Na ten pach spáleného ľudského mäsa sa nedá zabudnúť
Bola to moja prvá vojna, ktorú som zažil v priamom prenose. Západ sa po nej nepoučil, až vojna na Donbase a anexia Krymu tú ľahostajnosť zmenili.
Dodnes si tie tri veci z ostreľovaného gruzínskeho mesta Gori pamätám, akoby to bolo dnes. Zaprášenú plyšovú hračku na gauči pred zničeným obytným blokom, z ktorého ešte stále vynášali zvyšky ľudských tiel a obhorený list z anglického slovníčka nejakého gruzínskeho žiaka.
Obe som si odfotil, tá tretia sa však nedala, hoci mi nedala spať ešte dlho po päťdňovej vojne.
Na ten pach spáleného ľudského mäsa, ktoré po sebe zanechalo ruské bombardovanie Stalinovho rodiska neďaleko hlavného gruzínskeho mesta, sa nedalo zabudnúť.
Bola to moja prvá vojna, ktorú som ako reportér zažil v priamom prenose. Počas práce som sa snažil zachovať si profesionálny odstup a cynizmus, ale keď som sa po odoslaní článku večer vrátil do hotela, dostavila sa depresia a snaha vyrovnať sa s krutou vojnovou realitou.
V strategickom meste Gori, ktoré leží len 25 kilometrov od juhoosetskej metropoly Cchinvali a Gruzínci tam mali vojenskú základňu, ešte tleli budovy po ruskom bombardovaní, a v nedotknutom Tbilisi vládlo napätie. Stále nebolo jasné, či sa tanky smerujúce k hlavnému mestu zastavia.
Opakovanie v Debaľceve
Podobne stiesnený pocit som mal o sedem rokov neskôr, oveľa bližšie k nám,
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
