Dobrovoľníci sprevádzajú pacientov s rakovinou, do ich života prinášajú závan normálnosti
Dobrovoľníci z Vŕby poskytujú onkologickým pacientom laickú psychosociálnu podporu. „Primárne tu nie sme nato, aby sme pacientov rozveseľovali. Sme tu nato, aby sme ich sprevádzali v tom, čo práve prežívajú. Preto je naším mottom: Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu,“ vraví koordinátorka dobrovoľníkov Vŕby Mária Látalová.
„V lete som mala smutný zážitok. Dvaja chlapci veľmi plakali a sanitár Paľko mi povedal, nech ich uteším, lebo im zomiera mamička,“ spomína pani Veronika.
Dôchodkyňa pracuje ako dobrovoľníčka v občianskom združení Dobrovoľnícka skupina Vŕba, ktoré sa venuje sprevádzaniu dlhodobo chorých a umierajúcich ľudí.
„Môžem vám nejako pomôcť, chlapci?“ opýtala sa vtedy chlapcov.
„Starší chlapec mal asi 12 alebo 13 rokov a veľmi plakal,“ vraví pani Veronika. „Chvíľu som s nimi posedela, len tak bez slov. No aj tak mi poďakovali, že som s nimi bola,“ povedala o skúsenosti dobrovoľníčka.
Dobrovoľníčkou rok a pol
Sme na lôžkovom oddelení radiačnej onkológie v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Pacienti sa tu liečia na rakovinu. Oddelenie má mužskú a ženskú časť, najmladší pacienti, ktorým do žíl steká chemoterapia, majú tesne nad 18 rokov.
Pani Veronika chodí ako dobrovoľníčka do Onkologického ústavu sv. Alžbety už rok a pol. „Som na dôchodku, budem mať 70 rokov, neberiem žiadne lieky, tak som si povedala, že budem pomáhať tým, ktorí nemali toľko šťastia ako ja,“ vysvetľuje.
O tom, že by sa takejto činnosti venovala, začala uvažovať už pred 30 rokmi. „Bola som vtedy pol roka v nemocnici. Cítila som sa previnilo, že mne prišla návšteva každý deň, no niektoré ženy ju nemali ani dva či tri týždne. Veľmi ma to zobralo.“
Musím bojovať
Prejdeme do jednej z izieb a rozprávame sa s jednou z pacientok. Má okolo päťdesiatky.
Najprv chodila na chemoterapiu, potom absolvovala operáciu, počas ktorej jej odstránili tumor, a teraz chodí na rádioterapiu. Dodáva, že každá pacientka to má inak.
„Na víkend chodievam domov. Bývam 120 kilometrov od Bratislavy a v pondelok sa sem vraciam. Ožarovanie je každý pracovný deň a v mojom prípade trvá päť týždňov. Som tu už štyri týždne. Keď som sem šla, hovorila som si, že to nezvládnem, ale dá sa to prežiť,“ povie pacientka a spomenie aj to, ako jej čas na oddelení spríjemnil cestovateľský večer Vŕby spred troch týždňov, keď dobrovoľníci pacientom rozprávali o svojich cestách po Indii.
