Cesta z Piešťan do bhopálskeho paláca

V Indii sa nikto neunavuje prácou a my žijeme zo dňa na deň, dívame sa okolo a všetkému sa čudujeme, píše Viera Lubošinská.

Opísať Indiu je nemožné, nedokážem to, ba nikto to nemôže urobiť, hoci sa o Indii napísalo viac ako o hoci­ktorej inej krajine. Preto píšem iba o našom živote v Indii a píšem úplnú pravdu, uvádza Viera Lubošinská v sprievodnom liste k svojmu indickému denníku. Je to osobný, miestami až intímny záznam šiestich rokov v Indii. Otvorený, úprimný, humorný, ironický a sebaironický. Iba tak je totiž možné verne sa priblížiť k tomu, čo zažíva Európan, ktorý sa prvýkrát a nepripravený ocitá v tejto odlišnej realite – na inej planéte na Zemi.

Príbeh, ako sa Viera Lubošinská po boku svojho manžela Marka, riaditeľa hotela v Piešťanoch, dostala do Indie, v novinách nazvali rozprávkou z Tisíc a jednej noci. V lete roku 1938 navštívil maharadža (naváb) z Bhopálu piešťanské kúpele. Tie boli v tridsiatych rokoch obľúbeným miestom európskej šľachty, ale navštevovali ich napríklad aj bohatí indickí hostia. Navábovi sa „riaditeľ hotela, v ktorom býval, natoľko zapáčil, že mu navrhol, aby s ním šiel do Indie a zaujal dôležitú funkciu pri jeho dvore“.

Vy Indiu nevyčistíte

Keď však dorazia do Indie, zamestnávateľ sa o nich celé týždne nezaujíma. Mark navštívi palác, aby sa dozvedel, aké sú jeho povinnosti, ale všetci sa čudujú, prečo sa znepokojuje. „Keď naváb bude chcieť, sám vás zavolá…“ Okolie radí neznepokojovať sa a v žiadnom prípade neobťažovať. „V Indii sa nikto neunavuje prácou a my žijeme zo dňa na deň, dívame sa okolo seba a všetkému sa čudujeme.“ Tu sa začína nekonečná cesta vnikania do pravidiel a zvyklostí na dvore paláca a jeho okolí.

Čakanie na prijatie trvá nakoniec šesť týždňov. Manželka anglického politického agenta Vivien, ktorá sa v Indii narodila, ich svojským štýlom upokojuje. „Dva alebo tri roky budete Indiu preklínať, ale potom nikde okrem Indie nebudete môcť žiť.“ A pokračuje radami – nevšímať si špinu („Vy Indiu nevyčistíte.“), nebáť sa chorôb („V meste za túto zimu zomrelo už 5-tisíc detí na kiahne.“) a strániť sa palácových intríg („Lebo aj tak vás do nich zapletú.“).

Netopiere ako jastraby

Lubošinskej pohľad je nepripravený a otvorený. Nie je to zápisník cestovateľa. Píše ho vzdelaná a citlivá žena, ktorá je v Indii prvýkrát, a netuší o tejto krajine takmer nič. O to úžasnejšia je jej akceptácia všetkého negatívneho a radosť z objavovania a spoznávania. Radosť z toľkej nevídanej odlišnosti. A útrap je tu nevídane. Najmä mučivé choroby s vysokými horúčkami, podnebie, ktoré rovnako paralyzuje hostí, ako aj domácich, horúčavy a vlhkosť, všadeprítomný hmyz, jedovaté hady, fauna akoby bola zrastená so životom človeka a nebolo pred ňou úniku.

„Spíme pod sieťou proti moskytom. Mark na verande a ja v dome, v ktorom sú pootvárané okná. V noci je raz zima, raz teplo, a to je nepríjemné. Okrem toho počuť nárek šakalov a brechot a plač hyeny. Aj to je nepríjemné. Pri lampáši za oknom poletujú a pištia netopiere… niektoré sú také veľké ako jastrab… často zaletia do izby… Za nimi sa ženú sovy, ktoré tiež kričia…“

Chlieb, hry a… rozdrvené sklo

Nepríjemnosti sú však spojené aj s Markovou prácou. Snaží sa viesť palácové hospodárstvo, zakladá knihu výdavkov, čím si znepriatelí dvoranov. A naváb síce žiada, aby sa šetrilo, ale zároveň si napríklad praje, aby obed a večeru pre jeho dvanásťčlennú suitu varili v niekoľkých jeho palácoch na rozličných miestach naraz. „Preto namiesto dvanástich obedov ich varia denne šesťdesiat. Keď sa ho Mark pýta, kde treba variť, udivene sa naňho díva a hovorí: „Ako môžem od rána vedieť, kde budem chcieť jesť?“

A ako sa v paláci zabávajú? Jedením a hrami. Obľúbená je najmä schovávačka. Všetko, čo sa týka práce a peňazí, je zahalené tajomstvom a prešpikované intrigami. Nič neplatí a všetko sa môže zmeniť podľa toho, čo sa donesie k navábovým ušiam. Klebety, ohováranie a intrigy ako z telenovely. Navyše hrozba úkladov vo forme rozdrveného skla primiešaného do jedla, či pozvania na poľovačku, kde sa nepohodlný hosť môže zmeniť na jednu z trofejí. Samozrejme – ako dôsledok dobre naplánovanej nehody.

Tá pravá India, tí ozajstní jogíni

Rozprávanie dopĺňa množstvo fotografií. Portréty najrôznejších ľudí a krajiny. Počas piatich rokov služby u navába Lubošinskí aj veľa cestujú. V knihe je mnoho postrehov o rôznych miestach, o prírode, o ľuďoch a pamiatkach. Viera sa od začiatku pobytu zaujíma o jogínstvo, a ako ironizuje jej manžel, o „tú pravú Indiu“. Stretáva falošných jogínov, jogínov, čo jej naháňajú hrôzu, západných domestifikovaných jogínov.

Ale po dlhom hľadaní i niektorých, ktorí jej vysvetľujú, že jogínstvo nespočíva v predvádzaní síl, „ktoré vy voláte nadprirodzenými a ktoré sa paralelne vyvinú pri duchovnom náraste pri cvičení jogy“. Treba dosiahnuť „videnie a poznanie duchovných svetov a vyšších morálnych kvalít, iba vtedy budeš vedieť, ako možno každému pomôcť“.

Jeden z navábov kritizuje aj samotnú podstatu jogínstva. „Bude sa vám zdať čudné, že ma nezaujíma, či u nás v Indii ostali ešte skutoční jogíni, ale ja pokladám cestu jogy za nesúčasnú. Čo bude s ľudstvom, keď všetci budeme sedieť v tranze, odtrhnúc sa od zeme a zdržiavajúc sa vo vnímaní duchovných svetov?“ Dodáva, že život askétu ďaleko od ľudí spôsobil, že jogíni sa stali nespôsobilí na život medzi ľuďmi a akúkoľvek prácu vo svete. „Ale my predsa musíme pracovať vo svete.“

Bojíme sa Európy

V sprievodnom liste k denníku (Bhopál, 3. decembra, 1945), ktorý Viera posiela rodine poštou do Európy, ak by sa jej a Markovi počas cesty niečo stalo, píše, že sa im odchádza veľmi ťažko. „Máme radi Indiu a okrem toho sa bojíme Európy. Ľutujem, že som nezomrela pred vojnou. Nechápem, ako sme mohli my ľudia klesnúť tak hlboko, že plynové komory, koncentračné tábory a atómové bomby sa mohli stať naším spôsobom boja.“

Výnimočný Indický denník Viery Lubošinskej vydalo pred jedenástimi rokmi Balneologické múzeum. Jeho originál poskytli Vierini príbuzní. Kniha je veľmi profesionálne spracovaná aj po redakčnej stránke. Chýba jej však doslov. Aký bol osud Marka a Viery po tom, čo sa vrátili domov do Československa. A po nástupe komunistického režimu. Ako zasiahol týchto inteligentných, citlivých a schopných ľudí? (Navyše pôvodne ruských emigrantov. Manželia Lubošinskí ako predstavitelia vyššej spoločenskej vrstvy utiekli po revolúcii v roku 1917 do Československa.) Vystriedali indické intrigy tie komunistické? Možno dozrel čas vydať túto knihu druhýkrát a s doslovom.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |