Denník N

Manželka muža, ktorý si vo Zvolene kľakol pred tank: Čo si myslel, že zabráni Rusom ísť ďalej? Nevidím v tom hrdinstvo, mal radšej žiť

Mária Leváková. Foto - Karol Sudor
Mária Leváková. Foto – Karol Sudor

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Manžel Márie Levákovej (1931) Jozef Levák si 21. augusta 1968 na protest proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa na Námestí SNP vo Zvolene kľakol pred tank, ktorý ho následne usmrtil. Mal 38 rokov. 

Pani Leváková má vzhľadom na svoj vek vážne zdravotné problémy. Dni trávi v posteli na poschodí rodičovského domu, kde sleduje televíziu. Opakovane priznáva, že sa jej už nechce žiť, aby vzápätí vtipkovala na všetky možné témy. Hnevá sa, že desaťročia sa o jej príbeh nik nezaujímal a zrazu s ňou chcú o jej manželovi hovoriť viaceré médiá a inštitúcie.

Ako sa vám žije?

Mám veľmi ťažký a smutný život. Budem k vám veľmi otvorená, lebo som priama povaha. Za dva týždne musím zjesť aj sto liekov. Mne sa už nechce žiť. Z akého dôvodu tu ešte musím ostávať?

Všetci ma teraz prehovárajú, že musím hovoriť o tom, čo urobil môj manžel. Vraj ide o pamäť národa, vraj je to moja povinnosť. Kde boli doteraz? Za päťdesiat rokov od tragédie za mnou nik neprišiel, nik sa nezaujímal, ako žijem.

To si mám všetko detailne pamätať, vysvetľovať, že som z úplne chudobnej rodiny, že som nemala šťastný život? Strašne ma to ubíja, nemám pokoja. Potom to aj tak do novín a televízie nedajú celé, postrihajú to.

Viete, čo je najhoršie? Novinári sa ma pýtajú, či sa o mňa moje deti starajú, či mi zabezpečujú zdravotnú starostlivosť, či mi pomáhajú finančne, nosia jesť, či si ma k sebe berú na sviatky. Povedala som im, že majú vlastné rodiny a že na sviatky chcem byť doma. Čo ich to vlastne zaujíma?

Mrzí ma to. Napriek všetkému budem vďačný, ak mi dovolíte vypočuť si váš príbeh.

Otec bol kováč v Podbrezovej, ako dôchodca ešte chodil rehoľným sestrám s koníkom po proviant. Mama nerobila, pochádzala zo Seliec, svokra bola pôvodom Talianka. Manžel nebol odtiaľto, do Slovenskej Ľupče sa dostal, keď sa robil nábor do tunajšej chemickej fabriky, kde sa vyrábal atrament a ďalšie veci. Tam sme sa spoznali. Vtedy som bola kočka, dnes som len kvočka.

Prišiel sem z Nových Zámkov aj s kamarátom niekedy v roku 1947 alebo 1948. Bol to fešák, tak som sa zaľúbila. Vyučil sa za sústružníka alebo zámočníka, ani presne neviem, lebo neskôr robil najmä šoféra. Rýchlo sme sa postískali a mali spolu deti, svadba bola v roku 1949. Mala som 18 rokov.

Pomohli vám rodičia?

Vôbec mi nepomohli, lebo sa veľmi hnevali, že som mala až štyri deti, kým oni mali len mňa a moju sestru. Aj tá ma už predbehla a odišla na druhý svet. Mala žiť. Pracovala som pri výrobe nábytku, lakovala som ho, trápila sa s tými chemikáliami. Mnohí na choroby z nich pomreli.

Popri tom som tridsať rokov upratovala žandárom, aj som tam robila kuričku. Keď som tam našla na zemi dvadsaťhaliernik, rovno som ho vyložila na stôl, lebo som sa bála, či to nie je chyták. Bola som tam inventár. Mala som za to 250 starých korún. Dnes to popri svojej práci robí moja dcéra.

Mária Leváková a Jozef Levák na svadobnej fotografii z roku 1949. Foto – archív M. L.

Váš manžel si kľakol v centre Zvolena pred tank. Ten zastavil, veliteľ však vydal pokyn ísť ďalej, takže ho prešiel. Prečo je na hrobe dátum úmrtia 22. august 1968, keď sa to stalo o deň skôr?

Netuším. Viem len to, že sa to stalo 21. augusta poobede, presne o 16.45, tak je to aj v archíve. Vtedy som to však nevedela. Sovietske vojská tadiaľ prechádzali, ľudia po nich hádzali kamene, môj muž si tam pred ne kľakol. Možno niekto nechcel, aby sa dátum jeho smrti spájal s tým dňom.

Necítim však nenávisť, veď tí sovietski vojaci boli mladí chlapci ako všetci ostatní. Nemohli za to, poslali ich sem, nik sa ich nepýtal, či chcú ísť. Nemôžem na nich nadávať. Keď sem prišli, boli to chudáci, spávali hockde, aj na družstevnom poli, kam sa presunuli s tankami.

Nič som im tam nevytýkala, čo som mohla? Jednak som sa bála, jednak za to nemohli. Na vine bol Brežnev. Keď takto pomenujem vinníka, všetci sa na mňa dívajú ako na blázna. Lenže nie som hlúpa, veď každý vie, ako to bolo.

Kto a kedy vám povedal, čo presne sa stalo?

Prišiel mi to povedať žandár niekedy v noci. Vtedy som čosi upratovala na prízemí, lebo sme žili dole a rodičia na poschodí, a zabúchal mi na oblok. Viem si predstaviť, ako to prebehlo – tanky sa začali valiť na námestie, ľudia šli z práce, zastavovali sa na chodníkoch a sledovali, čo sa deje.

Jedna svedkyňa to opísala tak, že pred predajňou galantérie bol naraz pred tankom chlap na kolenách a zrazu mu odletela hlava. Následne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

August 1968

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie