Hudobník a prírodovedec Dan Bárta: Niektoré typy luxusu si vedome nedoprajem, potraviny sa snažím nevyhadzovať

Komfortný život pre 11 miliárd ľudí by bol možný, ale to by na svete nemohli byť ľudia typu Andreja Babiša, ktorý chce mať všetko a ani 100 miliárd majetku mu nestačí. Keď o týchto veciach uvažujem, napadajú mi revolučné myšlienky, ale nič z toho nie je témou dňa. V tejto chvíli by som povedal, že je dôležité, aby sme vytvorili a dodržiavali také pravidlá hry, ktoré – čo sa týka prírody – budú ústretové k životu a jeho kvalite, nielen peniazom, vraví v rozhovore pre Denník N český hudobník a prírodovedec Dan Bárta.

V rozhovore sa dočítate aj:

• či je príroda na Borneu v ohrození
• či nás uživí Zem, aj keď nás v roku 2100 bude 11 miliárd
• či je vymieranie bežnou súčasťou toho, ako to chodí na Zemi
• aké kroky robí Dan Bárta, aby žil ekologickejšie
• či sú biopalivá krokom vedľa
• ako sa stalo, že je po Danovi Bártovi pomenované šidlo
• ktoré lokality na Slovensku sú vhodné na pozorovanie vážok
• ako vyzerajú výpravy Dana Bártu za vážkami do exotických lokalít

Prečo populácia korytnačiek kareta obrovská na Borneu klesla za ostatných 70 rokov o viac ako 90 percent?

Tento problém sa netýka iba morských korytnačiek, ale takmer všetkých organizmov na celej planéte. Vyvíjame tlak na ich životné prostredie, ktoré sa neustále zmenšuje, fragmentuje a je čoraz menej vhodné pre život. V ostatnom čase sa hodí akurát tak na holé prežitie. Pokiaľ ide o korytnačky, sú ohrozené lovom, zberom vajec a znečistením. Je ich veľmi málo, potom stačí, čojaviem, lokálna epidémia alebo malá ropná havária, aby sa ich počty dostali na dohľad kritickej hranice prežitia druhu.

Lovia na Borneu morské korytnačky?

Nie sú ani hlavným, ani dôležitým zdrojom potravy. S vyhubením nejakého živočíšneho druhu – až na pár výnimiek – nemá nič spoločné to, ak si malá skupina ľudí sem-tam uloví nejakého živočícha a potom si ho upečie na ohni. Samozrejme, reč je o prípadoch, keď takých zvierat nie je posledná stovka. Loví sa a mrzačí kvôli korytnačine, a to je mimoriadne hlúpe. Väčším problémom je, že vajcia kariet obrovských sa vo veľkom predávajú do Číny, kde ide o obľúbenú statusovú pochúťku. Aby ste ukázali, že na to akože máte. Hlúpi Číňania a chudobní indonézski pašeráci spolu vo veľkom likvidujú nakladené vajcia morských korytnačiek – častokrát aj s tichým súhlasom miestnych úradov.

Morské korytnačky na Borneu sú v ohrození. Zdroj – YouTube

Aké aktivity vyvíja projekt Chráníme mořské želvy na ochranu kariet obrovských na Borneu?

Malé súostrovie Berau na severovýchode Bornea predstavuje pre korytnačky významnú oblasť, kde si vytvárajú hniezda a kladú vajcia. Neustále sa tam hliadkuje a nakladené vajcia sa strážia pred pašerákmi. Keď korytnačka nakladie vajcia na nie práve najvhodnejšom mieste, vajcia prenesú. Keď sa korytnačky vyliahnu, hniezda kontrolujú. Ak sú tam mláďatá, ktoré sa z nejakého dôvodu nedostali z vajca alebo z hniezda, vyberú ich, a ak na tom nie sú úplne zle, pošlú ich do vody. Je to dobre vymyslené a funguje to – počet vyliahnutých korytnačiek sa tak relatívne lacno maximalizuje.

Je projekt úspešný?

Zhodnotiť to je veľmi ťažké, pretože karety obrovské, ktoré sa vyliahnu v roku 2020, sa nazad na rovnakú pláž ako dospelé jedince vrátia až v roku 2050 – pohlavne totiž dospievajú, keď majú 30 rokov. Čiže zvieratá, ktoré teraz prichádzajú na pláže Berau, sú ešte zo starého sveta. Aj v ňom sa dospelosti vinou chorôb a predátorov dožila len jedna korytnačka zo sto. Čo sa týka dneška, more je veľmi znečistené a malé korytnačky ohrozuje všetko možné – plastové vrecká, vyliata motorová nafta, siete či pobrežné svetlá. Dnes dospeje jedna zo 400 či 500 kusov. Do úvahy treba vziať, že korytnačka nakladie naraz asi 100 vajec, niekoľkokrát za rok, ale nie každý rok. Takže situácia nie je vôbec jasná – korytnačky sa vyliahnu, odídu do mora a potom 30 rokov čakáte, aby sa z 500 kusov vrátila jedna. Projekt je zameraný aj na prácu s miestnymi. Ľudia sa učia, že pomery na Zemi sa zmenili a o prírodu sa treba aj starať, hoci nie všetci to chápu. Ich predkovia žili vo svete, v ktorom prírode nemuseli nič vracať, lebo všetkého bol taký dostatok, že si stačilo iba brať.

Vedci odhadujú, že v rokoch 1999 až 2015 klesla na Borneu populácia orangutanov bornejských o 100-tisíc kusov, takže problém nemajú iba morské korytnačky. Je príroda na ostrove v ohrození?

V riekach klesá počet rýb, kvalita pôdy sa mení k horšiemu, menia sa zrážkové pomery, všade je sucho a je veľa požiarov. Krajina sa fragmentuje, unifikuje a mení. Takže obyčajný indonézsky roľník začína veľmi negatívne pociťovať zmeny životného prostredia, ku ktorým v Indonézii dochádza v ostatných 50 rokoch. Na Borneu a Sumatre sa masívne znečisťuje a odlesňuje. Korporácie robia v Indonézii zbytočne veľké projekty, len preto, aby utopili nejaké peniaze. Panuje korupcia, však to poznáme aj u nás. Budujú sa stále nové plantáže pre palmu olejnú. Ľudia strácajú zábrany – sme čoraz mocnejší, s prírodou nemusíme bojovať a rovno vyhráme. Naša výzbroj je taká, že príroda nemôže obstáť. 

Vidíte svetlo na konci tunela, že by sa veci zlepšovali alebo sa naopak životné prostredie v Indonézii stále zhoršuje?

Úprimne, nevidím. Musíme vynakladať čoraz väčšie prostriedky na to, aby sme ako-tak vykryli zmeny, ktoré robíme svojím dobyvateľským prístupom. Obnova lesa na Borneu je možná a relatívne rýchla – v trópoch neexistuje vegetačné obdobie, takže pri správnom manažmente môžete mať na relatívne veľkých plochách opäť prales. No inak platí, že všetko, čo priamo nesúvisí s ľuďmi, musí iba ustupovať. Aby to bolo inak, spoločnosť by sa musela zmeniť od základov. Muselo by sa dospieť k filozoficko-spoločenskému konsenzu, že divoká a rozmanitá príroda je vo verejnom záujme a že verejný záujem stojí nad záujmom veľkých firiem alebo krajín, ako je Čína. Ale to je utopické. Možno na Borneu zostane aký-taký zvyšok prírody, ktorý sa rozlohou a prísnou ochranou bude podobať na Národný park Nízke Tatry. Taký prírodný skanzen s desiatimi orangutanmi.

Podľa OSN by v roku 2100 mohlo žiť na Zemi až 11 miliárd ľudí. Uživí nás Zem?

Zem nie je nafukovacia a priestor súše je konečný, no ja si myslím, že by nás uživila. Avšak ľudia, ktorí sa teraz majú dobre – ako sme my dvaja – by sa museli trochu uskromniť. Komfortný život pre 11 miliárd ľudí by bol tiež možný, ale to by na svete nemohli byť ľudia typu Andreja Babiša, ktorý chce mať všetko a ani 100 miliárd majetku mu nestačí. Keď o týchto veciach uvažujem, napadajú mi revolučné myšlienky, ale nič z toho nie je témou dňa. V tejto chvíli by som povedal, že je dôležité, aby sme vytvorili a dodržiavali také pravidlá hry, ktoré – čo sa týka prírody – budú ústretové k životu a jeho kvalite, nielen peniazom.

Odlesňuje sa na Borneu kvôli palme olejnej?

Keď sa pozriete na mapy zalesnenia Bornea v roku 1980 a 2010, uvidíte, že úbytky pôvodného lesa sú v desiatkach percent. Žneme plody hlúpej environmentálnej politiky, ktorou sú biopalivá.

Takže biopalivá považujete za krok vedľa?

Áno, je to krok do dosť veľkej kaše. Bol to mimoriadne hlúpy nápad. 

Pred tromi rokmi napísali vedci štúdiu, podľa ktorej sme vstúpili do už šiesteho masového vymierania živočíšnych druhov na Zemi. Podľa nich je výnimočné tým, že je po prvý raz späté s ľudskou aktivitou. Súhlasíte s nimi?

Myslím si, že na také tvrdenia by sme potrebovali oveľa viac dát. Je to správa, ktorá je zjednodušujúca, alarmujúca a extrémna. Na druhej strane, k vymieraniu druhov a k obrovským zmenám ekosystémov rozhodne dochádza, a to na celej planéte. Neexistuje kontinent, vrátane Antarktídy, ktorý by nedoplácal na ľudskú činnosť. Zhoršuje sa aj kondícia populácií a druhy, ktoré sú na tom najhoršie, s najväčšou pravdepodobnosťou vymrú. Na prvom mieste sa medzi príčinami uvádzajú invazívne druhy organizmov, na druhom je tradičná čínska medicína. Úplne vážne. Tradičná čínska medicína bezohľadne likviduje zvieratá na základe tvrdení, nad ktorými každý rozumný človek krúti hlavou. Bohužiaľ, stále sa verí na nastrúhané rohy nosorožcov a sušené semenníky tigrov.

Ktoré druhy živočíchov považujete za najviac ohrozené?

Na to existujú tabuľky druhov ohrozených vyhubením. Niektorých druhov zvierat sú už len jednotlivé kusy, iné strácajú prirodzené prostredie priamo pod nohami, a to závratnou rýchlosťou. Niektoré veľké solitérne tropické lesné cicavce si vo voľnej prírode odškrtneme ešte za môjho života, nie je pre ne miesto.

V minulosti vymrelo 99 percent všetkých druhov, ktoré kedy žili na Zemi. Nie je vymieranie bežnou súčasťou toho, ako to chodí na Zemi?

Lenže my nie sme ani sopky, ani meteority. Človek je zvieraťom, ktoré si uvedomuje dôsledky svojich činov, vie si predstaviť budúcnosť a cíti spolupatričnosť. Mohli by sme povedať, že životy sú len drobné iskričky v tme a že obdobie, keď existuje planéta Zem ožiarená Slnkom, ktoré sa ešte nestalo červeným obrom, je z perspektívy gigantického vesmíru vlastne ničím. Ale nám na veciach stále záleží a nie sú nám fuk. Takže si myslím, že by sme nemali rezignovať na tú možnosť, že máme zodpovednosť za životné prostredie a mali by sme usilovať o to, aby sme zmenili svoj prístup k ostatným tvorom k lepšiemu.

Povedali by ste, že životné prostredie v Česku a na Slovensku sa po roku 1989 zlepšuje?

Urobil sa veľký kus práce. Kondícia riek sa po roku 1989 zlepšila, vzduch tiež. Je na to veľa čísel. Vrátili sa niektoré druhy zvierat. Ale Česko aj Slovensko sú prelesnené krajiny, naviac zarastené monokultúrami smrekov. Ubudlo 40 percent vtákov, nemyslím druhov, ale jedincov a 25 až 30 percent hmyzu, tiež ako jedincov. Je to obrovské množstvo, obzvlášť ak si uvedomíte, že hmyz je potravinovou základňou. Dolu ide aj kvalita pôdy, ktorá je čoraz chudobnejšia a nestabilnejšia. Ubúda organického uhlíka. Na poliach sa pestuje obrovské množstvo technických plodín. Už dávno to nie je tak, že – sentimentálnym jazykom komunistickej propagandy – na poliach je „naša úroda“ a „zem je náš chlieb“. Jednoducho pestujeme technické plodiny – kukuricu a repku, a to za veľmi bezohľadných podmienok. Našimi rozhodne nie sú, patria súkromníkom.

Nie je problémom aj to, že plytváme potravinami?

Áno, je. V Európe vyhodíme okolo 30 percent potravín. Ak by som sa vrátil k téme, či nás Zem uživí, keď nás bude 11 miliárd, tak odpoveď je áno. Ale vyžaduje si to dve veci – lepší manažment, aby sme neviem koľko percent ornej pôdy neplytvali na technické plodiny, ktoré idú vo finále do biopalív, a aby sme nevyhodili tretinu potravín.

Aké kroky robíte vy, aby ste žili ekologickejšie?

Ako jedinec toho veľa nezmôžete. Môžete sa postaviť k žiarovke na záchode a vždy, keď z WC niekto odíde, ju vypnúť. No keď sa potom pozriete na osvetlený Pražský hrad, bude to celé smiešne. Na druhej strane, ak by to robilo 10 miliónov ľudí, možno by sa veci zmenili k lepšiemu. Čo sa mňa týka, snažím sa nevyhadzovať potraviny. To, čo nespracujem, priveziem mame, ktorá tým nakŕmi dobytok a sliepky. Niektoré typy služieb a luxusu si vedome nedoprajem. V rámci svojich možností sa snažím žiť skromnejšie. Triedim. Ten kúsok zeme, ktorý vlastním, manažujem v prospech bioty. A tiež sa snažím ovplyvniť verejnú mienku – koniec koncov, sú to ľudia, ktorí tlačia na politikov, aby sa veci zmenili.

Prejdime k vážkam, odkedy sa o ne zaujímate?

Hmyzom som sa začal zaoberať v šiestej triede, keď ma k tomu priviedol kamarát. Na začiatku puberty ma to opustilo a k hmyzu som sa vrátil, keď som mal 16 či 17 rokov. Potom prišla ďalšia pauza, lebo som začal robiť muziku. Asi pred 20 rokmi som namieril fotoaparát na nejaké zviera a zhodou okolností to bola vážka. Tak som sa nimi začal zaoberať. Je to trocha šibnuté, viem, ale teším sa na chvíle, keď si budem čítať napríklad o revízii rodu Orthetrum.

Ktoré vážky máte najradšej?

Čeľaď Gomphidae. Sú solitérne a viac ako sfarbením sú tieto vážky výrazné tvarom. Žijú pri riekach a potokoch. Môj záujem o vážky súvisí úzko s prostredím, kde žijú. Mám rád drobné potoky a menšie rieky v tropických lesoch. Keď som na takom mieste, je mi dobre. No a vzácnymi vážkami na takých miestach sú práve Gomphidae. Žijú v malých populačných hustotách a sem-tam lokalitou preletia. Niekedy si k vám taká vážka sadne, no kým sa k nej stačíte priblížiť, je preč a už ju nikdy neuvidíte. To ma vzrušuje. Keď ste dlho potichu na takých miestach, objavia sa aj iné živočíchy. 

Zdržiavajú sa vážky najmä pri riekach?

Každá sladká voda im je dobrá – tečúca aj stojatá, čistá aj špinavá, teplá aj studená, rýchla aj pomalá.

Ktoré lokality na Slovensku by ste odporučili, čo sa týka vážok?

Záhorskú nížinu. Je tam krásne a veľa vážok, ktoré nie sú celkom bežné, napríklad Cordulegaster heros, Epitheca bimaculata, Coenagrion ornatum a iné. Strávil som tam jeden neskorý máj a bolo to krásne. Vrelo odporúčam slepé ramená Dunaja, prítoky Moravy a široké potoky na Záhorí.

Ako ste na Slovensku objavili nový druh, vážku malú (lat. Leucorrhinia caudalis)? 

Náhodou sme na slepých ramenách Dunaja narazili na jazero, ktoré bolo zvláštne tým, že bolo pomerne veľké, no neboli v ňom ryby a bolo zarastené. Mali sme to šťastie, že sme tam boli akurát vtedy, keď tieto vážky lietali. A bola to veľká populácia, žiaden náhodný prelet. Boli sme tam s chalanmi z UK v Bratislave a s mojím kolegom zoológom Alešom Dolným. Čiže toto je môj dar bratom Slovákom, že som pomohol rozšíriť zoznam druhov živočíchov, ktoré sú na Slovensku doma. (smiech) 

Ako sa stalo, že po vás pomenovali jedno šidlo?

Šidlo popísal môj kamarát. V roku 2002 sme spolu boli na expedícii v Peru, na Río Tambopata, chytil som tam samicu toho šidla a kolega Dennis Paulson povedal: „Hurá, samca už máme, zatiaľ je to nepoznaný druh, ale keď ho budeme popisovať, pomenujeme ho po tebe“. O tri roky, keď to šidlo skutočne popísal, sľub splnil – pomenoval ho ako Gynacantha bartai Paulson & von Ellenrieder, 2005. Kto niečo také má? (smiech)

Prečo za vážkami jazdíte až do Číny, na Sumatru alebo Francúzsku Guyanu?

Je to aj o tej najtrápnejšej túžbe vidieť ich veľa a v ich prirodzenom prostredí. Doma vám veci pripadajú viac všedné – vážku letmo skontrolujem, poviem si, jasné, Sympetrum sanguineum, a idem ďalej. V exotike sú pre vás tie zvieratá nové, tak vás nadchnú. Prirovnal by som to k tomu, že zbierate známky a dostanete sa k albumu z minulého storočia, kde sú samé klenoty. Tak si to pozeráte tak, že úplne zabudnete na čas. Na druhej strane, tým, že za vážkami cestujeme, ich môžeme aj lepšie skúmať. S kolegom Alešom Dolným v uvedených lokalitách vážky nezbierame, ale skenujeme. Robíme niečo na spôsob identifikačných kariet. Takže naše obrázky môžu niekomu pomôcť, aby identifikoval zviera, ktoré uvidel. Našu prácu z Bornea sme zhrnuli v knihe Vážky Sungai Wainu, ktorá vyšla v angličtine, češtine a indonézčine.

Ako sa skenuje vážka?

Chytíte ju do siete, položíte na skener, zaťažíte sklíčkami a prejdete skenovacou lampou, zhora a zboku. Potom ju zase pustíte. Obrázok vyretušujete, zarovnáte, pripravíte na tlač.

Koľko druhov vážok ste takto oskenovali?

Máme naskenovaných približne päť percent všetkých druhov, ktoré sú na svete. Ak by som editácou strávil hodinu denne – pričom by mi vážky chytali, skenovali a posielali iní –, mal by som ich všetky hotové za 81 rokov. Takže môžem pracovať v pokoji a slobodne, lebo to aj tak nestihnem. 

Budete v skenovaní pokračovať?

Kým budem stáť na nohách, tak sa tým rád budem zaoberať, hoci mi je jasné, že z hľadiska globálnych aj obyčajných problémov, ktoré všetci máme, je to činnosť, ktorá je úplne bezvýznamná. Na druhej strane, možno to aspoň jedného človeka skutočne poteší. Mňa. (smiech)

Ako vyzerajú vaše výpravy do exotických lokalít?

Ak máme šťastie, máme základňu v biologickej terénnej stanici. Spíme len pod takou obliečkou – bohato vám to stačí ako spacák, lebo vonku je 30 stupňov. Nad sebou máme moskytiéru a spíme pod nejakou strieškou, lebo v trópoch skoro stále prší. Jem ryžu a stačí mi to. To je na tom tá zábava, že si môžete dovoliť luxus žiť a stravovať sa ako vo väzení. Ráno vyrazíte do terénu a celý deň ste v zablatených handrách. Večer sa vrátite, zhrniete si, čo ste videli, spravíte si poznámky, naskenujete zopár druhov, dáta natiahnete do kompu, potom si dáte cigáro, trochu pokecáte, zjete si tú svoju ryžu a zase si ľahnete. Teším sa na nové ráno, že uvidím niečo, čo som predtým ešte nikdy nevidel. Vďaka Bohu za to.

Chystáte tento rok nejaké expedície za vážkami?

Tento rok už nie. Chcel by som robiť muziku a ďalšia vec je, že mám ročného syna. Takže som trochu limitovaný a koníček musí počkať. Budúci rok je otvorený, ale ak nejaké výlety budú, bude to skôr po Európe a v rádoch dní. Ak by som šiel na väčšiu cestu, tak možno až v roku 2020, ale ani to nie je isté.

Koľko druhov vážok žije na území strednej Európy a vo svete?

Asi 75 až 80 druhov, vo svete asi 6-tisíc.

Aký je význam vážok v prírode?

Ide o vrcholné predátory vo svojej váhovej a mierovej kategórii. Sú to orly a sokoly hmyzieho sveta. Neviem povedať, že ich význam spočíva v užitočnosti alebo škodlivosti. To sú ľudské kritériá. Vážky lovia komáre, muchy a rôzne dvojkrídlovce, ktoré nám otravujú život, takže by sme mohli povedať, že sú užitočné. No tiež lovia opeľovače, takže sú škodlivé? Zamotali by sme sa v tom. Udržujú počty svojej koristi na únosnej miere, čiže sú rozhodne užitočné pre potravu svojej potravy. (smiech) 

Dá sa z výskytu vážok na nejakom území určiť, či je lokalita čistá alebo znečistená? 

Larvy vážok žijú vo vode a odrážajú jej kvalitu. Dospelé jedince sa pohybujú v prostredí, ktoré musí tiež vykazovať isté parametre. Takže vážky sú výbornými indikátormi kvality prostredia, aj preto, že sú relatívne veľké a dajú sa ľahko odlíšiť. Ak ste na rašelinisku a uvidíte tam Sympetrum sanguineum či Libellula depressa, tak si poviete, že rašelinisko asi nebude v dobrej kondícii. Ale keď okolo vás preletí Cordulegaster bidentata, čoskoro nájdete potok, z ktorého sa môžete napiť. Larvy C. bidentata sa vyvíjajú v prameňoch a prameniskách.

Vyžaduje fotenie vážok veľké sústredenie a trpezlivosť?

Ako každá zaujatá práca. Je to piplavá vec, ako keď opravujete staré budíky. Asi každá sústredená práca má až meditatívny charakter a fotenie vážok nie je výnimkou.

Používate pri fotení statív?

Nie, fotím z ruky. Ak fotíte živého tvora, ktorý neustále mení pozíciu, trochu sa vám natočí a zošikmí, zošaleli by ste, ak by ste používali statív. Ak sa zviera pohybuje, tak foťte z ruky. Dnešné digitály sú také kvalitné, že to bez statívu nie je problém. Aj monopod je na nič. Je to veľmi neohrabané a prekáža to, hovorím z vlastnej skúsenosti. Skúšal som to so statívom aj monopodom, ale ubezpečujem vás, že po desiatich minútach leteli so sprostými slovami do blata.

Kedy je v strednej Európe sezóna fotenia vážok?

Najkrajšie mesiace na fotenie zaujímavých druhov sú od druhej polovice mája do prvej polovičky júla. Potom počet druhov klesá. Keď si chcete zafotiť, nájdite si prirodzene meandrujúcu rieku, rašelinisko alebo lesný rybník. Nájdite si svoj pokoj a slepé ramená.