Riaditeľka centra pre týrané ženy: Násilní partneri sú často na začiatku veľmi jemní
Azylový dom Brána do života stojí medzi bytovkami v strede sídliska. Na rozdiel od Prešova, ľudia v bratislavskej Petržalke proti nemu neprotestovali. Ženám a deťom nosia oblečenie či jedlo.
Daniela Gáliková vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Komenského v Bratislave. Je riaditeľkou krízového centra pre týrané ženy Brána do života v Bratislave.
Občianske združenie Brána do života založilo krízové centrum pre týrané ženy v roku 2001. Koľko žien u vás býva?
Naša kapacita je 34 miest, k dispozícii máme 17 izieb. Od začiatku sme stále vyťažení. Takže opodstatnenosť našej služby je evidentná. Našou cieľovou skupinou sú ženy, ktoré zažívajú násilie v partnerských vzťahoch a v rodine. Počas obdobia svojho fungovania sme pomáhali aj ženám, čo sa ocitli v sociálnej núdzi, teda bez bývania. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, domáce násilie sa netýka len jednej skupiny obyvateľstva. Rovnaké zastúpenie má vo všetkých vzdelanostných, náboženských či socioekonomických vrstvách.
Ako dlho môže klientka ostať v krízovom centre?
Okolo jedného roku. Je to na každej žene, kedy sa rozhodne odísť. Ročnú hranicu máme určenú aj preto, pretože naše služby sú bezplatné a chceme, aby boli využívané efektívne. Chceme, aby žena dostala v bezpečnom dome to, čo jej máme a môžeme poskytnúť. Teda najmä útočisko, možnosť zotaviť sa a schopnosť nabrať novú silu a motiváciu na hľadanie ďalších ciest v jej živote. Tím sociálnych pracovníčok a psychologičiek jej pomáha v napĺňaní cieľov, ktoré si stanoví sama. Naša skúsenosť je, že za jeden rok je reálne sa niekam posunúť, a zároveň chceme, aby možnosť ostať u nás malo čo najviac žien.
Ste bezplatné krízové centrum. Kto vás financuje?
Pred pár rokmi sme sa zapojili do Nórskeho finančného mechanizmu. Náš typ služieb je v zahraničí bezplatný, čo sme považovali za príklad dobrej praxe. Ženy, ktoré využívajú naše služby, sú často v ťažkej finančnej situácii. Motivujeme ich, aby si šetrili peniaze, pretože pri odchode sa musia spoľahnúť len samy na seba, keďže otcovia detí často neplatia pravidelne výživné. V zmysle zákona o sociálnych službách dostávame nenávratné finančné príspevky z Bratislavského kraja. Uchádzame sa o rôzne projekty, či už je to Nórsky finančný mechanizmus, alebo projekty z Európskeho sociálneho fondu. Uchádzame sa aj o menšie projekty, ktoré sprostredkovávajú rôzne nadácie, dostávame 2 percentá z daní a samozrejme príspevky od fyzických alebo právnických osôb.
Nemal by takýmto zariadeniam pomáhať finančne aj štát?
Dostávame príspevky z Bratislavského kraja. Na stretnutiach s inými krízovými centrami počúvame, že financovanie je odlišné v každej župe. Za bratislavskú župu môžem povedať, že cítime podporu.
