Slovenský historik skúma osudy detí spojeneckých vojakov a českých mám: Noviny vtedy písali o černoškoch

Michal Korhel. Foto – archív M. K.

Jeden z rodičov bol českej, druhý nemeckej, prípadne americkej národnosti. Mnohé z detí, ktoré sa počas vojny či po nej narodili ako národnostne zmiešané, sa neskôr stávali obeťami nezmyselného štátneho útlaku.

Pätnásť doktorandov na univerzitách v deviatich krajinách Európy v spolupráci s partnerskými inštitúciami po celom svete skúma osudy detí narodených za vojny a na pozadí konfliktov 20. storočia. Jedným z nich je aj slovenský študent Michal Korhel.

Čo je projekt CHIBOW?

Projekt CHIBOW, respektíve „Children Born of War“ (deti narodené v dôsledku vojny), je medzinárodný výskumný projekt financovaný v rámci činnosti programu Marie Skłodowska-Curie  Európskou komisiou. V stredobode jeho pozornosti sú predovšetkým deti narodené počas ozbrojených konfliktov ženám z lokálneho obyvateľstva a vojakom cudzích armád. Ako naznačujú doterajšie štúdie, tieto deti musia nielen podobne ako iné znášať priame následky vojen, ale keďže sú na základe svojho pôvodu často spájané s nepriateľom, čelia tiež problémom s integráciou vo vojnou naštrbenej spoločnosti. Projekt CHIBOW sa prostredníctvom analýzy životných skúseností týchto detí a prístupu štátnych a taktiež mimoštátnych inštitúcií snaží prispieť k rozšíreniu našich vedomostí o tejto problematike, a teda aj k lepšiemu porozumeniu ich situácie. 

Vy sa venujete česko-nemeckým deťom narodeným v pohraničí pred 2. svetovou vojnou a počas nej. Ako sa na ne pozeralo hitlerovské Nemecko, ktoré ho anektovalo? Ako na príslušníkov “nadradenej rasy”? Predsa len, rasovou čistotou fascinovaný režim mohol mať problém s ich „slovanskou krvou“.

Téma česko-nemeckých detí, teda detí narodených z národnostne zmiešaných česko-nemeckých vzťahov, bola v centre pozornosti českých a nemeckých národnostných aktivistov už počas prvej Československej republiky. Tí, či už na nemeckej alebo na českej strane, sa snažili získať čo najviac detí pre vlastný národ. Cieľom bolo okrem iného jasné vymedzenie hraníc medzi národnosťami a ukončenie ľahostajnosti ľudí (hlavne tých žijúcich v zmiešaných rodinách) k ich vlastnej národnosti. S anexiou československého pohraničia nacistickým Nemeckom, vyhlásením Protektorátu Čechy a Morava a vypuknutím druhej svetovej vojny sa snaha o reguláciu zmiešaných rodín ešte zvýšila. Prvotné tendencie o kontrolu sobášov z dôvodu „biologického úpadku rasy“ nemeckými úradmi veľmi úspešné neboli a paradoxne aj u niektorých vedúcich politických predstaviteľov panoval názor, že české obyvateľstvo je z „rasového“ hľadiska „hodnotnejšie“ ako sudetskí Nemci. Česko-nemecké deti mohli nakoniec získať nemeckú národnosť a takisto ríšske občianstvo po otcovi, ale aj matke. Rodičia sa však museli oficiálne zaviazať, že budu deti vychovávať v „nemeckom duchu“.

Brali sa tieto deti na „prevýchovu“ do Nemecka?

Nemecké úrady národnostne zmiešaným rodinám často hrozili tým, že ak ich deti nebudú vychovávané v „nemeckom duchu“, čiže napríklad ak nebudú navštevovať nemecké školy, budú im vzaté. Samozrejme nie vždy ostalo len pri vyhrážkach a niektoré česko-nemecké deti skončili v cudzích, čisto nemeckých rodinách alebo v nemeckých detských domovoch.

Ako sa detí dotkol odsun sudetských Nemcov po druhej svetovej vojne? Dochádzalo napríklad k rozdeleniu rodín?

Nútené vysídlenie po nemecky hovoriaceho obyvateľstva z Československa malo na česko-nemecké deti veľký dosah. Na oficiálnej úrovni sa síce najprv zvažovala aj možnosť rozdelenia národnostne zmiešaných rodín prostredníctvom rozvodu, aby nemecký člen rodiny mohol byť vysídlený, no nakoniec boli tieto rodiny z transportov do Nemecka vylúčené. Ich nemeckí príbuzní však už nie. Deti takto stratili tety, strýkov, bratrancov a sesternice, ale samozrejme aj mnoho kamarátov, s ktorými dovtedy trávili svoj voľný čas. Niektoré rodiny však boli rozdelené aj násilne, smrťou jedného, niekedy dokonca aj oboch rodičov počas prvých povojnových mesiacov, ktoré sa vyznačujú najkrvavejšími protinemeckými násilnosťami. Československý štát taktiež nie vždy umožnil návrat vojenských zajatcov nemeckej národnosti do krajiny. Ak teda otec zo zmiešanej rodiny musel narukovať do nemeckej armády a padol do zajatia mimo hraníc Československa, nemusel mu byť návrat do krajiny a k rodine umožnený. Niektoré deti tak svojich otcov nevideli aj desaťročia.

Vieme, koľko detí tým bolo zasiahnutých?

Presné čísla, žiaľ, známe nie sú, no na konci roku 1946, po ukončení hlavnej fázy organizovaného vysídlenia po nemecky hovoriaceho obyvateľstva, žilo v Československu asi 40 000 česko-nemeckých rodín. Detí v nich mohlo byť asi 20 000, no podľa iných údajov v dobovej tlači ich bolo 64 000 alebo dokonca až 150 000.

Ako sa vyvíjal osud tých, čo odišli do Nemecka a tých, čo zostali? Na jednej strane vojnou rozbité Nemecko, na druhej strane nenávisť a kolektívna vina aplikovaná na československých Nemcov?

Osudy česko-nemeckých detí v povojnovom Československu sú veľmi rôznorodé. Aj keď to ministerstvo vnútra výslovne zakázalo, boli niektoré tieto deti naozaj nútene vysídlené. Iné odišli dobrovoľne spolu so svojimi rodičmi. Rozhovory s týmito pamätníkmi ma ešte len čakajú, a preto by som nerád robil predčasné závery. Archívne pramene však naznačujú zjavne problematickú ekonomickú situáciu týchto rodín vo vojnou zničenom Nemecku a predchádzajúce výskumy iných historikov tiež poukázali na negatívne postoje lokálneho nemeckého obyvateľstva voči vysídlencom z Československa v prvých povojnových rokoch. Časť česko-nemeckých detí, ktoré ostali v Československu, si na žiadne negatívne skúsenosti nespomína, ak, tak si pamätá len na menšie roztržky so spolužiakmi alebo s učiteľmi v škole. Iné však rozprávajú nielen o skúsenostiach z internačných táborov, z detských domovov, zo zložitej ekonomickej situácie v rodine, ale aj o skúsenostiach s fyzickým a psychickým násilím, ktorému boli vystavované. Často boli považované za Nemcov, teda stigmatizované a diskriminované. Na ulici alebo v škole im bolo dávané najavo, že sú „iné“. Rôznorodosť osudov česko-nemeckých detí závisela od viacerých faktorov, ako napríklad pohlavie nemeckého člena rodiny alebo činnosť rodičov počas vojny. Niekedy to však bol „len“ následok svojvôle lokálnych úradov a všeobecnej protinemeckej nálady obyvateľstva podporovanej štátom.

Čiže ak otec narukoval do nemeckej armády, mohla to mať rodina ťažšie, ako keď bola nemeckej národnosti mama, ktorá sa nikdy verejne neangažovala?

Pri rodinách, v ktorých bol nemeckej národnosti otec,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie