Denník N

Otec týral jej mamu, brata jej zastrelili okupanti, prenasledovala ich ŠtB, mama spáchala samovraždu, ona prežila vojnu v Bosne aj rakovinu

Katarína Rubinová. Foto - Vladimír Šimíček
Katarína Rubinová. Foto – Vladimír Šimíček

Kataríne Rubinovej 21. august 1968 zmenil život. Vinníkom odpustila.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

KATARÍNA RUBINOVÁ sa narodila v roku 1958 v Levoči, vyrastala v Poprade a Košiciach. Jej brat Michal Hamrák sa 21. augusta 1968 stal prvou obeťou okupačných vojsk v Košiciach. V roku 1976 sa vydala do Bosny a Hercegoviny vo vtedajšej Juhoslávii. V Belehrade vyštudovala za diplomovanú zdravotnú sestru, pracovala v bosnianskych ordináciách aj nemocniciach, otvorila si nechtové štúdio, pôsobila ako prekladateľka, dodnes pracuje v Rakúsku ako opatrovateľka. Žije v Bosne a Hercegovine, je jedinou tamojšou súdnou tlmočníčkou do slovenčiny, má dve deti a štyri vnúčatá.

Do akej rodiny ste sa narodili?

Bola som vysnívané dieťa. Rodičia najskôr mali môjho brata Miška, potom sa im šesť rokov nedarilo mať ďalšie dieťa, až som na svet prišla ja. Mama pochádzala z dobre situovanej rodiny, mala šesť súrodencov, pracovala ako účtovníčka. Otec bol inžinier v železiarňach, takže sme sa presťahovali do Košíc. Žili sme si celkom dobre, mali sme trojizbový byt.

Potom prišli prvé problémy – otec od mamy žiadal, aby opustila rodinu a odišla s ním na Západ. Odmietal žiť v socializme. Lenže mama o tom nechcela ani počuť, bola naviazaná na súrodencov. Vyvrcholilo to tým, že otec začal mamu biť a mal milenky. V roku 1967 sa rozviedli.

To neznie ako detstvo, na ktoré má človek príjemné spomienky.

Nebolo príjemné. Keď otec odchádzal naposledy, znovu chcel mamu zbiť, ale zastal sa jej môj brat Miško, ktorý mal vtedy 15 rokov, dokonca na otca, aby obránil mamu, vytiahol nôž. Na svoj vek bol veľmi vyspelý, mama v ňom po otcovom odchode videla človeka, ktorý jej pomôže nielen s mojou výchovou. Lenže prišiel 21. august 1968 a Miška zastrelili.

Ako mama dovtedy vnímala komunistov?

Bola kresťanka, v tom duchu viedla aj nás. S politikou nechcela mať nič spoločné.

V auguste 1968 ste mali 10 rokov. Pamätáte si na deň, ktorý nielen vám zmenil život?

Na tú tragédiu sa nedá zabudnúť, v človeku to ostane, nevie to vymazať. Bola som na návšteve u maminej sestry, brat odišiel do železiarní, kde chodil do školy. Keď mama videla, že v meste sú vojská, ihneď volala sestre, aby som prišla za ňou do práce. Nasadla som na električku a šla za ňou.

Mama neustále zháňala aj Miška. Dovolala sa do železiarní, ale povedali jej, že učňov už poslali domov. Telefóny zrazu prestali fungovať. Šli sme domov, čakali sme, či sa nevráti, stále však nechodil, mama preto vyvolávala jeho kamarátom.

Išli ste ho hľadať?

Okolo ôsmej či pol deviatej večer sme stále netušili, čo sa stalo, tak ma mama vzala za ruku a šli sme z nemocnice do nemocnice. Hneď v prvej nám povedali, že čokoľvek sa stalo, budú o tom vedieť vo vojenskej nemocnici.

Problém bol, že v noci už platil zákaz vychádzania, takže sme sa po uliciach doslova plazili. Nikdy nezabudnem na tie svetlomety, ktoré prečesávali ulice. Doplazili sme sa k vojenskej nemocnici, čupli sme si a mama zabúchala na dvere.

Otvorilo sa okienko, mama sa predstavila a spýtala si, či tam nie je jej syn. Dvere sa otvorili,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

August 1968

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie