Denník N

Dobrovoľníci sprevádzajú pacientov s rakovinou, do ich života prinášajú závan normálnosti

Foto - Fotolia
Foto – Fotolia

Dobrovoľníci z Vŕby poskytujú onkologickým pacientom laickú psychosociálnu podporu. „Primárne tu nie sme nato, aby sme pacientov rozveseľovali. Sme tu nato, aby sme ich sprevádzali v tom, čo práve prežívajú. Preto je naším mottom: Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu,“ vraví koordinátorka dobrovoľníkov Vŕby Mária Látalová.

„V lete som mala smutný zážitok. Dvaja chlapci veľmi plakali a sanitár Paľko mi povedal, nech ich uteším, lebo im zomiera mamička,“ spomína pani Veronika.

Dôchodkyňa pracuje ako dobrovoľníčka v občianskom združení Dobrovoľnícka skupina Vŕba, ktoré sa venuje sprevádzaniu dlhodobo chorých a umierajúcich ľudí.

„Môžem vám nejako pomôcť, chlapci?“ opýtala sa vtedy chlapcov.

„Starší chlapec mal asi 12 alebo 13 rokov a veľmi plakal,“ vraví pani Veronika. „Chvíľu som s nimi posedela, len tak bez slov. No aj tak mi poďakovali, že som s nimi bola,“ povedala o skúsenosti dobrovoľníčka.

Dobrovoľníčkou rok a pol

Sme na lôžkovom oddelení radiačnej onkológie v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Pacienti sa tu liečia na rakovinu. Oddelenie má mužskú a ženskú časť, najmladší pacienti, ktorým do žíl steká chemoterapia, majú tesne nad 18 rokov.

Pani Veronika chodí ako dobrovoľníčka do Onkologického ústavu sv. Alžbety už rok a pol. „Som na dôchodku, budem mať 70 rokov, neberiem žiadne lieky, tak som si povedala, že budem pomáhať tým, ktorí nemali toľko šťastia ako ja,“ vysvetľuje.

O tom, že by sa takejto činnosti venovala, začala uvažovať už pred 30 rokmi. „Bola som vtedy pol roka v nemocnici. Cítila som sa previnilo, že mne prišla návšteva každý deň, no niektoré ženy ju nemali ani dva či tri týždne. Veľmi ma to zobralo.“

Pani Veronika je dobrovoľníčkou vo Vŕbe rok a pol. Foto N – Tomáš Benedikovič

Musím bojovať

Prejdeme do jednej z izieb a rozprávame sa s jednou z pacientok. Má okolo päťdesiatky.

Najprv chodila na chemoterapiu, potom absolvovala operáciu, počas ktorej jej odstránili tumor, a teraz chodí na rádioterapiu. Dodáva, že každá pacientka to má inak.

„Na víkend chodievam domov. Bývam 120 kilometrov od Bratislavy a v pondelok sa sem vraciam. Ožarovanie je každý pracovný deň a v mojom prípade trvá päť týždňov. Som tu už štyri týždne. Keď som sem šla, hovorila som si, že to nezvládnem, ale dá sa to prežiť,“ povie pacientka a spomenie aj to, ako jej čas na oddelení spríjemnil cestovateľský večer Vŕby spred troch týždňov, keď dobrovoľníci pacientom rozprávali o svojich cestách po Indii. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie