Denník N

Okupáciu odsudzujeme, ale k tomu, čo prišlo potom, sme zhovievaví

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

V roku 1968 sme dostali krutú príučku o tom, že geopolitická bezstarostnosť nie je v našom regióne namieste. Na to by sme mali myslieť najmä dnes, keď sme vystavení vplyvu putinovského Ruska.

Máloktorý rok v novodobej histórii Československa priniesol také vzplanutie nádejí a také ich kruté zmarenie ako rok 1968. O priebehu invázie, nenásilnom vzdorovaní nášho obyvateľstva, o stratách na životoch, o zavlečení predstaviteľov štátu do Moskvy, o podrobení sa sovietskemu diktátu a o nasledujúcich čistkách, perzekúciách a nástupe normalizácie – o tom všetkom sa dlho oficiálne mlčalo.

Hoci sa už pomaly tridsať rokov dá slobodne pripomínať, čo sa stalo, oprávnene sa môžeme pýtať, do akej miery dokázali doterajšie reportáže, publikácie, filmové dokumenty, divadelné predstavenia, ale aj vystúpenia politikov a ďalších verejných činiteľov preniknúť do nášho kolektívneho vedomia. Do akej miery pochopila naša verejnosť vplyv týchto udalostí na vývoj spoločnosti i na malú rodinnú históriu?

Na tieto otázky ponúka aspoň čiastočnú odpoveď nedávny reprezentatívny výskum, ktorý uskutočnil Sociologický ústav SAV v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky a českým Centrom pre výskum verejnej mienky Sociologického ústavu AV ČR.

August 1968 ostáva pre väčšinu ľudí traumou

Okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy vníma slovenská verejnosť ako mimoriadne negatívnu udalosť: tri pätiny obyvateľov (61 percent) vojenský zásah do vnútropolitického vývoja v Československu odsudzujú.

Pre mnohých priamych účastníkov vtedajších udalostí znamenala invázia „spriatelených armád“ koniec obrodného procesu, pre ktorý sa neskôr ujal názov Pražská jar či pokus o socializmus s ľudskou tvárou. Tanky prevalcovali vyhliadky na liberalizáciu socialistického režimu i ekonomické reformy zamerané na posilnenie trhových mechanizmov. Normalizačný režim nastolený v okupovanom Československu postupne zlikvidoval všetky zárodky slobody. Namiesto socializmu s ľudskou tvárou zavládol takzvaný reálny socializmus.

Okupáciu štátu cudzími vojskami veľká väčšina dnešných obyvateľov Slovenska odsudzuje. Ak však skúmame, ako hodnotia samotné obdobie slobodnejších pomerov od januára do 21. augusta 1968, dostaneme rozporuplnejší obraz. K pozitívnemu hodnoteniu Pražskej jari sa prikláňa iba necelá tretina (30 percent) respondentov. Ďalšia tretina zaujíma ambivalentné stanovisko (32 percent) a pätina hodnotí toto obdobie prevažne kriticky (20 percent). Takmer pätina respondentov sa k tomuto obdobiu vôbec nevedela vyjadriť (18 percent).

Navyše, ako ukazuje tabuľka 1, schopnosť slovenskej verejnosti rozlišovať medzi jednotlivými fázami politického vývoja za socializmu je pomerne obmedzená. Nastolenie komunistického režimu vo februári 1948 odsudzuje menej ako polovica občanov (46 percent) a päťdesiate roky menej ako dve pätiny (37 percent).

A ako dnes verejnosť hodnotí obdobie normalizácie? Sedemdesiate a osemdesiate roky vyvolávajú priaznivé asociácie u 28 percent respondentov, ambivalentné u 38 percent a nepriaznivé u 21 percent respondentov. Podobnosť rozloženia názorov na Pražskú jar a na obdobie normalizácie je zarážajúca pre tých, čo si uvedomujú, že normalizácia znamenala popretie politického uvoľnenia počas krátkej „dubčekovskej éry“.

Vo vnímaní verejnosti však zrejme prevážila rutina všedného dňa: sociálno-ekonomická každodennosť sa po okupácii principiálne nezmenila. Na oklieštenie politických slobôd, vlnu emigrácie, ani kádrové čistky a perzekúcie, ktoré postihli mnohé rodiny, dnes spomína iba malá časť verejnosti. Naopak, viacerí s nostalgiou spomínajú na roky stability, plnej zamestnanosti a celkovej prehľadnosti pomerov, v ktorých sa ľudia vedeli zariadiť.

V kontexte týchto zistení je vlastne milým prekvapením, že pád komunizmu hodnotí aj s odstupom bezmála troch desaťročí priaznivo 56 percent občanov, ambivalentne 25 percent a odmietavo iba 13 percent.

Slovenský obraz komunistickej minulosti je rozmazanejší ako český

Tabuľka 1 ponúka na porovnanie aj českú optiku. Hoci je v zásade podobná, v niečom sa predsa odlišuje. Vo vedomí českej verejnosti sa ostrejšie odsudzovanie sovietskej okupácie (76 percent negatívnych hodnotení) kombinuje nielen s priaznivejším hodnotením Pražskej jari, ale aj s kritickejším pohľadom na „Víťazný február“ a obdobie 50. rokov.

Aj názory na obdobie normalizácie sú v ČR o čosi kritickejšie ako na Slovensku. A napokon – pád komunizmu pokladá za hviezdny okamih histórie výraznejšia väčšina Čechov než Slovákov (72 percent).

Alexander Dubček a tí druhí

Alexander Dubček, hlavná tvár pokusu o socializmus s ľudskou tvárou, je na Slovensku spolu s M. R. Štefánikom najviditeľnejšou a najpozitívnejšie hodnotenou osobnosťou novodobej histórie: prevažne kladne ho hodnotia tri pätiny obyvateľov.

Na druhej strane, Gustáv Husák, ktorý po okupácii odstavil Alexandra Dubčeka a postavil sa na čelo normalizovanej KSČ a neskôr aj celého štátu, sa zapísal do slovenskej kolektívnej pamäti ako kontroverzná, skôr záporná postava (tabuľka 2). Je príznačné, že zhovievavejší postoj k nemu zaujímajú ľudia, ktorí nemajú na inváziu jednoznačne negatívny názor.

Spoluautor pozývacieho listu, dogmatik stalinistického razenia Vasil Biľak sa síce vyhol odsúdeniu za vlastizradu, ale stihol ho iný spravodlivý trest: verejnosť ho zaradila spolu s V. Mečiarom a J. Tisom medzi tri najnegatívnejšie postavy našej novodobej histórie.

V českej verejnosti vyvoláva Alexander Dubček ako politik väčšie rozpaky a menej priaznivých emócií: za kladnú postavu ho pokladá necelá polovica verejnosti (47 percent). Výrazne vyšší podiel kladných bodov prisudzuje T. G. Masarykovi (84 percent), Janovi Palachovi (67 percent) a Václavovi Havlovi (66 percent). Naopak, trest verejného odsúdenia tu stihol nielen Vasila Biľaka, ale v ešte väčšej miere Gustáva Husáka.

Keď politická naivita nie je nadávkou

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy priniesla šokovaným obyvateľom rukolapný dôkaz o tom, že predstavitelia Pražskej jari neodhadli svoje šance tvárou v tvár rigidným dogmatikom a zástancom tvrdej línie v sovietskom vedení. Predsa sa však v tých pohnutých dňoch občania od Mužov januára 1968 neodvrátili. Verili, že bolo správnejšie aspoň sa pokúsiť o zmenu, aj keď hlavou proti múru, ako vopred „realisticky“ na všetko rezignovať a premrhať generačnú príležitosť.

Občania okupovaného Československa stáli za A. Dubčekom aj vtedy, keď po návrate domov oznámil, že sa v Moskve podrobili diktátu Kremľa a podpísali takzvaný moskovský protokol, aby zabránili krviprelievaniu. Až neskôr prenikla na verejnosť informácia, že sa nepodvolili všetci členovia delegácie: František Kriegel, vtedajší predseda Ústredného výboru Národného frontu Čechov a Slovákov, dokument nepodpísal. Trpkým zistením nášho výskumu je fakt, že tento statočný človek, ktorý na jeseň 1968 aj hlasoval proti prijatiu zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk a neskôr podpísal Chartu 77, upadol v oboch republikách do zabudnutia.

S odstupom polstoročia si dve pätiny ľudí na Slovensku myslia, že reformní komunisti na čele s Alexandrom Dubčekom boli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie