Bývanie sa na Slovensku považuje za zásluhovú záležitosť, nie za ľudské právo, hovorí sociálna antropologička

Barbora Bírová prišla do Bratislavy na konferenciu WhatCity?, ktorá bola v máji na Mickiewiczovej ulici. Foto – Marek Jančúch

„Poznáme mnohé experimenty, keď na Slovensku vystavali byty, nahnali do nich Rómov a vytvorili tým iba ďalšie segregované lokality. Toto nikdy nebude riešením,“ hovorí sociálna antropologička Barbora Bírová.

Sociálna antropologička Barbora Bírová hovorí, že bezdomovectvo sa dá v meste úplne odstrániť, ale treba na to ísť inak, ako to dnes robíme na Slovensku.

Dá sa dospieť k tomu, že na Slovensku nebudeme mať ľudí bez domova?

Áno, dá.

Ako?

Najprv si treba povedať, že bezdomovectvo nie je akýsi prirodzený stav v spoločnosti. Na Slovensku akoby sme si zvykli, že je to normálne. K bezdomovectvu však treba pristupovať ako k niečomu, čo je následkom špecifických procesov v spoločnosti. Rozhodne to nie je prirodzený a nemenný stav, ale krízový stav. Napríklad keď máme zdravotnú epidémiu, tak môžeme mať aj epidémiu toho, že ľudia sú vylúčení z bývania. To znamená, že bezdomovectvo je možné ukončiť. Musíme k nemu pristupovať ako k niečomu, čo sa snažíme riešiť a vyriešiť, a nie ako k niečomu, čo chceme neustále manažovať.

Ako to myslíte?

Ľudí, ktorí sú bez domova, veľmi často len akosi oprašujeme cez sociálne služby, aby nám veľmi neprekážali na ulici, keď okolo nich prechádzame. To ale nerieši náš ani ich problém, a ani nastavenie politiky. Bezdomovectvo ako fenomén zrejme nezmizne nikdy, ale je dôležité, aby v ňom človek nezostával dlhodobo a aby sa doň nedostával opakovane. O to sa snažíme aj v Česku.

Dnes sa teda mestá nesnažia pomôcť ľuďom bez domova dlhodobo, ale len na chvíľu?

Manažment bezdomovectva je vždy drahší a menej efektívnejší, než ukončovanie bezdomovectva, aj keď to na začiatku vyzerá ako veľké sústo. Dáta ukazujú, že manažment bezdomovectva môže byť po prepočítaní aj dvakrát drahší. Narozdiel od Slovenska v Česku stále existujú dojčenské ústavy. Na jedno dieťa v takejto starostlivosti dáva štát mesačne 36-tisíc korún českých. To je strašná pálka. Nikdy by to toľko nestálo, ak by dieťa mohlo byť v bývaní, často aj s vlastnými rodičmi. Na to, aby niekto prevádzkoval ubytovňu, nocľaháreň alebo azylák, treba veľmi veľa peňazí. Musí tam byť personál, technická podpora, správa majetku. Potom sú tam aj ľudia, ktorí aj 20 rokov využívajú sociálnu službu. Vidíme, že to nie je cesta, lebo tým situáciu nevyriešia. Sú tu aj ľudia, ktorí sú v chronickom bezdomovectve a majú komplexné potreby, ktorým sa dlhodobo treba venovať, a vieme, že už nikdy nebudú pracovať. Aj pri takýchto ľuďoch je však pre štát výhodnejšie dať im to bývanie a pomoc, než keď má ten človek zotrvávať na ulici či v nejakej pobytovej službe.

Kto sú to vlastne ľudia bez domova? Sú to len tí, ktorí prespávajú na verejnosti?

Nie, sú to aj ľudia, ktorí žijú v nevyhovujúcom bývaní alebo v neistom bývaní, ako ubytovne, nocľahárne, azylové domy a ďalšie pobytové služby.

Takže nocľahárne, ktoré pre ľudí bez domova existujú, im nepomáhajú vrátiť sa do života?

Nocľaháreň alebo azylový dom vám nevyrieši bezdomovectvo. Ľudia často kolujú po azylových domoch a ich situácia sa nerieši. Navyše, verejné finančné prostriedky, ktoré dávame na pobytové služby, sú neuveriteľne vysoké. V neistom bývaní sú napríklad aj ľudia so zvláštnymi neistými zmluvami na bývanie, ktoré im nevytvárajú žiadnu stabilitu.

To sú napríklad ľudia žijúci v podnájmoch?

Sú to ľudia žijúci v podnájmoch v segregovaných lokalitách. V Českej republike poznáme mnohé lokality, kde majú ľudia predlžované zmluvy po mesiaci alebo po troch. To znamená, že ich odtiaľ vedia veľmi rýchlo dostať von. Ľudia v bytovej núdzi sú aj tí, ktorí žijú v preplnených priestoroch. Nie je predsa možné, aby niekto býval v byte, kde má na život menší priestor ako väzeň v cele. Problémom je aj to, keď títo ľudia bývajú v nebytových priestoroch, plesnivých a vlhkých priestoroch. Toto všetko je ešte súčasťou bezdomovectva.

Barbora Bírová. Foto – David Keřka

 Barbora Bírová (1989)

Je sociálna antropologička, prednáša na Karlovej univerzite. Dlhodobo sa sústreďuje na výskum bezdomovectva a premeny mesta i so zameraním na genderový rozmer. Špeciálne ju zaujímajú rozličné formy násilia. Pracuje ako poradkyňa pre ukončovanie bezdomovectva v Platforme pro sociální bydlení. Vedie organizáciu Anthropictures, kde sa sústreďuje i na aplikované výskumy zamerané na mestské prostredie. Je z Bratislavy, žije v Prahe.

Existujú európske mestá podobné Bratislave, kde sa podarilo nájsť bývanie všetkým ľuďom bez domova?

Z európskych krajín je v tomto najďalej asi Fínsko. Je to jediná krajina v Európskej únii, kde sa radikálne znižuje počet ľudí bez domova.

Ako to robia?

Majú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |