Denník N

Filmový kritik Konečný: V Hollywoode už na dobrý scenár rezignovali, preto prišli kvalitné seriály

Foto N – Tomáš Benedikovič

Na stredných školách robil Peter Konečný prednášky o domácom násilí, ktoré videlo viac ako 3000 žiakov. Tvrdí, že aj niektoré seriály dokážu mladým ľuďom s problémami pomôcť.

Okrem tipov na kvalitné filmy si dnes ľudia čoraz častejšie vymieňajú odporúčania na kvalitné seriály. Filmový kritik Peter Konečný hovorí, že mainstreamový seriál je dnes kvalitnejší ako mainstreamový film. Mnohé seriály sa stali takými populárnymi, že dokonca ovplyvnili aj aktivizmus po celom svete. Jedným z nich je Príbeh služobníčky (The Handmaid’s Tale, 2017), ktorého kostýmy sa stali ikonickými pri boji za práva žien. Protestovali v nich dokonca aj v slovenskom parlamente. 

Je Príbeh služobníčky dobrý seriál?

Je nielen dobrý, ale aj mimoriadne dôležitý.

Čo robí z bežného seriálu dobrý seriál?

Príbeh služobníčky (The Handmaid’s Tale, 2017) je ukážkou toho, že veľa kvalitných scenáristov a scenáristiek prešlo do seriálovej tvorby. Označuje sa to termínom Quality TV. Príbeh služobníčky má kvalitnú knižnú predlohu, publikovanú v roku 1985, a k precíznej realizácii adaptácie pomohla prítomnosť samotnej autorky na nakrúcaní, ktorá si aj zahrala v jednej z častí. Intenzívne sa teda snažili o kvalitnú adaptáciu s dohľadom autorky, čo je veľmi dôležité, ale nie úplne bežné.

Stretol som sa napríklad s názormi, že ten seriál je príliš extrémny, no treba ho brať do istej miery aj symbolicky. Príbeh hovorí o tom, čo by sa dialo, ak by sa viacero extrémov stalo skutočnosťou. Podľa Margaret Atwoodovej ide o spojenie viacerých konkrétnych foriem potláčania ženských práv, ktoré sa ženám už v minulosti diali alebo sa dejú práve teraz. Samozrejme, je to dystopia (protiklad utópie, pozn. aut.) a my musíme urobiť všetko pre to, aby sa nestala skutočnosťou. Dnes niektoré veci nasvedčujú tomu, že sa k tomu blížime, a Príbeh služobníčky prestáva byť extrémny. Preto aj tá výrazná divácka reflexia práve tohto seriálu.

Autorka knihy Margaret Atwood v jednom rozhovore povedala, že ak by americké voľby vyhrala Clintonová a nie Trump, seriál by sa nestal takým známym. Naozaj úspech filmu alebo seriálu závisí aj od politickej situácie?

Ten seriál by bol rovnako dobrý, ale neviem, či by bol rovnako populárny. To nikdy ani vedieť nebudeme. Seriál Homeland (2011-) mal väčší problém, keď celú sériu postavili na tom, že americkou prezidentkou bude žena, no potom sa to nestalo. Príbeh sa potom čiastočne rozpadol a vyzeral ako science fiction, aj keď tak nemal vyzerať. Stále však ide o mimoriadne kvalitný seriál, ktorého ôsma sezóna nás čaká budúci rok. Myslím si, že úspech Príbehu služobníčky nezávisel len od výsledku amerických volieb, pretože vo svete sa deje množstvo vecí, ktoré sú mu podobné. To, že my v Európe máme problém sa na niektoré veci pozerať, neznamená, že to nie je každodenná realita dievčat niekde na svete.

Príbeh služobníčky mal aj filmovú verziu, ktorá však nebola taká úspešná, takže asi nejde len o príbeh.

Filmová verzia z roku 1990 zďaleka nedosiahla také kvality ako seriálová. Dôvodom je aj fakt, že je iné mať na rozprávanie príbehu 400 alebo 500 minút a iné mať 100 minút. To isté sa stalo aj s príbehom Westworld, ktorý v roku 1973 nakrútil priamo Michael Crichton. Takisto nedosiahol príbehový rozsah ani divácky úspech seriálu, hoci aj ten má svoje slabé miesta. Minutáž niekedy pomáha. Hovorí sa, že seriály sú o scenáristoch a filmy sú o režiséroch. Pri seriáli veľmi vidieť zlý scenár, no pri filme sa niektoré veci vedia stratiť v súvislosti s minutážou. V Hollywoode už na dobrý scenár pri filmoch rezignovali. Som v tomto veľký pesimista a mám pocit, že 90 percent Hollywoodu je extrémna primitívnosť, lebo tie filmy sú robené najmä pre 13- až 15-ročné deti. Stratila sa teda kvalitná mainstreamová filmová zábava a posilnila sa tá seriálová.

Tvrdíte, že je škoda, že sa na Oscaroch neoceňujú aj seriály. Sú dnes seriály lepšie ako filmy?

Ak hovoríme o mainstreame, tak si dovolím tvrdiť, že mainstreamový seriál vo veľkej miere dosahuje lepšiu kvalitu než mainstreamová filmová zábava. V Amerike stále existuje aktívna nezávislá filmová tvorba, tisíce filmov, z ktorých sa napríklad stovky dostanú na festival Sundance. Je to festival, kde sú rôzne príbehové prúdy a často inovatívny filmový jazyk. Mainstream, a najmä hollywoodsky, však ide dosť intenzívne dole vodou. Za ostatných 30 rokov sa znížil vekový priemer amerického kinodiváka a vidieť, že veľkým štúdiám ide najmä o peniaze a o zábavu prispôsobenú hlavnej cieľovke kín. Nemôžu tie veci robiť inak, lebo je to presne vyrátaná skladačka, všetko je presne naplánované aj na päť alebo šesť rokov dopredu. Vedia, aké projekty sa budú robiť, aby na sebe navzájom neparazitovali. Je to obrovská mašinéria a mechanizmus, ktorý má pevne stanovené pravidlá. V seriálovej tvorbe sa tento priestor uvoľnil a tam je to zaujímavejšie.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Peter Konečný (1979)

Je šéfredaktorom a zakladateľom filmového portálu Kinema.sk. Vyštudoval Katedru filmovej vedy a multimédií na Vysokej škole múzických umení. Je tvorcom a spolupracovníkom medzinárodného filmového festivalu Cinematik Piešťany a PR špecialistom bratislavského kina Mladosť. Dlhé roky spolupracuje aj s Rádiom_FM a Rádiom Slovensko na tvorbe filmových relácií. Od roku 2011 je scenáristom a moderátor filmovej relácie Screener na webe sme.sk. Je dramaturgom viacerých letných kín v Bratislave. Aktuálne sa venuje aj prednáškam pre stredné a vysoké školy so špeciálnym projektom Svet médií, ktorý videlo viac ako 60-tisíc študentov. Celkovo zrealizoval viac ako 800 filmových prednášok v 50 mestách na Slovensku a v Čechách, ktoré videlo vyše 150-tisíc divákov.

Príbeh služobníčky sa stal takým populárnym, že mnohé aktivistky, ktoré protestovali proti obmedzovaniu práv žien, sa začali obliekať do kostýmov z tohto seriálu. Ovplyvnil takto výrazne aktivizmus aj iný seriál alebo film?

Kostýmy z tohto seriálu sa stali ikonickými tým, že boli jasným signálom pre určitú skupinu ľudí. A ten, kto nevedel, o čo ide, si to dohľadal na internete. Červená farba je sama osebe veľmi symbolickou. Existuje teória, že Červená čiapočka nosila červený kostým práve preto, že tá farba symbolizuje prvú menštruáciu, čiže biologickú schopnosť ženy otehotnieť.

Tie kostýmy sú vyjadrením postoja alebo názoru bez toho, aby človek potreboval čokoľvek povedať. Je to teda veľmi tichý a inteligentný protest, lebo už samotný kostým kričí. Tie kostýmy sa objavili dokonca aj v našom parlamente. Bolo to asi vôbec prvýkrát, čo sa v našom parlamente objavil v kostýmovom ikonickom zastúpení nejaký seriál.

Je kinematografia v poslednom čase viac politická a ideologická, alebo to tak bolo vždy?

Dostupnosť všetkého audiovizuálneho obsahu je dnes oveľa väčšia. Kedysi nebolo možné, aby ľudia v takej miere pozerali toľko rôznej kinematografie. Sme krajina, ktorá má obrovské množstvo stiahnutí audiovizuálnych obsahov na jedného obyvateľa. Nie sme lovci a zberači, sú z nás lovci a ťahači. Nemyslím si, že do seriálov prišlo viac politiky ako kedysi. Ten zásah je len oveľa výraznejší, a preto sa o tom aj viac rozpráva. Ak by bol seriál Príbeh služobníčky nakrútený v 90. rokoch, mal by vzhľadom na spôsob šírenia úplne iný zásah, ako má dnes.

Na Slovensku sa v posledných rokoch začalo nakrúcať viac filmov o politike, napríklad film Únos o synovi prezidenta Michala Kováča, seriál Za sklom, ktorý hovorí o súčasných kauzách, pripravuje sa film inšpirovaný vraždou Daniela Tupého Ostrým nožom. Prečo teraz? Sú filmári odvážnejší?

Začali sa riešiť témy, ktoré sa doteraz neriešili. Vyrovnávanie sa s minulosťou. Slovenská a česká kinematografia bola dlhé roky istým spôsobom oddelená tým, čomu sa venovali. Slováci vo svojej tvorbe veľmi dlho a intenzívne riešili vyrovnávanie sa s prvou a druhou svetovou vojnou. Česi v tom období viac zabávali publikum komédiami s nekonečne dlhými názvami. Kým my sme sa vyrovnávali, oni sa viac zabávali.

My sme teraz objavili prázdne miesto. Minulý rok prišli filmy Únos a Čiara, ktorými sa snažíme vyrovnať so svojou nedávnou minulosťou. Čaká nás napríklad film o protestoch Gorila, o vražde Daniela Tupého. Spracúvajú sa aj dokumentárne filmy, ktoré sa vyrovnávajú so 60., 70. alebo s 80. rokmi. Buď tak, ako to urobila Tereza Nvotová s Mečiarom, alebo ako sa to podarilo iným tvorcom v rámci ešte hlbšej minulosti, napríklad Peter Lančarič spravil skvelý film o Miroslavovi Válekovi. Tieto veci potrebujeme a ony zasa potrebujú divákov, to je jasné, ale o jednotlivé tituly sú rozličné záujmy. Netrúfam si predpovedať, že každý film, ktorý sa bude vyrovnávať s minulosťou, teraz bude mať státisíce divákov, vôbec si to nemyslím. V najbližších rokoch však očakávam intenzívny nástup takýchto filmov. Nevznikajú totiž pol roka, trvá to niekoľko rokov a to, na čom sa teraz robí, bude mať premiéru nasledujúce tri roky. Ale minulý rok, keď prišiel do kín na slovenské filmy milión divákov, sa zrejme tak ľahko nezopakuje.

Atwoodová, ktorá napísala Príbeh služobníčky, tvrdí, že ho začala písať počas návštevy strednej Európy, aj Československa, v roku 1984. Vraj ju inšpiroval strach a opatrnosť ľudí pri rozhovore s cudzincami, tunajší dokázali otvorene hovoriť len v bezpečnom prostredí a s ľuďmi, ktorým dôverujú. Môže byť v tom seriáli aj trocha československej histórie?

Je to tak šikovne urobené, že sa na to dá odpovedať áno. Áno, aj. Je tam veľmi veľa tém, aj v pozitívnom slova zmysle, že každý si tam niečo nájde. Každý z nás, kto číta knihu alebo pozerá film, má pred sebou niečo úplne iné. Na základe skúseností, ktoré máme, môžeme veci čítať úplne inak.

Existujú dystopické príbehy, ktoré sa nakoniec stali realitou?

Orwellova kniha 1984, ktorú napísal koncom štyridsiatych rokov, je príbehom, ktorý predpovedal, ako by mohli vyzerať osemdesiate roky. Je to jedna z najzásadnejších dystopií vôbec, spolu s Bradburyho dielom 451 stupňov Fahrenheita (1953). Tesne ich však v istom zmysle a úsmevne prekonal Charlie Chaplin, ktorý koncom 30. rokov nakrútil a napísal film s názvom Modern Times (Moderná doba, 1936). Je o tom, ako vníma budúcnosť, keď ľudia budú len akousi výkonnou zložkou, nebudú mať mená, iba čísla v systéme, budú vyrábať niečo, čo sa nezastaví na páse a čo si možno ani nebudú môcť kúpiť, lebo to pre nich bude príliš drahé a robotizácia ich vo fabrikách aj tak postupne nahradí. V 30. rokoch, keď ešte nenastúpilo ani pravidelné televízne vysielanie v Spojených štátoch, predpovedal dokonca aj to, že zamestnanci budú v budúcnosti sledovaní kamerovým televíznym systémom. Priamo riaditeľ továrne tam cez veľkoplošné obrazovky rozkazoval, čo majú robiť, ako zvýšiť výrobu, že sa nemajú zabávať, ale treba robiť. Pre mňa je teda géniom aj Chaplin.

Všetko to znie veľmi depresívne. Existujú aj dystopie s pozitívnym koncom?

Takú asi nepoznám, a keď, tak skôr s otvoreným koncom. Dystopia ako opak utópie nebýva veľmi veselá. Aj keď samotné utópie sú výraznou kritikou umelo vytvoreného sveta, ktorý sa musí časom rozpadnúť.

A nepotrebujeme ich?

Cieľom pesimistických filmov, seriálov a kníh je najmä poukázať na to, ako by to vyzeralo, ak by sa stali skutočnosťou. Ich autori od nás chcú, aby sme sa proti tomu bránili a sledovali príbeh s porozumením.

Na školách ste robili prednášky zamerané na boj proti sexuálnemu a domácemu násiliu. O týchto témach ste so žiakmi hovorili pomocou ukážok zo seriálov a z filmov, na vysokých školách ste prednášali spolu s Ľubicou Rozborovou z odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce. Prečo ste sa tejto téme rozhodli venovať?

S nápadom ma oslovila Ľubica Rozborová v rámci vtedy prebiehajúcej kampane proti sexuálnemu násiliu, kde bola cieľová skupina práve mladí ľudia. Už dlhé roky robím pre stredné školy aj pre dospelých ľudí filmové prednášky na rôzne spoločenské témy, tak sa nápad na spoluprácu ukázal ako podnetný aj pri tejto téme. Kombinácia hovoreného slova a vizuálnych vecí je neuveriteľne funkčný spôsob vzdelávania, lebo je tam skoro stopercentné sústredenie. Bol som oslovený najmä preto, že viem, ako funguje pozornosť dnešných mladých ľudí, a to aj pri ťažších témach. Prednášky za mesiac videlo 3359 stredoškolákov a stredoškoláčok, prešli sme všetky kraje. Prednášali sme aj na desiatich vysokých školách a reakcie boli skvelé, takže dúfam, že v tom budeme pokračovať.

Nie je mladým ľuďom jasné, že domáce a sexuálne násilie nie je v poriadku? Alebo to treba stále opakovať?

V prednáške vysvetľujeme veci, ktoré nie sú jasne čitateľné, ako sú jednotlivé formy násilia a ich dynamika, kruh násilia (pravidelné opakovanie cyklov, keď sa násilie stupňuje a uvoľňuje, pozn. aut.), ako násilie identifikovať, ako zasiahnuť, ako pomôcť, čo je to efekt apatického diváka. To sú veci, ktoré keď sa podarí ukázať cez audiovizuálne ukážky, tak budú oveľa jednoduchšie identifikovateľné, než keď sú spísané v nejakých bodoch. Navyše to nie je len powerpointová prezentácia, ale pôsobí to na diváka silne emotívne. Zároveň sme si museli uvedomiť, že v sále, kde je 200 až 400 žiakov, je isté percento ľudí, ktorí násilie zažívajú. Snažili sme sa to preto urobiť tak, aby im to pomohlo nabrať silu niečo zmeniť.

Dokážu aj niektoré seriály alebo filmy pomôcť ľuďom, ktorí si násilím prechádzajú?

Určite áno, napríklad seriál Veľké malé klamstvá (angl. Big Little Lies, 2017). Áno, má scenár, ktorý má udržať divákovu pozornosť a po celý čas ho drží v napätí, ale keď sa to rozmení na drobné, nie je dôležité to, čo sa stane na konci, ale podstatné je to, čo sa deje počas celého seriálu. Seriál tematizuje násilie na ženách, vyvracia mýtus, že výskyt domáceho násilia závisí od ekonomického statusu rodiny, vysvetľuje, prečo sa deti stávajú rovnakými obeťami ako ich matka. Je to vynikajúco vymyslený projekt, ktorý jednoznačne pracuje s výpoveďami reálnych ľudí. Len takto precízne urobené veci tému nezjednodušujú, neklamú, nedevalvujú a nerobia stereotypné sekvencie, ako sa to často, bohužiaľ, robí v denných seriáloch. Tu sa išlo do detailov. Napríklad aj v tom, aké nesmierne náročné je odísť od násilníckeho partnera, pripraviť bezpečný odchod, ďalšie bývanie, čo to všetko zahŕňa. Príbeh Nicole Kidman je tak kvalitne urobený aj vďaka tomu, že ak by sme si spočítali len jej storyline (línia príbehu, pozn. aut.), zistili by sme, že je dlhšia ako jeden celovečerný film. Na Slovensku v tejto téme vynikol poctivo spravený seriál Tajné životy (2015).

Aký ďalší seriál môže mladých ľudí niečo naučiť?

Napríklad o kyberšikane toho teraz bolo viac – film Unfriended (angl. Odobrať z priateľov, 2014), ktorý sa celý odohráva na monitore počítača, takže diváci sledujú skype, čet, vidia, ako môže trpieť niekto, kto si prejde kyberšikanou. Alebo kniha 13 Reasons Why (angl. 13 dôvodov prečo, 2007), ktorá bola tiež sfilmovaná do seriálovej podoby, je medzi tínedžermi veľmi úspešná. Je o mladom človeku, ktorý sa rozhodne spáchať samovraždu a zároveň ľuďom okolo seba vysvetliť, prečo to urobil, pričom každého obviní istým podielom zodpovednosti. Sú to veľmi výpovedné, neprvoplánové a kvalitné veci, ktoré dokážu meniť mladých ľudí.

Na prednáške ste otvárali aj témy, ktoré v spoločnosti vyvolávajú veľmi vášnivé ohlasy. Napríklad nelegálne interrupcie. Ako reagovali študenti?

Obsah prednášky pre stredoškolákov sa od tej pre vysokoškolákov líšil zhruba o jednu hodinu, takže boli veľmi odlišné. Na strednej bola ľahšia verzia a s tou témou sa pracovalo inak. Na stredných školách bola cieľovka 15-17 rokov, niektoré veci sme ukázať nemohli. Na vysokých školách sme k tejto téme ukazovali vizuálnu citáciu z rumunského filmu 4 luni, 3 saptamâni si 2 zile (4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, 2007). Je to úžasný, skvelý, náročný, nepríjemný, ale vynikajúco výpovedný titul o tom, kam vedie zákaz antikoncepcie a interrupcií, čo bola realita v Ceaușescovom Rumunsku (bývalý rumunský prezident a diktátor Nicolae Ceaușescu, pozn. aut.), ktoré trvalo vyše dvadsať rokov. V tej dobe sa extrémne zvýšila materská úmrtnosť, okolo 200 000 detí bolo umiestnených do detských domovov, ženy každý mesiac podstupovali vyšetrenia na „odhalenie“ tehotenstva a tehotné ženy boli zaregistrované a monitorované.

Neboli s rozoberaním tejto témy problémy?

Je to veľmi silná téma. Na jednej vysokej škole na východe Slovenska, kde boli niektorí učitelia veľmi konzervatívni, sme mali intenzívnejšiu debatu po prednáške práve o tejto téme.

Čo sa im nepáčilo?

Slobodné právo ženy rozhodnúť sa o svojom tele, existencia domáceho násilia, Istanbulský dohovor. Po prednáške tam zostalo sedieť zopár pedagógov a študentov. Nepáčilo sa im, že v prednáške bolo málo spomenuté násilie žien na mužoch, že sa táto téma stratila. My to však vysvetľujeme tým, že v prednáškach sa venujeme tej skupine, na ktorej je násilie omnoho viac páchané, čím nepopierame existenciu násilia na mužoch. Jeden z nich napríklad tvrdil, že v kontexte domáceho násilia si treba hlavne odpúšťať. Stretli sme sa s tým, ale iba raz za celý ten čas.

A aké boli reakcie na stredných školách?

Reakcie zo strany učiteľov aj učiteliek boli pozitívne, vraj to konečne niekto otvoril aj takýmto spôsobom. Aj tá ľahšia verzia pre stredoškolákov má svoje nepríjemné okamihy, ktoré sú ťažké na pozeranie. Neviem si to však predstaviť ukazovať nejakým tieňovým divadlom. Na Slovensku je veľa programov, ktoré sa chvália edukáciou, ale chodia len na gymnáziá. Nič v zlom, ale to je nosenie dreva do lesa. Problémy sú najmä s ľuďmi na iných stredných školách, s ktorými treba tiež pracovať, no je to ťažšie ako ísť na výberovú školu, kde sa aj mne so študentmi a študentkami pracuje vynikajúco. Posunúť to týmto školám je oveľa ťažšie než gymnáziám, lebo tie o to majú oveľa väčší záujem. Prednášam preto nielen na gymnáziách, ale aj na iných stredných školách a to je pre mňa veľká výzva.

Aké informácie o násilí na ženách mladých ľudí najviac prekvapili?

Tie veci sú zaujímavé aj pre dospelých. Štatistiky a čísla sú veľmi šokujúce. Koľko žien si zažilo alebo zažíva násilie, koľko dievčat bolo znásilnených alebo prišlo k pokusu o znásilnenie.

Šokovali niektoré informácie aj vás?

Jasné. Keď som to videl prvýkrát, nechápal som, ako je možné, že je toho tak veľa. Keď som sa dozvedel viac o teórii, začal som filmy, ktoré poznám, čítať úplne inak a zaujímavejšie, otvorili sa mi oči. O tejto téme si mnohí myslia, že je jednoduchá a jednoznačná, ale nie je to tak.

Takže vám to zmenilo pohľad na filmy o násilí?

Jasné. Vďaka Ľubici Rozborovej som prešiel scitlivením na tému rodovej rovnosti, sexizmu a témy, ktoré sú s tým spojené. Naša spolupráca na spracovaní prednášky pre stredné a vysoké školy bola pre mňa nesmierne obohacujúca.

Nebojíte sa, že vám teraz pri hodnotení filmov budú hovoriť, že už domáce násilie a sexizmus vidíte úplne všade? Čo napríklad vnímate inak?

Oveľa viac som citlivejší na sexizmus v reklame, lebo prednášam aj o tomto type marketingu.

Rozčuľuje vás nejaká reklama, ktorú dnes často vidno na uliciach alebo v televízii?

Klasickú televíziu veľmi nepozerám, takže neviem, čo u nás beží. Ale vo svetových súťažiach o najlepšie reklamy sa už vyskytuje veľmi málo reklám, ktoré sú na hrane. Ešte pred pár rokmi sa tam často vyskytovali odkazy napríklad na to, že žena má byť najskôr nádherná a až potom múdra. Boj proti šedinám, lebo inak žena nebude spoločnosťou akceptovaná. Teraz sa omnoho väčší dôraz kladie na prirodzenosť a slobodu a posilnenie žien. Nielen kvôli značkám ako Dove, ktoré to rozbehli, ale aj kvôli tomu, že keď si to raz ľudia dajú vysvetliť, tak to nemôžu nepochopiť. Ale väčšine ľudí nikto neukáže, kde je problém a že napríklad objektifikácia žien v reklame je blbosť, ktorá je zlá a nie je to vlastne prínosom pre nikoho. Pre reklamné agentúry nie je problém urobiť to iným spôsobom. V Bratislave na bilbordoch je však stále kopec sexizmu a bude trvať ešte dlho, kým sa ho zbavíme. Nikoho do ničoho nenútim, len sa to snažím vysvetľovať, na pochopenie netreba žiadne úžasné schopnosti.

Na bilbordoch sú na Slovensku stále bežné polonahé ženy, ktoré robia reklamu napríklad na autoservis alebo jedlo.

Toto je úplne na prvú. Sexizmus je však aj oveľa sofistikovanejší. Napríklad reklamy na rôzne krémy a šampóny, ktoré v podtexte ukazujú, že krása je dôležitejšia než všetko ostatné a že ak ženy nebudú krásne, tak nebudú akceptované u nadriadených, v rodine, v spoločnosti. V Cannes teraz vyhrala jedna reklama, ktorá veľmi nešikovne pracuje s touto témou. Urobená bola veľmi dobre, navyše bola vtipná a pred rokom a pol by som ju veselo zdieľal ďalej a prednášal o nej. Je o žene, ktorú ľudia začínajú oslovovať „dáma“, a ona je prekvapená, že tým myslia ju, odmieta to, až nakoniec začne pred tými ľuďmi utekať, lebo nechce počuť, že už je staršia. Bola to reklama na farbu na vlasy.

Roky ľuďom odporúčate filmy, ktoré by si podľa vás mali pozrieť. Ktoré dobré filmy sa týkajú témy sexizmu a rovnosti mužov a žien a je dobré ich vidieť?

Napríklad švédsko-americko-anglická dráma The Wife (angl. Manželka, 2017) z minulého roka. Ide o príbeh manželskej dvojice, obaja sú asi sedemdesiatnici a muž zrazu dostane Nobelovu cenu za literatúru. V príbehu sa veľmi rýchlo dozvedáme, že cena by mala ísť skôr jeho žene, lebo mu výrazne pomáhala s knihami, ktoré napísal, až by sa dalo povedať, že ich napísala ona. Slávu však zožal on. Je to veľmi dobrý film o ženách, ktoré nemohli alebo nechceli byť známe a zostali v tieni svojich mužov.

Ďalší dôležitý, tentoraz belgicko-holandský film som videl nedávno na festivale v Karlových Varoch. Volá sa Girl (angl. Dievča, 2018) a je to príbeh o chlapcovi, ktorý chce byť dievčaťom. Keď si spomenieme na Dánske dievča, čo bol výrazne zle urobený film, tak toto síce uvidí oveľa, oveľa menej divákov, no je oveľa, oveľa lepší. Ja som to tomu hercovi úplne zožral.

Veľkým hitom na Sundance festivale bol americký film Miseducation of Cameron Post (angl. Prevýchova Cameron Postovej, 2018). Deväťdesiate roky bez mobilných telefónov, mladé dievča sa zamiluje do šestnásťročnej kamarátky, nájdu ich v aute počas stredoškolského večierka a hlavnú hrdinku rodičia odvezú do akéhosi vidieckeho domu, kde organizovaná sekta prerába gejov a lesby na heterosexuálnych ľudí. Väčšina z tých mladých ľudí, ktorí sú tam, chápe, že nie sú chorí, a nechcú so sebou bojovať.

Kde sa dajú pozrieť tieto filmy?

Na festivaloch a niektoré sa dostanú do filmových klubov. Mojou snahou je získať niektoré z týchto filmov aj pre septembrový medzinárodný filmový festival Cinematik v Piešťanoch, kde pracujem v programovom tíme. Zrejme sa časom dostanú aj na internet a pre mnohých to bude jediná šanca, ako si ich pozrieť, čo je škoda. Kvalitné filmy si zaslúžia veľké plátno.

Teraz najčítanejšie