Denník N

Otec týral jej mamu, brata jej zastrelili okupanti, prenasledovala ich ŠtB, mama spáchala samovraždu, ona prežila vojnu v Bosne aj rakovinu

Katarína Rubinová. Foto – Vladimír Šimíček

Kataríne Rubinovej 21. august 1968 zmenil život. Vinníkom odpustila.

KATARÍNA RUBINOVÁ sa narodila v roku 1958 v Levoči, vyrastala v Poprade a Košiciach. Jej brat Michal Hamrák sa 21. augusta 1968 stal prvou obeťou okupačných vojsk v Košiciach. V roku 1976 sa vydala do Bosny a Hercegoviny vo vtedajšej Juhoslávii. V Belehrade vyštudovala za diplomovanú zdravotnú sestru, pracovala v bosnianskych ordináciách aj nemocniciach, otvorila si nechtové štúdio, pôsobila ako prekladateľka, dodnes pracuje v Rakúsku ako opatrovateľka. Žije v Bosne a Hercegovine, je jedinou tamojšou súdnou tlmočníčkou do slovenčiny, má dve deti a štyri vnúčatá.

Do akej rodiny ste sa narodili?

Bola som vysnívané dieťa. Rodičia najskôr mali môjho brata Miška, potom sa im šesť rokov nedarilo mať ďalšie dieťa, až som na svet prišla ja. Mama pochádzala z dobre situovanej rodiny, mala šesť súrodencov, pracovala ako účtovníčka. Otec bol inžinier v železiarňach, takže sme sa presťahovali do Košíc. Žili sme si celkom dobre, mali sme trojizbový byt.

Potom prišli prvé problémy – otec od mamy žiadal, aby opustila rodinu a odišla s ním na Západ. Odmietal žiť v socializme. Lenže mama o tom nechcela ani počuť, bola naviazaná na súrodencov. Vyvrcholilo to tým, že otec začal mamu biť a mal milenky. V roku 1967 sa rozviedli.

To neznie ako detstvo, na ktoré má človek príjemné spomienky.

Nebolo príjemné. Keď otec odchádzal naposledy, znovu chcel mamu zbiť, ale zastal sa jej môj brat Miško, ktorý mal vtedy 15 rokov, dokonca na otca, aby obránil mamu, vytiahol nôž. Na svoj vek bol veľmi vyspelý, mama v ňom po otcovom odchode videla človeka, ktorý jej pomôže nielen s mojou výchovou. Lenže prišiel 21. august 1968 a Miška zastrelili.

Ako mama dovtedy vnímala komunistov?

Bola kresťanka, v tom duchu viedla aj nás. S politikou nechcela mať nič spoločné.

V auguste 1968 ste mali 10 rokov. Pamätáte si na deň, ktorý nielen vám zmenil život?

Na tú tragédiu sa nedá zabudnúť, v človeku to ostane, nevie to vymazať. Bola som na návšteve u maminej sestry, brat odišiel do železiarní, kde chodil do školy. Keď mama videla, že v meste sú vojská, ihneď volala sestre, aby som prišla za ňou do práce. Nasadla som na električku a šla za ňou.

Mama neustále zháňala aj Miška. Dovolala sa do železiarní, ale povedali jej, že učňov už poslali domov. Telefóny zrazu prestali fungovať. Šli sme domov, čakali sme, či sa nevráti, stále však nechodil, mama preto vyvolávala jeho kamarátom.

Išli ste ho hľadať?

Okolo ôsmej či pol deviatej večer sme stále netušili, čo sa stalo, tak ma mama vzala za ruku a šli sme z nemocnice do nemocnice. Hneď v prvej nám povedali, že čokoľvek sa stalo, budú o tom vedieť vo vojenskej nemocnici.

Problém bol, že v noci už platil zákaz vychádzania, takže sme sa po uliciach doslova plazili. Nikdy nezabudnem na tie svetlomety, ktoré prečesávali ulice. Doplazili sme sa k vojenskej nemocnici, čupli sme si a mama zabúchala na dvere.

Otvorilo sa okienko, mama sa predstavila a spýtala si, či tam nie je jej syn. Dvere sa otvorili, vošli sme a medzi oči sme dostali nasledovnú informáciu, citujem ju úplne presne – áno, je tu, ale je mŕtvy.

Veľmi necitlivé.

Ja som si to ako malá veľmi neuvedomovala, ale mama začala strašne kričať, spadla, zrútila sa. Dali nás do nejakej čakárne, mame zrejme pichli injekciu, ležala som na jej nohách a plakala som. Mama sa dožadovala, aby jej ukázali telo, ale odmietli to a poslali nás domov. Keby ste ma teraz mučili, nedokážem opísať, ako sme sa tam dostali, čakala nás tam však už celá rodina.

Od toho dňa mama najbližšie mesiace o sebe ani nevedela, dostávala injekcie, lieky. Poviem to inak – od toho dňa som už nemala mamu. Zničilo ju to.

A nakoniec tiež skončila tragicky.

Šlo to s ňou rapídne dole, prišli strašné depresie, chcela sa už len zabiť. Asi desaťkrát ležala na psychiatrii, kde na nej robili výskumy, dávali jej elektrické šoky do hlavy. Keď som tú budovu videla po desiatkach rokov, okamžite som sa roztriasla, mám na ten priestor strašné spomienky.

Pohreb Michala Hamráka. Za mamou kráča v bielych šatách vtedy 10-ročná Katarína Rubinová. Foto – archív K. R.

Kedy ste sa dozvedeli, ako presne zomrel Miško?

Mama síce stále pátrala, čo presne sa stalo, ale nedarilo sa jej. Až po troch alebo štyroch mesiacoch k nám prišla nejaká babka. Mama ma objala a povedala – poď, táto teta nám to povie. Povedala presne toto – váš syn zahynul kvôli mne.

Keď mama vyvalila oči, dodala, že sa to stalo preto, lebo ho zle vychovala – naučila ho úctivosti. On totiž pustil túto babku do brány, aby vošla prvá, a keď sa otočil, dostal guľku do srdca.

Ako si ho pamätáte?

Bola som pre neho princezná, bol to vynikajúci brat. Raz som si cestou zo škôlky znečistila oblečenie, okamžite mi ho doma vyzliekol a opral ho, aby sa mama nehnevala. Bol pre mňa veľkou autoritou, a nielen preto, že bol o šesť rokov starší.

Vašu mamu jeho smrť zničila. Čo urobila s vami?

Ako jedenásťročná som sa pokúsila o samovraždu, zjedla som mamine lieky, zobudila som sa v nemocnici po štyroch dňoch v bezvedomí. Bolo to veľmi ťažké, lebo byť doma a sledovať, ako mama postupne odchádza, chodiť za ňou na psychiatriu, pričom viete, že sa chce zabiť, bol obrovský nápor na psychiku.

Cítila som sa menejcenná. Ľutovala som, že nezastrelili mňa, lebo brat bol starší a mohol mame viac pomôcť. Musím však dodať aj to, že rodina sa veľmi snažila pomôcť mi, a aj mama sa mi všetko snažila vynahradiť aspoň finančne – čo som chcela, to mi kúpila. To však nie je skutočná rodina. Všetko som pochopila, až keď som mala vlastné deti a vnúčatá.

Do života vám vstupovali aj eštebáci.

Pri dverách sme ich mali stále, nikdy sa nenamáhali zazvoniť, vždy len vyrazili dvere, prehliadli byt a odišli. Mama stále musela volať opravárov. Vrcholom bolo, že nás nechceli pustiť ani len na cintorín na Miškov hrob. Čakali tam a poslali nás preč, že tam nesmieme ísť. Sviečky sme preto pálili pred bránou cintorína.

Nechceli ma vziať ani na žiadnu strednú školu, nakoniec mi umožnili dokončiť aspoň dvojročné štúdium. Ešte som mala len 17 rokov, keď ma vyhodili z práce, lebo som vraj politicky nespoľahlivá – brat mi zahynul a otec emigroval.

Vypočúvali mamu eštebáci?

Musela tam chodiť každý mesiac. Aj mi rozprávala, čo tam s ňou robili. Na psychiatrii končila obvykle práve po týchto výsluchoch.

Nakoniec si vzala život.

Ešte predtým sa znovu vydala. Videla som v tom nádej, že sa zo všetkého dostane, ale aj on

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

August 1968

Rozhovory

Teraz najčítanejšie