Písal o auguste ’68, o rodine aj o známych. Originálny časopis Júliusa Satinského vyjde knižne

Prečítajte si ukážky z knihy Gundžovníky. Pripravila ju Lucia Molnár Satinská a na jeseň vydá Slovart.

Číslo zo začiatku jesene 1968.

Viete, že sloveso gundžovať sa používa vo význame nadávať, frflať? A viete, že kedysi podľa neho nazval svoj časopis Július Satinský? Písal ho celý sám. Na stroji, dopĺňal ručnými ilustráciami, v dvoch kusoch. Posielal ich švagrom, ktorí v 60. rokoch emigrovali do Švajčiarska a do Ameriky. Označoval ho slovami „1. rodinný klebetník“ a „mesačník pre bratov“, ale písal aj o dobovom dianí v Československu. A vtedy bolo naozaj o čom písať.

Gundžovníky tvoria knihu, ktorú z archívov pripravila jeho dcéra Lucia a ktorú na jeseň vydá Slovart. O grafické spracovanie sa postaralo štúdio Pergamen, ktoré podobne ako v predchádzajúcich knihách Expedície (2011) a Listy Oľge (2013) využilo pôvodné Satinského rukopisy.

Zaškrípe to? Nezaškrípe?

„Keďže od 1. 3. 1968 obnovili československí spisovatelia svoj týždenník pod názvom Literární listy, obnovujeme aj my populárny a známy Gundžovník, jediný, najserióznejší a najinformovanejší časopis Lajdovcov a Satinských,“ píše v úvodníku autor. Je to jeho typický štýl, šťavnatý hovorový jazyk, čarovné staromilské slová typu „kvechtáreň“, „štricáci“ alebo „firnajz“. Príhody a príbehy, ktoré sa odohrali takto či trochu inak.

„Medzi rodičmi prebiehajú neustále spory, pre koho študuje Pišta Chopinov Smútočný pochod. Dedo chce, aby mu Pišta hral na pohrebe, a Elena takisto. Pišta sa usmieva pod fúzy. (Už sa pravidelne holí.)“

Okrem sugestívneho vykresľovania podobných domáckych scénok sa komentujú aj informácie o známych: „Milka Vášáryová sa prekvapujúco vydala za MUDr. Horského.“ Paralelne sa však objavujú aj vážnejšie úvahy šéfredaktora. Na jar 1968 zaznamenal spoločenskú lavínu. Opisuje, ako Dubček a nové krídlo komunistickej strany odstavili od moci Novotného, ako sa začína dýchať slobodnejšie, ale keď spomína, že sa objavujú karikatúry Lenina a Stalina, prichádza s opatrnou otázkou: „Nikto sa v tom nevie nateraz vyznať. Zaškrípe to? Nezaškrípe?“

Dnes už vieme, ako to dopadlo. Teraz sa môžete dozvedieť, ako august 1968 prežila rodina Satinských.

V kaši, ale s humorom

„Na Oľgine narodeniny, ktoré sme oslávili v rodinnom kruhu, bol ešte v týchto končinách sveta pokoj. O deň boli Julove narodeniny a tie dopadli trochu horšie. V Bratislave sa ozval abnormálny hukot vojenskej techniky hodinu po polnoci. Dunajská ulica bola plná dymu a vresku: tanky, obrnené vozidlá, ruské výkriky, zdesené tváre v oknách. Julo neveril. Bežal k tranzistoru. Hessenský rozhlas odmeranou nemčinou hlásil začiatok invázie. Náš rozhlas mlčal. Stále sme si všetci mysleli, že je to sen. Mysleli sme na vás. Buďte radi! Buďte nesmierne radi, že ste tam, kde ste! Ráno bolo ešte blbšie ako noc. Sme v totálnej kaši.“

Ešte silnejšie sú opisy nasledovných dní. „Predstavte si v strednej Európe jedno mesto, na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom