Herec Dano Heriban: Hnevá ma, že deti majú všetko dovolené

Darí sa vám v lete oddychovať?

Ale áno. Čiastočne síce mávam každé leto pracovné, ale v tom zvyšku sa snažím čo najviac si oddýchnuť. Potrebujem to nielen pre seba, ale aj pre svoju rodinu. Čakáme tretie bábätko, takže nemôžeme ísť k moru, čiže labzujeme na Slovensku po lesoch, potokoch a jazerách. Nik nemôže ťahať druhého za vlasy do práce. Ak sa rozhodnete určiť si rodinu ako prioritu, tak sa to musí podariť. Mne sa to zatiaľ darí.

Vydali ste CD pre deti. V čom je to iné, ako keď hráte pre dospelých?

Oveľa viac rozmýšľam nad tým, komu je moja hudba určená. Predtým som to nikdy nerobil. Nehovorím, že moje hudobné pokusy boli výsledkom náhody, ale ich obsah, tvar a aranžmány neboli ovplyvnené tým, že by som vopred premýšľal, kto bude poslucháčom. Necielil som to na nikoho, robil som vždy a všetko podľa seba. Pri tvorbe albumu Čosi úsmevné som bol koncepčnejší, lebo reálne nie je možné urobiť CD pre deti od prvého roku života po 18-ročných. Sústredil som sa na istú vekovú skupinu. Povedzme na vek päť až dvanásť rokov. Ale myslím si, že album Čosi úsmevné patrí aj dospelým, teda rodičom. V konečnom dôsledku dobrá hudba nepozná hranice ani vekové obmedzenie poslucháča.

Prečítajte si

Juraj Kemka: Z výsledkov volieb som sa dostával týždeň

Aj sa vám to potvrdzuje?

Áno a som za to vďačný. Píšu mi rodičia napríklad ročných detí, ako radostne reagujú a tancujú si, ale rovnako tak aj pubertálne slečny či starší ľudia, ktorým album spôsobil radosť. Tak to má byť. Ja to mám podobne – tiež mám rád niektoré detské albumy a rád sa k nim vraciam. Keby to tak nebolo, neodhodlám sa urobiť album venovaný najmä deťom a ich rodičom.

Ktorý je váš obľúbený slovenský detský album?

Neberte nám princeznú. Nie je to síce výsostne detský album, navyše pôvodne je to soundtrack k televíznemu muzikálu, no napriek tomu tie piesne fungujú už vyše 30 rokov na všetky vekové skupiny. Je to nadčasové. O tento kontext sa, prirodzene, opieram aj ja: chcel som nadviazať na to, čo tu bolo, čo sa mi páči, a vytvoriť čosi nové, výhradne po svojom.

Dlho tu nevznikala tvorba pre deti, ale teraz akoby nastal boom v detskej tvorbe. Čím to je?

Nevnímam to tak. Dnes je to skôr o tom, že okamžite vieme o každej novinke, čo možno pred desiatimi, pätnástimi rokmi nebolo možné. Ale pretlak nie je len v detskej hudbe – je vo všetkom. Žijeme v absolútnej informačnej erupcii. Viac ako sledovať všetko naokolo potrebujeme vylučovať nepodstatné veci a sústrediť sa na tie podstatné. Keď hovoríme o detskej tvorbe, tá je podľa mňa dnes primárne smerovaná na zisk. Je to obchod s potrebou rodín nakupovať deťom veci a okrem bežných vecí, ako je oblečenie či hračky, sú to aj spotrebné knižky a spotrebná hudba. Spoločnosť je tak nastavená a omnoho väčší stratégovia ako umelci fungujú na tomto princípe veľmi dobre.

Takto beriete aj svoj album?

Akože som nič nepočul. (smiech) To, že som vydal album, je z mojej strany nulový strategický počin. Pre mňa bol dôležitý obsah a aby som niečo príjemné daroval dnešným deťom a rodičom. To, či to poteší 15 ľudí alebo to bude mať 15 miliónov prehraní, na tom mi primárne nezáleží. Pre mňa je tvorba životnou potrebou, nie obchodnou stratégiou.

A ako to vyzerá s predajom?

Paradoxne veľmi dobre. CD je reálne v predaji niečo vyše mesiaca. Dúfam, že nejde len o ľudí a rodiny, ktoré ma dlhodobo sledujú a už sa minuli. (smiech)

Čo počúvali vaše dve deti? Niečo ako Spievankovo alebo Mira Jaroša?

Počúvali sme dokola Deža Ursínyho a ešte povedzme album Peter, Vašo a Beáta deťom – to bol asi prvý pokus tohto popového tria zložiť detské pesničky a vydaril sa. Za týmto výtvorom som cítil úprimnú snahu zaujať deti a urobiť niečo veselé a hodnotné. Neskôr som už tým veciam dostatočne neveril. Nielen pri detskej tvorbe je veľmi tenká hranica, komu a čo ešte verím a kedy už nie. Ale každý má tú latku inde.

Detská hudba Jaroša aj Spievankovo sú úspešné.

To sa nevylučuje. To je ten paradox dnešnej doby.

Prečo to majú deti rady?

Veľmi ťažká otázka. Treba