Denník N

Založil študentský zväz, za čo mu komunisti nevydali diplom, vstúpil do armády aj do KSČ. Po roku 1968 skončil ako robotník na hute

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Po vojne založil František Hroník Zväz stredoškolského študentstva, za čo mal neskôr problém s potvrdením o ukončení vysokoškolského štúdia. Potom sa stal vojakom z povolania a v roku 1968 začal vystupovať proti starému vedeniu komunistickej strany.

František Hroník sa narodil v roku 1929 v Bratislave. Jeho otec František nastúpil v lete 1914 do rakúsko-uhorskej armády. Už na Štedrý deň toho istého roka previedol svoju jednotku na fronte v Karpatoch do zajatia k Rusom.

V roku 1916 vstúpil do československých légií v Rusku. O rok neskôr požiadal spolu s ďalšími 6500 legionármi o lodný prevoz do Francúzska, kde sa zúčastnil bojov pri Verdune, za čo ho aj vyznamenali Verdunskou medailou. Za svoje povojnové pôsobenie v Paríži dostal v roku 1922 jedno z najvyšších francúzskych vyznamenaní – rytiersky Rad čestnej légie.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Po návrate do Československa bol v roku 1930, už v hodnosti podplukovníka, vymenovaný za prednostu intendantúry 12. pešej divízie Československej armády v Užhorode, kam sa presťahovala celá rodina.

„Veľmi si to nepamätám. Viem, že som sa tam raz mame stratil na trhu a bol som vydesený. Asi pol hodiny ma hľadali,“ spomína na detstvo na Podkarpatskej Rusi František. V roku 1933 sa rodina opäť sťahovala – do Brna.

Do pokojného života rodiny zasiahla nacistická okupácia. Československá armáda v roku 1939 zanikla takmer z minúty na minútu. František Hroník zostal bez práce a zostával doma.

V roku 1941 spísal petíciu. „Neviem presne, čo v nej bolo. Ale odišiel s ňou do Prahy, aby ju odovzdal prezidentovi Háchovi. Vôbec ho k nemu nepustili a gestapo ho ihneď zatklo. Po štrnástich dňoch ho prepustili, ale zdravie mal už nadobro pochrámané. Až do smrti bol v starostlivosti psychiatrov.“

Na odporúčanie priateľov nechala matka svojho manžela zbaviť svojprávnosti, nemusel sa tak neskôr hlásiť na gestape. Domácnosť však aj tak celú vojnu pravidelne kontrolovala nemecká nájomkyňa, ktorá patrila k NSDAP.

„Matka ju pustila maximálne do predsiene. Stále však vyzvedala.“ Františkov otec zostal až do smrti v roku 1960 na invalidnom dôchodku.

Otec Františka Hroníka. Foto – Post Bellum

Bombardovanie Brna

Okupáciu Československa 15. marca 1939 má František spojenú so sťahovaním, modlitbou a detskými popevkami proti Hitlerovi. „Otec nezniesol pohľad na Masarykove kasárne obsadené nemeckým Wehrmachtom, a tak sme sa sťahovali o kúsok ďalej. Tiež si pamätám, ako ma vtedy matka vzala za ruku, kľakli sme doma pred krížom a modlili sa. V škole sme mali vlastenecky zamerané učiteľky. Chodili sme na výlety a spievali rôzne popevky. Napríklad: ‚Vezmi, Janíček, vezmi flintičku, zastreľ Hitlera.‘“

Ku koncu vojny František niekoľkokrát zažil bombardovanie Brna a budovu gymnázia na Antonínskej ulici obsadila nemecká polícia. V novembri 1944 tak študenti hosťovali na Poříčí vo vtedajšom učiteľskom ústave.

František na pokyn riaditeľa zostal v jeho pracovni a v prípade výbuchu mal všetko hlásiť policajnému riaditeľstvu. „Naozaj niečo blízko padlo. Volal som na riaditeľstvo, ale márne. Nikto to nebral. Potom som to pochopil. Riaditeľstvo bolo v ruinách. Bol to depresívny pohľad.“

Označili ich za rozvracačov jednoty mládeže

Po parlamentných voľbách v roku 1946 založil František spolu s ďalšími študentmi Zväz stredoškolského študentstva pre Moravskosliezsky kraj. „Obávali sme sa absolútnej moci komunistov a chceli sme byť protiváhou Československému zväzu mládeže, ktorý bol pod vplyvom KSČ.“

Zväz mal aj svoje stanovy, ktoré sa však po februári 1948 vrátili s vystrihnutými potvrdzovacími kolkami. „Označili nás za rozvracačov jednoty mládeže.“ Františkovi hrozilo, že ho nepripustia k maturite. Vedenie školy nakoniec rozhodlo o potrestaní dvojkou zo správania. Za aktívne vystúpenia v rámci stredoškolských štúdií neprijali Františka na právnickú fakultu.

Vyštudoval odbor s ekonomickým zameraním na brnianskej Vysokej škole sociálnej (dnes Fakulta sociálnych štúdií Masarykovej univerzity). Aj tam ho však sprevádzalo negatívne hodnotenie z gymnázia.

„Mojím najväčším zločinom bolo, že sa ku mne pridávali ľudia a potom odmietali vstúpiť do Československého zväzu mládeže. Vedenie školy sa, samozrejme, snažilo o stopercentnú zaangažovanosť študentov vo zväze.“

František úspešne promoval, ale na základe politického rozhodnutia zámerne nedostal dokumenty o ukončení vysokoškolského štúdia. Odcestoval do hôr, kde si ako brigádnik privyrábal. Bol údržbárom na horskej chate a v októbri 1952 narukoval na vojnu.

So vstupom do armády podpísal aj prihlášku do KSČ

Už pri výkone povinnej vojenskej služby dostal František ponuku stať sa vojakom z povolania. „V dôsledku napätej politickej situácie to vtedy ponúkali všetkým frekventantom. Svoju úlohu zohrala rodinná tradícia a tiež to pre mňa bolo výhodné. Dokumenty o dokončenom vysokoškolskom vzdelaní som totiž stále nemal a zároveň som už plánoval svadbu. S prihláškou na učilište pre vojakov z povolania dávali rovno aj prihlášku do KSČ, automaticky som to podpísal. Čoskoro som však začal mať ťažkosti.“

V roku 1956 utrpel František vážne zranenie, a keď po dlhodobej rekonvalescencii opäť nastúpil do vojenskej služby, telesná kondícia už nebola rovnaká ako predtým. Túžil sa dostať do zahraničia, a tak využil svoje jazykové schopnosti a pokračoval v armáde ako tlmočník.

Koncom roka 1959 opätovne vycestoval do Egypta, vziať mohol aj celú rodinu. Po pár mesiacoch pobytu však vojenská kontrarozviedka prišla na skutočnosť, že František v dokumentoch zatajil, že jeho strýko Jozef Bezdíček je prorektorom pápežských internátov Nepomucenum v Ríme.

V súvislosti s otcovou smrťou sa jeho zahraničné pôsobenie skončilo o niečo skôr – v lete roku 1960. Po návrate do vlasti nasledoval kádrový trest a oficiálne pokarhanie za zamlčané skutočnosti o príbuznom v zahraničí. František sa už nemohol dostať do „kapitalistickej cudziny“.

Pomocný robotník v ostravských hutách

Začiatkom roka 1968 začal František aktívne vystupovať proti starému vedeniu komunistickej strany. Na mimoriadnej schôdzi KSČ vojenskej akadémie v Brne predniesol koncepciu, ktorá kritizovala vedúcu úlohu strany v armáde.

Na 21. august 1968 – deň, ktorý priniesol postupný koniec spoločenského a politického uvoľňovania v Československu – spomína v súvislosti s tým, ako ruskí vojaci obsadili jeho pracovisko v kasárňach v Čiernych Poliach. „Stále opakovali, že hľadajú vojakov vo Západu. Vysvetľovali sme im, že tu žiadni nie sú.“

Ešte po upálení Jana Palacha v januári 1969 dávala podľa Hroníka spoločnosť najavo svoj odpor voči okupantom. „Jeho obeť bola veľká. Aj vo svete to malo obrovskú odozvu. U nás sa však potom stále viac postupovalo cestou sovietizácie. Všetko bolo od sovietskych poradcov. Oni však nedávali rady – dávali rozkazy.“

Po následných previerkach vylúčili Františka v roku 1970 zo strany a neskôr ho vyhodili aj z armády. V spise, ktorý o ňom viedla vojenská akadémia, sa o jeho vylúčení zo strany aj prepustení do zálohy môžeme dočítať, že po máji 1969 sa za svoje „chyby“ ospravedlnil, ale zostal politicky pasívny a nepomáhal konsolidácii na svojom pracovisku. Okrem toho v januári 1968 vyvíjal aktívnu činnosť proti vedúcej úlohe strany, a preto je nespôsobilý na službu vojaka z povolania.

V 70. rokoch Františka Hroníka zaradili aj na zoznamy „pravičiarov“. Tie slúžili na vylúčenie „nepriateľov“ normalizačného režimu zo štátnej správy, školstva či médií.

„Treba však povedať, že moje prepustenie prebiehalo podľa predpisov. Podľa nich mi mali pri odchode z armády ponúknuť tri zamestnania v civile.“

Františkovi sa predtým podarilo spätne získať dokumenty potvrdzujúce jeho ukončené vysokoškolské vzdelanie. Zároveň do predbežných materiálov uviedol svoju dlhoročnú tlmočnícku a prekladateľskú prax v angličtine a španielčine.

„Musel som potom ísť pred komisiu, kde mi oznámili, že v mojich odboroch pre mňa nemajú uplatnenie, ale že pre môj profesijný rast by bolo dobré, keby som šiel robiť pomocného robotníka do ostravských hút.“

Foto – Post Bellum

ŠtB mi ponúkala spoluprácu

Po vyhodení z armády sa František živil ako tlmočník a prekladateľ na voľnej nohe. V činnosti pokračoval aj po roku 1989 až do svojho odchodu do dôchodku.

Po prepustení do civilu v 70. rokoch ho sledovala vojenská kontrarozviedka. „Jeden ma navštívil doma. Pýtal sa na rodinu, zdravie a ako sa mám. Niečo stále robil v otvorenej taške na zemi. Bolo jasné, že si ma nahrával. Asi po troch rokoch ma pod dohľad prevzala ŠtB. Dostal som predvolanie na Běhounsku ulicu (vtedajšie brnianske sídlo Štátnej bezpečnosti – pozn. red.). Na stole bolo pripravené občerstvenie. Povedali mi, že majú záujem o spoluprácu. Odpovedal som im, že som si ako občan ČSSR vedomý, že keby sa v mojej prítomnosti dialo niečo nezákonné, ​​som povinný to hlásiť a že to aj urobím, ale spolupracovať nebudem.“

Krátko nato Františka predvolali na výsluch v otázke jeho zárobkov a úniku na daniach. Štátna bezpečnosť vypočúvala aj jeho manželku a syna.

Neskôr cítila nátlak režimu aj Františkova dcéra. Napriek tomu, že bola dobrá žiačka, nesmela ďalej študovať. Keď jej manžel emigroval do Kanady, režim jej opakovane odmietol schváliť žiadosť o trvalé vysťahovanie za manželom pre ňu aj ich malú dcérku. Nakoniec sa za manželom s dcérkou dostali v roku 1986 po politickom apeli zo strany najvyšších kanadských predstaviteľov.

Pod dohľadom ŠtB zostala Františkova rodina až do Nežnej revolúcie.

Nemusíme sa pretvarovať

Hoci bola jeho rodina aj pred rokom 1989 dobre finančne zaistená, čo podľa Hroníkových slov rozhodne nebolo zásluhou komunistického režimu, zmenu v novembri 1989 privítal s radosťou.

„Demokracia prináša slobodu prejavu. Možnosť hovoriť slušnou formou, čo si človek naozaj myslí. Nemusíme sa pretvarovať a máme možnosť slobodného pohybu.“

František Hroník žije s manželkou Martou v Brne. Spoločne vychovali dve deti. Dnes sa teší zo šiestich vnúčat a jedenástich pravnúčat, z ktorých osem žije v Kanade a USA.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie