Denník N

Paulínyovci ukrývali v lese židovskú rodinu aj amerického pilota

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Po potlačení Povstania sa museli ukrývať aj oni – vzali však všetkých so sebou.

Ján Paulíny sa narodil 26. januára 1929 v Dobrej Nive. Jeho rodičia Štefan a Anna, rodená Brzová, pracovali ako roľníci. Jánov starý otec bol ešte za monarchie náčelníkom obce a podobne sa aj Jánov otec Štefan stal za prvej republiky okresným náčelníkom sedliackej jazdy. Neskôr sa stal aj predsedom národného výboru v obci a tak bol de facto už treťou generáciou rodu, ktorá viedla obec Dobrá Niva.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Vzhľadom na svoje postavenie v obci chodil Štefan Paulíny starší často na poľnohospodárske majetky prezidenta Masaryka do neďalekej obce Vígľaš. Tam dostával to najkvalitnejšie školenie hlavne pre zdokonaľovanie sa v poľnohospodárstve.

Cenné vedomosti v spoločenských a politických otázkach získal absolvovaním Švehlovho jazdeckého učilištia v Bratislave.

Záchrana židovskej rodiny a amerického pilota

Počas 2. svetovej vojny Jánov otec neraz verejne vyjadril nesúhlas s dobovým politickým vývojom. Štefan sa potajme zapojil do občianskeho odboja a v spolupráci s mjr. Alexandrom Kordom sa mu podarilo ukryť v obci 42 pušiek z vojenských skladov v Oremlaze. Týmito zbraňami už v deň vyhlásenia SNP bola vyzbrojená skupina dobrovoľníkov, ktorý ch odovzdali veleniu regulérnej armády.

Jeho charakter sa ukázal aj vtedy, keď do dediny prišla židovská rodina Englovcov, ktorí utekali z Prešova pred deportáciami. Štefan im poskytol pomocnú ruku a spočiatku ich schovával vo vlastnom dome.

Keďže do ich dvora často chodili iní roľníci, usúdil, že bude bezpečnejšie ukryť rodinu v lese v bunkri. Aby rodine dokázal, že ich neprezradí, nechal s nimi aj svojho staršieho syna Štefana. Zhodou okolností sa k nim pridal aj americký pilot, ktorého zostrelili a iný vojak, ktorý ich zoznámil.

Do starostlivosti o utečencov bol zaangažovaný aj 14-ročný Ján. „S otcom sme chodili na koňoch do lesa po drevo. Ten tak šibal kone, že sme boli v lese oveľa skôr ako ostatní furmani. S ukrývajúcimi sa v bunkri sme mali heslo. Keď otec zreval na koňa: ,Hijó Ďuro!´, to bol signál, že je vzduch čistý a niekto z nich môže prísť zobrať kapsu s jedlom, ktorú som hodil do krovia.“

S rodičmi a bratom, Ján je vpravo. Foto – Post Bellum

Štefan sa zapojil aj do organizovania Slovenského národného povstania. Vďaka informáciám a ukrytým zbraniam bol na čele ozbrojenej skupiny 42 dobrovoľníkov. Štefan nesúhlasil s postupom partizánov, ktorí podnikali akcie vo svoj prospech a nie pre dobro veci.

Po potlačení Povstania sa situácia voči Jánovmu otcovi v obci vyostrila a vedel, že likvidácia hrozí nielen jemu, ale aj celej rodine. Preto zapriahol kone a s potravinami na niekoľko dní zobral na voz svoju rodinu, ukrývaných Engelovcov a ešte aj rodinu náčelníka četníkov a nenápadne odišli z obce.

„Dostali sme sa do obcí Kalište a Baláže a už nebolo kam ísť. Tam sme sa ukrývali štyri dni v lese, tak, že sme ležali v suchom koryte potoka. Odtiaľ sme videli, ako chodia nemecké hliadky, ktoré sa vracali zo Starých Hôr.“

Členovia ukrývanej skupiny počuli z diaľky výstrely, ale keďže nemali kam utiecť, museli ísť v ústrety nemeckým vojskám. Podarilo sa im popri nich prejsť, skontrolovali ich a tak došli do Banskej Bystrice, ktorú Nemci obsadili.

Z vysokej školy do bane

Ešte v lete 1944 Ján skončil základné vzdelanie a následne plánoval pokračovať v štúdiu na vyššej poľnohospodárskej škole v Nitre, ale keď už mal nastúpiť do školy, vypuklo SNP. Pre nepredvídateľnú situáciu na radu rodičov radšej zostal doma.

Po skončení vojny a štúdiu v Nitre prestúpil na Masarykovu vyššiu školu do Opavy, kde zmaturoval a pripravil sa na vysokoškolské štúdium. Po maturite začal študovať na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne.

Po februári 1948 mala rodina Paulínyovcov problémy s novým režimom. Otec Štefan bol krátko po vojne členom Demokratickej strany a predsedom okresného národného výboru. Preto bol po nástupe novej diktatúry v nemilosti, rok bol dokonca vo väzní a rodine skonfiškovali aj poľnohospodársky majetok.

Problémy s režimom však za nejaký čas dobehli aj Jána. „Po dvoch ročníkoch štúdia začali prísnejšie posudzovať kádrové materiály. I keď som nemal za sebou žiadnu negatívnu činnosť, zrušili mi odklad vojenskej služby a musel som na ňu nastúpiť. Dostal som sa do zberača v severných Čechách, v Mimoni, až tam som sa dozvedel, že všetci, ktorí tam sme, nie sme súčasťou normálnej armády, ale že sme triedni nepriatelia.“

Ján Paulíny ako vojak PTP. Foto – Post Bellum

Jánova vojenská služba sa razom zmenila na ťažký výkon trestu, pričom ani nevedel, za čo ho dostal. „Dva týždne sme chodili, pochodovali, vpravo bok, vľavo bok, potom štátne orgány zistili, že im chýbajú pracovníci hlavne v uhoľnom priemysle. Pôvodne som mal nastúpiť k tzv. ľahkému PTP, to sú povrchové práce, ale po tejto selekcii, po zbežnej lekárskej prehliadke, ma preradili do ťažkého PTP, a to znamenalo uhoľné bane alebo vysoké pece.“ Takto sa mladík dostal do ostravsko-karvinských baní, kde tvrdo pracoval.

Miestni civilní zamestnanci svojim kolegom spočiatku nedôverovali a predpokladali, že takí mladí muži museli vykonať niečo veľmi vážne, keď dostali taký tvrdý trest.

„Prišiel ku mne jeden z baníkov. A hovorí: ‚A ty si tu prečo? Čo si urobil?‘ Ja mu na to: ‚Ja ani neviem, ja som študoval na vysokej škole a pozvali ma sem.‘ On sa tak chvíľu na mňa díval a hovoril: ‚Nám to nemusíš mluvit, my víme, že vy ste tu za vraždu, za spreneveru, za znásilnenie a podobné delikty.‘ Hovorím: ‚Nie, ja som ozaj študoval.‘ On: ‚Tak si to nechaj pre seba.‘ Proste neuveril mi a dodal: ‚My vieme, že vy ste tu všetci takáto partia. Pokiaľ pracuješ tak, že nám prácu nebrzdíš, tak my proti tebe nič nemáme.‘“

Až svojou prácou si Ján získal dôveru kolegov. „Nebol som silák, ale roboty som sa nebál.“ Preto ho nasadzovali aj do dôležitých úloh, ktoré spravidla robili skúsení civilní zamestnanci, lebo boli nebezpečnejšie.

„Raz sme pracovali v pomocnej výrobe a roztrhli sa gumové pásy. A práve v tom čase, keď sa roztrhol ten jeden pás, bolo ich treba spojiť. Jedna strana pásu sa zabezpečila drevenou podperou, urobila sa diera v zemi, diera na vrchu, aby sa mala o čo oprieť, aby neušla. O druhú sa pripojila reťaz a škripcový kladkostroj, bolo to tak 10- až 12-kilogramové teleso. Jedna strana bola pevne chytená, tú druhú sme priťahovali a striedali sme sa pri páčke na škripci. Čo čert nechcel, keď som bol na rade ja, vyvinuli sme takú silu, že tá drevená podpera sa zlomila a ten pás spätným ťahom trhol takou silou tú kladku, že mi preletela popri uchu a urobila prievan. Bol tam vedúci úseku, traja kamaráti a prvý prehovoril steiger – vedúci úseku: „Janek, ty ses druhýkrát narodil.“ Keby ten škripec letel o päť centimetrov bližšie… Proste, to sa nedá prežiť!“

Medzi PTPákmi, sediaci vpravo v košeli. Foto – Post Bellum

V civile to bolo horšie ako v bani

Po návrate z PTP mal Ján veľký problém so zamestnaním. Svoje ďalšie osudy stručne zhodnotil: „V civile to bolo horšie ako v bani“.

Členovia národného výboru a predstavitelia roľníckeho družstva z rodnej obce chceli, aby Ján prišiel pracovať do ich podniku. Po prevedení ich rodinného majetku do JRD a vykonštruovaných procesoch chceli mať mocní pod kontrolou aj Jána. Boli to práve oni, kto mu zabránil študovať na vysokej škole.

Pri jednom rozhovore s predsedom dobronivského roľníckeho družstva Ján privolil, že príde do rodnej obce pracovať, pod podmienkou, že mu umožnia doštudovať vysokú školu. Vzápätí mu prišiel list o opätovnom prijatí na štúdium.

„Po roku štúdia mi profesor na skúške oznámil, že ma vylúčili zo školy. Tak som mu na to povedal, že už ma raz vylúčili, ale to bolo pred rokmi. Ukázal mi však aktuálne rozhodnutie z dekanátu. Vyhodili ma nielen z vysokej školy z Brna, ale zabránili mi študovať na akejkoľvek fakulte v celej republike.“

Preto Ján nenastúpil do družstva v Dobrej Nive, ale tamojší súdruhovia mu aj naďalej robili obštrukcie pri hľadaní zamestnania.

S tým sa však Ján nemohol zmieriť. Z takmer všetkých zamestnaní, na ktoré sa neskôr hlásil alebo v ktorých aj krátko pracoval, mu prišla odpoveď: „Na základe šetrenia Vášho kádrového posudku Vás nemôžeme zamestnať“.

Preto musel pracovať ako robotník a maštaľný zootechnik v podnikoch ďaleko od svojho rodiska. Neustále prijímanie a vyhadzovanie zo zamestnania neznášal Ján už sám, ale aj so svojou manželkou Annou a neskôr aj s ich synmi Miroslavom a Jaroslavom.

Jánove potreby boli síce na okraji záujmu nadriadených a kompetentných funkcionárov strany, ale jeho výsledky v roľníckych družstvách boli neodškriepiteľné. Postupne sa mu opäť podarilo dostať na vysokoškolské štúdium, avšak externou formou, a to už aj úspešne dokončil.

V práci dosahoval výsledky a v súťažiach v rámci celej republiky popredné miesta. Počas Pražskej jari sa za svoje dlhoročné pracovné úspechy konečne dostal na adekvátnu pozíciu, a to na miesto krajského šľachtiteľského zootechnika. Ponúkli mu aj miesto predsedu družstva v Turčianskych Tepliciach, tam však mal poslúžiť len ako figúrka na odstránenie nepohodlného predsedu. To odmietol rovnako, ako viaceré ponuky na členstvo v komunistickej strane.

Situácia sa pre neho zmenila po 21. auguste 1968, keď sa postupne v uvoľnenej spoločnosti začalo vracať k tvrdším praktikám známym z 50. rokov. „Keďže som si trochu otvoril ústa, okamžite ma preložili z miesta krajského zootechnika na pozíciou maštaľného zootechnika. Nešlo len o degradovanie postavenia, ale aj o zníženie platu, čo veľmi ťažko znášala rodina.“

S bratom Štefanom a manželkami. Foto – Post Bellum

V tom čase bola manželka Anna tehotná s druhým synom. Jána pritom vyhodili z večera do rána, a tak musela rodina opustiť aj služobný byt. Zobral teda ponúknuté miesto v maštali, ktoré bolo pre neho jedinou alternatívou, ako rodina mohla prežiť.

Neustále prenasledovanie rodiny sa rokmi prejavilo aj na zdravotnom stave manželky Anny a ich syna. Až začiatkom 70. rokov sa Ján s rodinou vrátil žiť do rodnej obce, pracoval na okresnej poľnohospodárskej správe vo Zvolene a režim už postupne prestával robiť obštrukcie v práci a v živote.

Talent a rodinnú tradíciu pri vedení obce potvrdil až v dôchodkovom veku, keď sa stal prvým ponovembrovým starostom Dobrej Nivy. V tom čase bol aktívnym členom VPN a kooptovaným okresným poslancom vo Zvolene.

Dodnes žije aktívny život a rád podáva svedectvo o hroznej dobe, ktorej obeťou bol aj on a jeho rodina.

Príbeh sme zaznamenali vďaka podpore projektu Americkou ambasádou na Slovensku.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie