kniha mala smolu v tom, že na prebale je napísané „Utópia je veľkou Smerodajkou založený ekoštát, v ktorom neexistuje komercia ani vlastníctvo.“ A tí, ktorí boli leniví, si povedali: Aha, science fiction. Dali to recenzovať redaktorom, ktorí sa venujú science fiction. Z väčšiny recenzií som sa dozvedela, o čom to je napríklad. Také lineárne popisy. Samozrejme, niekto vypichol, že je to možno volanie, výkrik, že teraz ľudstvo zastav sa, lebo čo bude. Tá kniha však nie je science fiction, rozpráva o súčasnosti, o súčasnom svete, aký sa mi javí teraz, aj keď je asi čierny. Na jazyk sa sústredili a forma bola zložitá. V niektorých recenziách prijali pozitívne, že sa to hrá s formou, v iných že až príliš, že sa snažím až mučiť čitateľa.

Čo hovoríte na slová jedného z porotcov ceny Anasoft litera, že „kniha by si síce zaslúžila prísnejšiu redakciu, ktorá by jednak skrátila jej samoúčelne natiahnutý – pretože jednotlivé línie ani poetiku neprehlbujúci – rozsah, jednak neprepustila chyby, z ktorých mnohé nie sú zámerom v zmysle inak zaujímavého a pre našu literatúru osožného, s témou knihy korešpondujúceho vynachádzania novotvarov a funkčne spotvorenej syntaxe. Tak či onak, ide v porovnaní so zvyškom ročnej produkcie o nielen tematicky relatívne invenčný a rodovo zaujímavý, ale esteticky prevažne nosný príspevok do súdobej literatúry“?

Tá prvá veta bola výborná, možno by si zaslúžila redakciu. Ale budem nad ňou uvažovať. Neviem, čo si mám o tom myslieť, či je to pozitívne alebo negatívne.

Čo vlastne privedie absolventa divadelnej dramaturgie z Bratislavy ísť študovať do Prahy fínčinu?

Vtedy sa v Bratislave fínčina nedala študovať a Praha mi prišla zaujímavejšie miesto na život. Bolo to pár rokov pred vstupom Slovenska do EÚ. Kombinácia slovenčina-fínčina sa zdala byť celkom zaujímavá pre nejaké uplatnenie cez jazyky. Nechala som sa niesť a viesť prúdom okolností. K prekladaniu a tlmočeniu však ešte nedošlo.

Hlavným mesto Fínska sú Helsinky, Turku bolo európskym hlavným mestom kultúry, v s manželom žijete v Tampere. Medzi dôvodmi, prečo tam ísť sa uvádza, že tam je Leninove múzeum.

Jediné mimo Ruska. Lenin je v rámci fínskych dejín považovaný za relatívne pozitívnu postavu, podpísal totiž Fínom nezávislosť. Má taký obraz dobrého strýka z východu.

Mali ste obraz Lenina pri postave revolucionára v knihe?

Nie. Zaujímalo ma, ako posúvať ďalej myšlienku toho, ako vzniká obraz hrdinu. Ako sa tvorí legenda. Čo je za tým, aká skutočná osobnosť. Málokto to vie, málokoho to zaujíma. Či je niekto schopný prijať realitu za ikonickým obrazom, akceptovať ju. Doma sme kedysi mali knihu Rozprávky o Leninovi, kde sú neskutočné veci. Lenin dosadený do každej možnej situácie ako spasiteľ, ktorý zachráni aj topiaceho sa chlapca alebo mačičku.

Vydavateľ v knihe uvádza: „autorka žije v rodinou v Tampere, niekde medzi mestom a vidiekom zvažuje, čo robiť so svojím životom“. Stále to platí?

To je kombinácia niekoľkých textov a niekoľkých životných situácií. Tá posledná veta je ešte z prebalu predchádzajúcej knihy. Ja už dnes nezvažujem vôbec nič. V Tampere žijeme už asi osem rokov. Sú aj horšie mestá na život. Tampere je dobré v tom, že má viac než dve ulice, človek nemusí chodiť len hore-dole ako Kant. Je to subkultúrna bašta, staré priemyselné mesto založené na textilných fabrikách, prekvital tam feminizmus, bolo to jedno z mála fínskych miest, kde väčšina žien pracovala a organizovala sa.

Je pravda, že knihy vo Fínsku stoja 30 eur?

Ale iba nové. Teoreticky je možné žiť iba z literatúry aj bez grantov. Neviem, nakoľko na Slovensku funguje systém spoplatňovania výpožičiek. Vo Fínsku sa snažia dostať na úroveň Nórska, kde autor dostáva dosť zaujímavú sumu za každú knižničnú výpožičku. Myslím, že ide o niekoľko desiatok centov. Ak je niekto veľmi plodný autor a píše napríklad detské knihy, ktoré sa veľmi požičiavajú a stvorí nejakú zaujímavú sériu s dobrými postavami a príbehom, môže žiť iba z literatúry veľmi dobre. Keď ešte získate nejakú dôležitú cenu, tiež vás to posunie, začnú vás pozývať na čítačky po knižniciach a kníhkupectvách. Hoci robíte promo vlastnej knihe, platia vám za to, že im vytvárate program.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Anasoft litera

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie