Denník N

Anorektičkou sa stala, keď mala osem rokov: Keď sa pozriem na tanier jedla, dodnes tam nevidím jedlo, ale číslo

Valentína Sedileková dnes pomáha mladým ľuďom s poruchami príjmu potravy.

VALENTÍNA SEDILEKOVÁ sa narodila v roku 2000 v Banskej Bystrici, študuje na LEAF Academy v Bratislave. Od ôsmich rokov bojuje s anorexiou. Tento rok odštartovala projekt Chuť žiť, v rámci ktorého sa pripravuje celoslovenská mediálna edukačná kampaň na tému porúch príjmu potravy, spolu s odborníkmi vzdeláva rodičov, pedagógov a psychológov, debatuje s deťmi a študentmi na základných a stredných školách a dáva dokopy lekárov, na ktorých sa môžu obrátiť ľudia s poruchami príjmu potravy.

Kedy ste si všimli, že s vami čosi nie je v poriadku?

Mala som len osem rokov. Už vtedy som nebola so sebou spokojná. Vždy som sa videla ako tučná, takže som si zaťahovala opasok na nohaviciach, až som mala na páse modriny a odreniny. Myslela som si, že tým zmenším svoje brucho a ostatní nebudú vidieť, aké je veľké.

Všimla si to mama, bola z toho vystrašená, ale myslela si, že je to len detský výmysel, ktorý ma časom prejde.

Vtedy ste boli len tretiačka na základnej škole. Viete dnes spätne zhodnotiť, čo vás viedlo ku kritike vlastného tela?

Ťažko povedať, lebo v skutočnosti som mala šťastné detstvo. Mala som milujúcich rodičov, ktorí mi hovorili, aká som krásna, šikovná, ako ma majú radi. Napriek tomu som sa necítila byť pre nikoho dosť dobrá.

Keď som mala jeden či dva roky, mama musela odísť do práce, takže sa o mňa starala starká. Možno vtedy nastalo isté odlúčenie od mamy a naviazanie na starkú, čo neskôr vyústilo do problémov. Neviem. Mám aj staršiu sestru, stále som sa však cítila akoby v jej tieni.

Dôvod?

Je veľmi inteligentná, múdra, nikdy sa nemusela do školy učiť, kým ja som musela drieť. Z toho vychádzal môj pocit, že nech sa akokoľvek snažím, stále pri nej hrám len druhé husle. Veľmi som preto hľadala niečo, v čom by som bola dobrá.

Túžila som reprezentovať školu v športe či vedomostných súťažiach, ale napriek snahe ma nikdy nevybrali. Hrávala som tiež basketbal, kde sa vytvorili kasty medzi lepšími a horšími. Namiesto toho, aby som behala po palubovke, zohrievala som lavičku a tréner mi dával pocítiť, že nie som dosť dobrá.

Nepomohlo, ani keď som po zápasoch plakávala, lebo ma tréner poslal hrať nerozcvičenú na posledné tri minúty, ani keď rodičia prestali chodiť na zápasy, lebo sa na to trápenie viac nemohli pozerať. Hovorili mi, aby som skončila, no láska k tomu športu a určitý strach ma tam držal päť rokov.

Veľkú rolu zohrávalo aj to, že na svoj vek vyzerám mladšia. V dvanástich rokoch som vyzerala na osem a ľudia tak ku mne aj pristupovali. Podceňovali ma, rozprávali sa so mnou ako s malým dieťaťom. A hoci som mala dobrých kamarátov, stále ma zožieral vnútorný pocit, že som menej ako ostatní.

Dnes máte 18 rokov. Zmenilo sa to?

Stále sa podceňujem, necítim sa byť dosť dobrá, dosť hodnotná pre tento svet. Bojujem s emóciami, že som zbytočná, nepotrebná, ak to mám vyjadriť expresívne, ako handra pohodená na ulici a každý malý čiastkový úspech mi dokazuje, že to so mnou možno nie je až také zlé. No len čo sa to pominie, vrátim sa, kde som bola predtým. V tomto som veľmi zakomplexované dieťa.

Nepotrebujem prekonávať ostatných, prekonávam len samu seba. Súťaže sú dnes už ojedinelé, sústreďujem sa na veci, v ktorých vidím zmysel a ktoré ma napĺňajú. Verím v ten svoj utopistický sen, že chcem „zmeniť svet k lepšiemu“ a snažím sa ho nasledovať.

Nebola tá anorexia spojená aj s inou diagnózou?

Kým mi diagnostikovali anorexiu, liečila som sa na obsedantnú kompulzívnu poruchu. Má rôzne podoby. Jedna kamarátka má trebárs farbičky všetkých možných farieb a na stole ich musí mať zoradené a vytieňované v presnom poradí.

U mňa sa to prejavovalo inak – začali ma ovládať moje strachy. Bála som sa doslova všetkého – že mi zomrie niekto z rodiny, že ma niekto napadne na ulici, že rodičia alebo ja dostanem rakovinu, že zlyhám v škole či na tréningu, často to boli bizarnosti.

Aby som si sformovala aký-taký pocit istoty, že sa to nestane, vytvorila som si čosi, čo moja psychologička nazvala rituálmi.

Čím sa prejavovali?

Keď som kráčala po ulici a práve mi napadla myšlienka, že sa niečo zlé stane, zámerne som to urobila znovu – vrátila sa späť a šla od začiatku. Vykonala som ten rituál vo viere, že potom sa zlá vec určite nestane. V praxi to znamenalo, že prah dverí som preskakovala aj desaťkrát, opakovane som zhasínala a zažínala svetlo. Nakoniec to už zachádzalo do hraničných situácií.

Konkrétne?

Keď som sa nevedomky udrela o radiátor, pričom som v tej chvíli myslela na niečo zlé, musela som sa o radiátor zámerne udrieť znovu tak, že v danej chvíli som sa snažila na zlé nemyslieť. Vedome som sa tak poškodzovala.

Psychologička mi hovorila, aby som si tie rituály zapisovala, aby som vedela, koľkokrát robím nejakú vec. Reálne som zapísala dve či tri strany, opakovaniu činností som vlastne venovala aj hodinu až dve denne.

Našťastie, z tejto choroby som už vyliečená. Momentálne sa cítim neuveriteľne slobodná. Verím, že raz sa zbavím aj mentálnej anorexie – už síce nechudnem, ale myšlienky tam stále sú. Nesmiem sa nimi nechať ovládať. Celé je to spojené s pocitom nízkej hodnoty seba samého, nedocenenia, zbytočnosti. Pri poruchách príjmu potravy je totiž chudnutie len sekundárny znak. Všetko sa začína v hlave.

Ako sa u vás choroba vyvíjala ďalej?

Akákoľvek porucha príjmu potravy, či už anorexia, ortorexia (posadnutosť zdravou výživou, pozn. autora), bulímia či záchvatové prejedanie, nie je chrípka, že ju dostanete, vyležíte a ste opäť zdravý. Zasiahnuť treba dokonca skôr, ako začnete chudnúť, lebo vtedy je už naozaj zle.

Porucha príjmu potravy sa vždy vyvíja a nikdy nie je spôsobená jedným faktorom, ale súhrou okolností. U mňa sa to tiež nabaľovalo postupne. Časom som sa začala báť jednotlivých potravín. Stále som síce jedla všetky, ale pri niektorých som začala mať výčitky – pri sladkom, vyprážanom, pri tučných jedlách.

Neskôr som sa začala zaujímať o kalórie, a tak som niektoré potraviny vynechávala. Nebolo to nič radikálne – sladkosti som nahradila ovocím, vyhýbala som sa fastfoodom, vyprážaným a ťažkým jedlám, dokonca som vyradila jedlá, ktoré som milovala, napríklad šúľance so strúhankou.

Tatka som sa začala pýtať, či priberiem, ak si natriem chlieb maslom. Rodičom som sa začala zverovať, že som tučná, škaredá, nechutná, do toho sa ma začali dotýkať nevinné poznámky chalanov v škole.

Tí sa radi bavia tým, že dievčatám na oči vyhadzujú všetky nedostatky. Lenže kým väčšina dievčat sa nad tým len uškrnie, mňa sa to veľmi dotýkalo. Keď mi povedali, že som nízka, mám vysoké čelo, hlavu ako vajce, veľké líca a masívnu tvár, veľmi som si to pripúšťala.

Ako reagovali rodičia?

Keďže som sa im zverovala, ako sa cítim, ako sa vidím v zrkadle, tatko, ktorý sa pohybuje vo farmaceutickom prostredí, mi vždy na internete alebo v odborných časopisoch našiel články o bulímii aj anorexii, pričom mi vysvetľoval, aké je to nebezpečné a že to môže viesť až k smrti.

Argumentoval, že ako basketbalistka môžem jesť všetko, lebo to vybehám, že v skutočnosti som krásna a štíhla a nemusím mať komplexy. Lenže ak je to vo vás zakorenené, bez pomoci odborníka sa neposuniete. Na človeka s anorexiou totiž logické argumenty ani nepekné obrázky nezaberajú. Je to vážna psychická choroba, nie rozmar.

Keď som si nebodaj dala čipsy, prišli strašné výčitky svedomia. Zavrela som sa do izby a snažila sa nasilu cvičiť, aby som zo seba dostala všetky kalórie. O takých veciach som rodičom ani nehovorila. Nabaľovalo sa to, až kým sa vplyvom viacerých okolností všetko nezvrhlo a nespustilo naplno.

Čo sa udialo?

Viac vecí v priebehu krátkeho času. Odmalička som bola vychovávaná k samostatnosti. Prišla puberta a samostatnosť v kombinácii s rebelantstvom spôsobila, že som sa od rodičov začala odťahovať.

Prestala som sa im zdôverovať, trápenia som si nechávala pre seba, túžila som odísť na internát a osamostatniť sa. Veľa sme sa hádali. Vyriešila som to svojským tínedžerským spôsobom – našla som si o dva roky staršieho frajera, s ktorým sme vystrájali množstvo somarín, len aby som si dokázala, aká som nezávislá a dospelá. Myslela som si, že chalan mi zdvihne sebavedomie, ale dnes len krútim hlavou, čo som to robila.

Druhým vážnym spúšťačom bol prechod zo základnej školy na gymnázium, kde sa moje problémy s niektorými predmetmi znásobili, a napriek snahe mať jednotky aj z matematiky, fyziky a chémie sa mi to nedarilo. Niesla som to ťažko a obviňovala som samu seba, že to flákam a nesnažím sa, hoci v skutočnosti som sa učila veľmi veľa.

Tretí spúšťač?

Z basketbalu som prešla na atletiku, trénovala som behy na stredné a dlhé trate. Otec si totiž všimol, že s ním behávam celkom rada, navyše mi chcel zvýšiť sebavedomie. Mojím susedom sa potom stal dnes už známy olympionik Matej Tóth, ktorý si všimol moje výsledky v Nitre, kde som bežala dvanásťminútovku. Prišiel za mnou s tým, že je to slušné a či to neskúsim v Dukle, kde mi našiel trénera Dušana Valenta.

Lenže s tým prišiel aj môj vnútorný záväzok, že nesmiem zlyhať. Istý čas som bola favoritkou na zisk titulu majsterky Slovenska v behu na 3000 metrov. Trénovala som na to pol roka, oddrela som si každý tréning, bola som na tom doslova závislá. Ak som vynechala jeden tréning, bola som smutná pol dňa.

Paradoxne, ten titul som nechcela preto, aby som prekonala ostatných a bola najlepšia na Slovensku, ale preto, aby som sama sebe dokázala, že aspoň v behu za niečo stojím. Lenže ochorela som, vynechala som takmer celú sezónu a všetka moja drina bola fuč, všetky sny sa rozplynuli. Niesla som to ťažko.

Aby toho nebolo málo, prišlo vaše prvé stretnutie so smrťou v rodine.

Presne tak, nečakane mi zomrel dedko. Nevedela som sa s tým vyrovnať. Toto všetko vyústilo na sústredení kvôli majstrovstvám Európy, kde nás merali a vážili. Desila som sa toho, stresovalo ma, že výsledky hovoria pred všetkými dievčatami nahlas. A hoci som mala výsledky v poriadku, nikto mi to nepovedal a z môjho laického pohľadu neboli také, aké som si predstavovala v porovnaní s ostatnými.

Vtedy mi tréneri povedali nevinnú vetičku, ktorá by zdravým dievčaťom nezamávala, ale mne ako osobe, ktorá potrebovala posledné postrčenie, to stačilo.

Čo povedali? 

Že je to fajn, ale výsledky mohli byť lepšie. S tým, že pôjdem za športovým lekárom, ktorý mi poradí, ako sa zlepšiť. To bola posledná kvapka a moja anorexia prešla do akútnej fázy. Kombinácia tých štyroch udalostí ma mesiac pred mojimi šestnástymi narodeninami postrčila do priepasti.

Vtedy ste sa dostali do starostlivosti psychiatričky?

Až neskôr. Stravu som sa rozhodla zásadne zmeniť v marci a na psychiatriu som prišla začiatkom júla. Za ten čas som zo 46 kilogramov klesla na 39 kilogramov, ďalšie dva som zhodila po začiatku liečby. Menila som sa ako človek. Začala som žiť číslami. Jedlo sa pre mňa stalo číslom, kalóriou, vážila som si

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie