Manželka muža, ktorý si vo Zvolene kľakol pred tank: Čo si myslel, že zabráni Rusom ísť ďalej? Nevidím v tom hrdinstvo, mal radšej žiť

Mária Leváková. Foto – Karol Sudor

Mesto Zvolen nezaujíma ani len hrob môjho manžela, hnevá sa Mária Leváková.

MÁRIA LEVÁKOVÁ sa narodila v roku 1931, až do dôchodku  pracovala v lakovni nábytkárskeho podniku, popri tom tridsať rokov upratovala a vykurovala priestory policajnej stanice v Slovenskej Ľupči. Vychovala štyri deti, žije v Slovenskej Ľupči. Jej manžel Jozef Levák si 21. augusta 1968 na protest proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa na Námestí SNP vo Zvolene kľakol pred tank, ktorý ho následne usmrtil. Mal 38 rokov. V blízkosti miesta tragédie je od roku 2006 umiestnená pamätná tabuľa od výtvarníka Fera Guldana.

Pani Leváková má 87 rokov a vážne zdravotné problémy. Dni trávi v posteli na poschodí rodičovského domu, kde sleduje televíziu. Opakovane priznáva, že sa jej už nechce žiť, aby vzápätí vtipkovala na všetky možné témy. Hnevá sa, že desaťročia sa o jej príbeh nik nezaujímal a zrazu s ňou chcú o jej manželovi hovoriť viaceré médiá a inštitúcie.

Ako sa vám žije?

Mám veľmi ťažký a smutný život. Budem k vám veľmi otvorená, lebo som priama povaha. Za dva týždne musím zjesť aj sto liekov. Mne sa už nechce žiť. Z akého dôvodu tu ešte musím ostávať?

Všetci ma teraz prehovárajú, že musím hovoriť o tom, čo urobil môj manžel. Vraj ide o pamäť národa, vraj je to moja povinnosť. Kde boli doteraz? Za päťdesiat rokov od tragédie za mnou nik neprišiel, nik sa nezaujímal, ako žijem.

To si mám všetko detailne pamätať, vysvetľovať, že som z úplne chudobnej rodiny, že som nemala šťastný život? Strašne ma to ubíja, nemám pokoja. Potom to aj tak do novín a televízie nedajú celé, postrihajú to.

Viete, čo je najhoršie? Novinári sa ma pýtajú, či sa o mňa moje deti starajú, či mi zabezpečujú zdravotnú starostlivosť, či mi pomáhajú finančne, nosia jesť, či si ma k sebe berú na sviatky. Povedala som im, že majú vlastné rodiny a že na sviatky chcem byť doma. Čo ich to vlastne zaujíma?

Mrzí ma to. Napriek všetkému budem vďačný, ak mi dovolíte vypočuť si váš príbeh.

Otec bol kováč v Podbrezovej, ako dôchodca ešte chodil rehoľným sestrám s koníkom po proviant. Mama nerobila, pochádzala zo Seliec, svokra bola pôvodom Talianka. Manžel nebol odtiaľto, do Slovenskej Ľupče sa dostal, keď sa robil nábor do tunajšej chemickej fabriky, kde sa vyrábal atrament a ďalšie veci. Tam sme sa spoznali. Vtedy som bola kočka, dnes som len kvočka.

Prišiel sem z Nových Zámkov aj s kamarátom niekedy v roku 1947 alebo 1948. Bol to fešák, tak som sa zaľúbila. Vyučil sa za sústružníka alebo zámočníka, ani presne neviem, lebo neskôr robil najmä šoféra. Rýchlo sme sa postískali a mali spolu deti, svadba bola v roku 1949. Mala som 18 rokov.

Pomohli vám rodičia?

Vôbec mi nepomohli, lebo sa veľmi hnevali, že som mala až štyri deti, kým oni mali len mňa a moju sestru. Aj tá ma už predbehla a odišla na druhý svet. Mala žiť. Pracovala som pri výrobe nábytku, lakovala som ho, trápila sa s tými chemikáliami. Mnohí na choroby z nich pomreli.

Popri tom som tridsať rokov upratovala žandárom, aj som tam robila kuričku. Keď som tam našla na zemi dvadsaťhaliernik, rovno som ho vyložila na stôl, lebo som sa bála, či to nie je chyták. Bola som tam inventár. Mala som za to 250 starých korún. Dnes to popri svojej práci robí moja dcéra.

Mária Leváková a Jozef Levák na svadobnej fotografii z roku 1949. Foto – archív M. L.

Váš manžel si kľakol v centre Zvolena pred tank. Ten zastavil, veliteľ však vydal pokyn ísť ďalej, takže ho prešiel. Prečo je na hrobe dátum úmrtia 22. august 1968, keď sa to stalo o deň skôr?

Netuším. Viem len to, že sa to stalo 21. augusta poobede, presne o 16.45, tak je to aj v archíve. Vtedy som to však nevedela. Sovietske vojská tadiaľ prechádzali, ľudia po nich hádzali kamene, môj muž si tam pred ne kľakol. Možno niekto nechcel, aby sa dátum jeho smrti spájal s tým dňom.

Necítim však nenávisť, veď tí sovietski vojaci boli mladí chlapci ako všetci ostatní. Nemohli za to, poslali ich sem, nik sa ich nepýtal, či chcú ísť. Nemôžem na nich nadávať. Keď sem prišli, boli to chudáci, spávali hockde, aj na družstevnom poli, kam sa presunuli s tankami.

Nič som im tam nevytýkala, čo som mohla? Jednak som sa bála, jednak za to nemohli. Na vine bol Brežnev. Keď takto pomenujem vinníka, všetci sa na mňa dívajú ako na blázna. Lenže nie som hlúpa, veď každý vie, ako to bolo.

Kto a kedy vám povedal, čo presne sa stalo?

Prišiel mi to povedať žandár niekedy v noci. Vtedy som čosi upratovala na prízemí, lebo sme žili dole a rodičia na poschodí, a zabúchal mi na oblok. Viem si predstaviť, ako to prebehlo – tanky sa začali valiť na námestie, ľudia šli z práce, zastavovali sa na chodníkoch a sledovali, čo sa deje.

Jedna svedkyňa to opísala tak, že pred predajňou galantérie bol naraz pred tankom chlap na kolenách a zrazu mu odletela hlava. Následne vraj pri tele zastavilo nákladné auto, aby ho ďalšie tanky obchádzali.

Napriek tomu som presvedčená, že ho prešli dva tanky, kým tam pristavili auto. Tak to totiž opísala svedkyňa, ktorá celú tragédiu videla z okna autobusu. Technické služby potom všetko zmietli do kanála, veď z hornej polovice tela ostala na ceste len mapa.

Šli ste potom do Zvolena?

Vtedy nie, veď sirény húkali, svetlomety sledovali okolie, to bol priam súdny deň. Šli sme na pohreb, ktorý bol 23. augusta 1968. Už sme ho nevideli, iba truhlu, veď to sa po takých zraneniach nedalo. Iba raz som videla fotografiu, ktorú niekto urobil na mieste činu, bolo to strašné.

Mária Leváková. Foto – Karol Sudor

Ako ste dovtedy vnímali politiku?

Nijako, ak nepočítam to, že som bola za komunistov snáď najlepšia pracovníčka vo fabrike, dokonca ma dali aj na obraz. Politika šla mimo nás, nestarali sme sa. Ani muža to nezaujímalo, žili sme si jednoducho, skromne ako ostatní. Bolo treba robiť, tak sme sa venovali práci a deťom.

Tušíte, prečo to manžel urobil?

Toto sa ma pýta každý, ale odkiaľ to mám vedieť? Netuším, či chcel zomrieť. Ľudia občas robia aj nepremyslené veci. Ja z toho všetkého nie som nadšená. Čomu to pomohlo? Načo tam šiel? Nemusel si tam kľaknúť a obetovať život. Bola to hlúposť. Čo si myslel, že zabráni Rusom ísť ďalej? Nevidím v tom hrdinstvo, mohol radšej žiť. Bola to zbytočná obeť, aj tak to nik neocenil.

Čo vás hnevá najviac?

Že mesto Zvolen nezaujíma ani len hrob môjho manžela. Rozhodla som sa, že viac nezaplatím poplatok za miesto na cintoríne, zrušíme tam kríž, nech si s tým mesto urobí, čo chce. Veď to vyzerá, akoby tam ležal nejaký chudák. Nikto z mesta sa celé roky nezaujíma, že ako chudobná so štyrmi deťmi som nemala z čoho urobiť mu poriadny hrob.

Hovorkyňa mesta Zvolen Eva Ježovičová v stanovisku pre kolegu Ľubomíra Smatanu z Českého rozhlasu uviedla: „Každopádne niektorí očití svedkovia tvrdia, že pán Jozef Levák zomrel za zvláštnych okolností a jeho konanie nebolo celkom triezve. To je zrejme aj dôvod, prečo nie je medzi osobnosťami mesta alebo prečo nemá veľkolepejšie miesto odpočinku. Nič to však nemení na tom, že zahynul pod kolesami tanku, čo je hrozná smrť.“

Tá nech si ma nepraje. Čo si to vôbec dovoľuje povedať, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

August 1968

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |