Padajúce hviezdy, ktoré premosťujú čas

Španielsky prozaik Julio Llamazares napísal hlbokú a magickú knižku, ktorá je na prvý pohľad úplne obyčajná. Jej hlavnými hrdinami sú pamäť a nezastaviteľné plynutie času. A ešte – augustový meteorický roj.

Vďaka vydavateľstvu Akropolis sa do našich knižných poličiek pravidelne dostávajú mimoriadne zaujímavé tituly súčasnej európskej literatúry. V tejto chvíli budem hovoriť konkrétne o tej španielskej, pretože práve v Akropolise vyšlo v ostatných rokoch niekoľko titulov z Pyrenejského polostrova, ktoré stoja za pozornosť. Z nich by som vybral predovšetkým dve mimoriadne silné (a dobré, naozaj dobré) knihy Jesúsa Carrasca – Na útěku a Neznámý v zahradě –, o ktorých som dávnejšie s veľkou chuťou napísal pár slov. Vďačiť za to môžeme, okrem vydavateľa Filipa Tomáša, predovšetkým ich prekladateľovi Štěpánovi Zajacovi.

To isté meno i ten istý vydavateľ sa spája aj s ďalším veľkým španielskym menom – Juliom Llamazaresom. Na začiatku leta vyšla jeho subtílna a krehká novela Slzy svatého Vavřince. A je to ten najsprávnejší čas – jedným z hlavných hrdinov príbehu sú totiž letné meteorické roje Perzeidy.

Jemné ako pavučina

Julio Llamazares je autorom dvoch básnických zbierok a ôsmich prozaických kníh. Píše však aj cestopisy, scenáre a v slávnom denníku El País má svoj pravidelný stĺpček.

Jemnú pavučinu spomienok a pominuteľnosti, ktorú trpezlivo pletie nad svojou novelou Slzy svatého Vavřince, umiestnil na ostrov Ibiza. A hoci sa vo svojej podstate odohráva len počas jednej noci, práve ona slúži rozprávačovi na to, aby sa rozbehol do všetkých strán svojej pamäťovej siete. Výsledkom je krehký text, ktorý stíšeným hlasom rozpráva o tom, aké je to byť synom a otcom, rozpráva o láske telesnej i láske nepomenovateľnej, o pevných koreňoch i svetobežníctve. Je to text erotický a vášnivý, ale zároveň aj cudne mlčiaci a hĺbavý.

Rozprávačom novely je starnúci profesor španielskeho jazyka a literatúry. Narodil sa síce na španielskej pevnine, no ako dospievajúci chlapec (alebo mladý muž) sa proti vôli svojho otca vybral na Ibizu – a tento odchod bol preňho v mnohých ohľadoch iniciačný. Pod horúcim slnkom prežil deväť rokov a počas nich svoje prvé lásky i prvé milovania. Ibiza sa však preňho stala aj odrazovým mostíkom do šíreho sveta. Manželstvo, dieťa, rozvod – a potom už len nekonečné cestovanie z krajiny do krajiny, obsadzovanie lektorátov španielskeho jazyka od Švédska po Rumunsko, chvíľkové lásky, prirýchle priateľstvá, vlastne – úplné vykorenenie.

Hviezdny dážď

Jedna noc, ktorú strávi s dvanásťročným synom pod ibizskou nočnou oblohou, rozpohybuje jeho myšlienky, no najmä pamäť a spomienky. Je august a po letnej oblohe práve prelietavajú meteorické roje zvané Perzeidy, alebo tiež slzy svätého Vavrinca. Čím sú vlastne tieto húfy padajúcich hviezd? Sú to znamenia, prostredníctvom ktorých sa nám hlásia duše mŕtvych? Alebo symbolizujú niečo iné? Jedno z tých svetielok na nebi by malo patriť strýkovi, ktorý padol v španielskej občianskej vojne. Iné patrí jeho bratovi. A ďalšie – starej mame.

Možno to spôsobila nehybnosť, či akási strnulosť, ktorú si pozorovanie hviezd vyžaduje. A možno za to môže prítomnosť malého syna. Profesor sa túla vo svojich spomienkach a pripomína si veľmi podobnú noc, ktorú zažil so svojím otcom práve vtedy, keď bol vo veku svojho syna. A je tu aj iná noc, neskoršia, s partiou kamarátov na nočnej pláži – s kolujúcim jointom a nezáväzným spomínaním. Mnohé zo života sa stratí v šedivej kaši zabudnutia, no sú momenty, jednotlivosti, ktoré zažiaria aj po rokoch. Ako tie meteority. A ak zhasnú, je to len na chvíľu, pretože o rok sú tu znova. Hviezdy aj spomienky.

Profesor je trochu v rozpakoch. Po rozvode totiž stratil pravidelný kontakt so svojím synom, a ten je už natoľko zrelý a vyspelý, že otázkam o konci lásky svojich rodičov sa v tejto intímnej chvíli odmieta vyhnúť. Ako to má vysvetliť? A ako mu má udeľovať rady do života? Zrejme nijako. Ku všetkému musí dospieť sám: „A především – proč mu to vysvětlovat, když je šťastný, jak žije, neznalý pomíjivosti světa a omezenosti času, stejně, jako jsem byl před staletími šťastný já?“

Cestovanie v čase

Novela „odkukala“ kompozíciu od augustovej noci plnej padajúcich hviezd. Po prvej kapitole s názvom První… nasledujú krátke úsečné kapitolky nadpísané rovnakým slovom – Další… Sú dlhšie i kratšie, možno podľa toho, ako dlho trvá mikrospánok medzi jednotlivými padajúcimi hviezdami.

Každá kapitola, každá hviezda mu otvorí inú skrinku v pamäti – drobné situácie ako vytrhnuté z adventného kalendára. A každá z nich väzí v inej dekáde profesorovho života. V čase sa pohybuje veľmi voľne – a zároveň veľmi neisto. Kladie si otázky, na ktoré neexistujú jednoznačné odpovede. V jeho snahe obsiahnuť minulý čas je však aj túžba pochopiť prítomnosť a svoju pozíciu v nej.

Hlboký záujem o fenomény pamäti a pominuteľnosti vzniká rôzne. U Llamazaresa má táto posadnutosť vcelku logické odôvodnenie – jeho rodná dedina Vegamián totiž zanikla počas výstavby veľkej vodnej nádrže. Miesta, na ktorých trávil svoje útle detstvo, si tak mohol uložiť len v zákutiach svojho vedomia (či podvedomia).

Návrat na začiatok kruhu

Pamäť pracuje v kruhoch. A aj Perzeidy sa rok čo rok vracajú v tom istom čase na našu letnú oblohu. „Tragedie učitelů spočívá v tom, že s každým ročníkem, který uplyne, jsme starší o rok, zatímco našim studentům je pořád stejně,“ uvedomuje si trpko profesor španielskeho jazyka. Nestíha. Nevládze držať krok. A tak sa po rokoch neustáleho pendlovania medzi lektorátmi rozhodne vrátiť naspäť. Zároveň so svojím rozhodnutím si však uvedomuje aj ďalšiu trpkú skutočnosť – so Španielskom ho už takmer nič neviaže, len stará chorľavá matka a ešte – jazyk.

„Dlouhá léta jsem se domníval, že tohle se stává jen jiným, že strach zestárnout postihuje jen ty, kdo byli v pořadníku času přede mnou. Například mé rodiče a před nimi babičku s dědou. Když ale i oni odešli, když se proměnili ve hvězdy, které za noci svítí na obloze, stále slaběji, začal jsem pociťovat onu nevolnost, kterou vyvolává vědomí, že se člověk už ocitl první v řadě.“

Možno to celé nemá absolútne žiadny zmysel – vracať sa počas krátkeho života o desiatky rokov späť, pátrať po svojich chybách, po chvíľach šťastných i zúfalo trýznivých. Možno sa však týmto vytrvalým cestovaním v čase dá pohnúť akousi páčkou, ktorá zabezpečí, že niektoré veci sa už v generáciách synov a vnukov nevyskytnú. Ktovie, no za pokus to stojí.

Llamazares nám ponúka meditatívny príbeh s hlavou vyvrátenou do tmavého augustového neba, ktoré každú chvíľu prebodne jeden svetelný šíp. Ponára sa do spomienok, snaží sa ich vysvetliť, bojuje s nimi. Všetko je to, koniec-koncov, márne, pretože minulosť je nemenná. A predsa je po tom všetkom profesor akýsi ľahší. Niečo na tom všetkom zrejme predsa len bude.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |