Sestra muža, ktorého okupant zastrelil v Poprade: Tajní chodili okolo už na pohrebe, moje deti nemohli študovať

Anna Malá. Foto – Tomáš Halász

Keď som dávala kvety na miesto tragédie, rozkopali ich, rozpráva Anna Malá.

ANNA MALÁ sa narodila v roku 1940 v Hôrke pri Poprade ako najstaršia zo siedmich súrodencov. Pracovala ako predavačka, upratovačka v škole a strihačka látok v Tatrasvite Svit, bola aj obecnou poslankyňou. Je členkou revíznej komisie Svetového združenia bývalých československých politických väzňov v Poprade, spoluzakladala klub dôchodcov v Hôrke, kde žije dodnes. S manželom, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi, vychovali šesť detí. Jej 19-ročný brat Jozef Bonk bol 21. augusta 1968 zastrelený sovietskym vojakom v Poprade.

Akú emóciu vo vás každý rok vyvoláva mesiac august?

To nie je o jednom mesiaci v roku, lebo na brata, ktorého zabil ruský vojak, si spomínam hocikedy, aj pri práci. Mala som ho rada. V tých časoch žil doma ako najmladší z nás súrodencov, lebo dvaja starší sme už mali svoje rodiny a odsťahovali sme sa. Veľa preto pomáhal rodičom.

Váš otec bol baník, po operácii nohy ostal na dôchodku. Čo robila mama?

Starala sa o sedem detí, takže do práce dlho nechodila. Otec už po operácii nevládal ako predtým, takže sa robilo najmä na roli, ktorú sme mali pri dome, a okolo samotného domu. Pomáhali sme aj my s našimi deťmi.

Po otcovej operácii sa žilo ťažšie, lebo z jeho dôchodku sa príliš nedalo vyskakovať, navyše sestra ešte študovala na gymnáziu. Mama preto šla do práce, upratovala v obchodnom dome v Poprade.

Kde ste žili?

Najskôr všetci v jednej izbe v dome starých rodičov, v roku 1952 si však rodičia postavili vlastný dom. Tvárnice naň si otec vyrábal sám. Z dosák zbil štvorce, do ktorých namiešal škvaru s cementom a nechal to vysušiť.

Učili ste sa na poľnohospodárskej škole, ale nedokončili ste ju.

Nedalo sa, lebo sme mali role aj kravku, a ako najstaršia som musela doma pomáhať. Otec povedal, že do školy chodiť nemôžem, lebo práca je prednejšia. Pracovať na roľu som chodila už počas základnej školy hneď po vyučovaní, rovnako aj na drevo do lesa, aby sme mali v zime čím kúriť. Otec síce z bane dostával prídel uhlia, ale to nestačilo. Bolo to síce chudobné, ale šťastné detstvo, ja som nedostatok nepociťovala, rodičia to nedopustili.

Zažili ste aj druhú svetovú vojnu.

To boli hrozné časy. Hoci som bola malá, pamätám si na to. Vždy sme sa utekali schovať do baní, lebo sa strieľalo z jedného kopca na druhý. Dokonca ešte aj dlho po vojne sme sa ako deti pri každom prelete lietadla utekali schovať do pivnice. Bolo to v nás, báli sme sa.

Foto – Tomáš Halász

Aká bol váš brat Jozef?

Veľmi ľudský. Bol vyučený strojný zámočník. Vždy, keď prišiel z roboty, pomáhal rodičom, obriadil kravičku, šiel na role, priniesol uhlie, drevo, vodu, lebo vodovod sme vtedy ešte nemali, a až potom sa venoval svojim záľubám ako futbal a hokej. Bol totiž aj veľký športovec. Bez toho, aby sa rodičov nespýtal, s čím im ešte treba pomôcť, však za kamarátmi neodišiel.

Veľa pomáhal aj na stavbe domu, ktorý si staval ďalší brat. Veľa vecí sa vtedy robilo svojpomocne. Neraz pomohol aj mne. Keď videl, že som tehotná a chcem pomáhať na tej stavbe, prišiel a zakázal mi nosiť ťažké vedrá, vraj to urobí on.

Sledovali ste v rodine politiku?

Otec pracoval v bani, on a jeho kolegovia boli zväčša silní veriaci. Pamätali si, čo režim urobil s farármi a rehoľami v 50. rokoch. Každý deň sa modlili, v bani mali aj kríž. Lenže komunisti vieru zakazovali. Jeden súdruh prišiel a kríž im zrútil. Otec ho odtiaľ vzal a doplatil na to.

Konkrétne?

Zrazu už nemohol byť predákom, nedostával ani odmeny. Vyčítali mu, že sa postavil proti komunistom. Veriaca bola celá naša rodina, nikomu ani nenapadlo vstúpiť do strany. Brat Jozef sa však o politiku príliš nezaujímal, mal dosť práce aj bez nej.

Pamätáte si na priebeh 21. augusta pred 50 rokmi, keď prišiel o život?

Bože, veľmi dobre. Vedľa nás vedie hlavná cesta, takže už v noci z utorka na stredu všetko hučalo, keď sa tadiaľ valili tanky. V stredu okolo obeda sme sa dozvedeli, že nahnevaní ľudia v Poprade prevracajú autá a hádžu do vojakov dlažobné kocky.

Poobede, už neviem presne o koľkej, telefonovali na obecný úrad, že do nemocnice doviezli Jozefa Bonka. Do toho aj ľudia v dedine kričali, že ho zastrelili. Utekala som preto do školy, kde som robila upratovačku, a volala do nemocnice. Tamojší vrátnik mi však veľmi surovo odvrkol, že čo toľko vyvolávame, že už jasne povedal, čo sa stalo, že určite ide o Bonka, lebo mal pri sebe občiansky preukaz.

Nastal veľký krik. Vraveli sme, že to nie je možné, veď Jožo v Poprade nie je, je desiatky kilometrov odtiaľ v Krajnej Poľane pri Svidníku, kde pracoval ako opravár píl. Na týždňovku odišiel v pondelok ráno, kde by sa v stredu vzal v Poprade? Neverili sme tomu, veď to vôbec nebolo možné.

Žiaľ, bol to on. Dozvedeli ste sa, čo robil v Poprade?

Jeden z mojich bratov mal ženu z Krajnej Poľany, takže to vieme. Jožo šiel k jej rodine s tým, že keď videl, čo sa deje, chce ísť domov. Tanky totiž prechádzali cez Svidník skôr, takže ostal nepokojný. Aj ho žiadali, aby nikam nechodil a počkal, kým sa situácia upokojí, lenže nedalo mu to. Chvíľu posedel, jeho kolegovia zatiaľ odišli.

Nakoniec povedal, že vie, kde sa zastavia, tak ich dobehne. Prisadol k nim do auta a okľukou cez Bardejov a Starú Ľubovňu, keďže hlavná trasa bola zatarasená tankami, dorazili do Popradu.

Tam skúšal kúpiť zápalky, ktoré boli nedostatkovým tovarom.

Presne tak. V nedeľu pred odchodom som bola doma u našich. Jožo chcel z domu vziať škatuľku zápaliek, ale mama mu hovorila, nech ich neberie, lebo nebudú mať čím rozrobiť oheň. A vraj nech kúpi ďalšie zápalky cestou domov. Tak aj urobil.

Zašiel do papiernictva, pýtal sa na zápalky. Zrejme práve ony sa mu stali osudnými. Keď sa totiž vracal z obchodu, vypukla streľba. Veliteľ tanku vraj dostal pokyn strieľať do vzduchu, ale ako sa tank na tom teréne kolísal, časť guliek smerovala na domy a chodníky.

Zasiahli tuším štrnásť ľudí. Jeden dvanásťročný chlapec mal prestrelené lýtko, druhý dvanásťročný brucho, pani v obchode zase plece, ranení boli aj ďalší. Neprežil len Jožo.

Keď počul streľbu, chcel sa schovať v jednom obchode. Vchádzal do dverí a vtedy ho

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

August 1968

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |