Z prázdninového zápisníka zaslúžilého poslanca Roberta F., časť IV.

Piatok, 10. augusta

Tak nám to pekne odsýpa, milý denníček. Skoro som napísal – odsýpka – , ale už si to nesmiem škriabať a bude dobre. Ale ja to beriem s nadhľadom. So štátnickým nadhľadom, aby som bol presný. Som pokojný. Úplne pokojný, došľaka! Len keby ma všetci okolo toľko nenasierali! Ale ja to zvládnem. Lebo mám čo? Štátnický nadhľad. Schopnosť povzniesť sa nad maličkosti. Mňa zaujímajú len veľké veci. Predražené futbalové ihriská? Taľafatky! Mňa naozaj zaujímajú len veľké veci. Nemyslím tým hneď medzinárodné blamáže typu únos cudzieho štátneho príslušníka. To nech si pekne vypapkajú Kali s Pellem. Ja sa budem držať pekne v tieni, mám svoje témy.

Kým som regeneroval, mal som čas rozmýšľať. A veď som aj na čosi prišiel. Koniec prázdnin sa blíži a hoci to začiatkom júla vyzeralo na poriadne nudné leto, posnažili sme sa. A? Stále sú nás plné noviny. Kali síce momentálne vedie, to ma neteší, nikdy ma neteší, keď sa o niekom píše viac ako o mne, ale nič sa nedá robiť. Tá jeho vietnamská polievka pekne hustne, ale hádam sa z toho nejako vykrútime. Teraz nech sa Pelle snaží. Teraz nech si vyskúša, čo je to nestratiť glanc, keď dobre vie, že sa naňho pozerajú všetci a on má na kravate nielen mastný fľak, ale aj zopár rezančekov, keď už sme pri instantných omáčkach. No ale hlavne, že sa o nás hovorí. Inak by si celú uhorkovú sezónu pre seba uchmatol nejaký prezidentský kandidát a to nemôžeme dopustiť, kým sme my toho svojho ešte neupoďkali. A veď aj ja som prispel k tomu, aby nás bolo v novinách vidieť, skromnosť nabok! Ten majstrovský kúsok, čo som vysústružil a uverejnil v Sme, to si za klobúk nedajú, tie tzv. kaviarenské elity a protivládne mimovládky! Pekné slovné spojenie, však? Tuším si na to pôjdem vypýtať od patentového úradu céčko!

Dobre som ja urobil, že som ten článoček najskôr poslal na kontrolu svojej obľúbenej pani učiteľke. Nielenže ma pochválila za úpravu a pravopis, ale dala mi aj niekoľko užitočných rád. Predsa len má pravdu, tá stará dobrá praktička, prvá predsedníčka ZO KSS, ktorú som stretol naživo. Priznám sa, vtedy mi trocha pripomínala Zoju Kosmodemiansku. A čas ju veľmi nezmenil. Stále učí, ostala rovnako zapálená, obetavá, usilovná, chúďa jedno. Darmo jej kolegyne naklebetili, že som sa o učiteľoch nepekne vyjadroval. Čo si budeme leto kaziť, usmiala sa a položila mi svoju horúcu suchú dlaň na predlaktie, veď máme prázdniny. Je to vzácna žena, okrasa učiteľského zboru, okresu, i našej krásnej vlasti, tak o nej všade hovorím. Aj jej som to povedal. Čo urobila? Zaslzila. Širšie súvislosti nechápe, ale na svojho Robka dopustiť nedá. Ona ma bude voliť, aj keď budú z neba fúriky s unesenými Vietnamcami padať.

Moja obľúbená pani učiteľka mi môj text troška preškrtala, to je pravda. Budeme menej štekať a viac vysvetľovať. Dobre, Robino? povedala mi a ja som zmäkol ako maslo. Z konceptu mi ostala iba kostra, ale má pravdu. Slová ako hyena, úbohý a zapredanec sa k štátnickému nadhľadu, ktorý som v tom texte prezentoval, celkom nehodia. Pravdaže, najskôr som musel vychladnúť, keď mi ich podčiarkla, ale potom som si dal svoju dennú dávku a upokojil som sa. Poviem ti, milý denníček, keď budeš chcieť vypustiť paru, len si daj tisíc kľukov a budeš vyrovnaný ako Vinetú. No ale potom som si v aute pustil rádio, a to som nemal robiť. Zase sa