Michal Červený
Kým ešte pred tromi rokmi, koncom sezóny 2014/15, mal Slovan Bratislava v kádri väčšinu slovenských hráčov, v súčasnosti sa v základnej zostave objavujú jeden či dvaja.
Práve začiatkom roka 2015 majiteľ Ivan Kmotrík prenechal vedenie klubu svojmu synovi Ivanovi, ktorý sa rozhodol postaviť A-tím na zahraničných hráčoch.
Už v ďalšej sezóne patrilo medzi 14 najvyťaženejších hráčov osem cudzincov, čiže nadpolovičná väčšina. O rok neskôr už bol pomer 10:4 v prospech cudzincov, následne 9:5 a tento rok sa do najvyťaženejšej štrnástky dostávajú len traja Slováci.
Napríklad 22. júla v ligovom zápase proti Zlatým Moravciam bol v základnej zostave jeden Slovák – brankár Michal Šulla. V 84. minúte sa ešte na ihrisko dostal druhý Slovák Filip Hološko.
Ivan Kmotrík ml. argumentuje, že pri výbere hráčov sa pozerá najprv na kvalitu, až potom na národnosť. Posledné roky buduje mužstvo, ktoré má byť hodné nového štadióna na Tehelnom poli.
O vysvetlenie filozofie sme požiadali aj klub, no na otázky neodpovedal ani jeden z dvojice Ivan Kmotrík ml. (viceprezident a generálny riaditeľ) a Richard Trutz (športový riaditeľ).
Slovanu sa od zavedenia novej filozofie nepodarilo získať titul v slovenskej najvyššej súťaži – trikrát obsadil druhé miesto za klubmi s výrazne nižšími rozpočtami: Trenčín (zhruba dva milióny), Žilina (3,5) a Trnava (do 4 miliónov). Slovan mal minulý rok rozpočet vo výške okolo sedem miliónov eur bez nákladov na prestupy.
Klub v roku 2008 prevzal Ivan Kmotrík st. s akcentom na najlepších dostupných slovenských hráčov a niekoľkých cudzincov. Zo siedmich pokusov vyhral titul štyrikrát a dvakrát si zahral v skupinovej fáze Európskej ligy.
Jeho syn so zahraničnými hráčmi nezískal od roku 2015 titul ani na jeden z troch pokusov a nezahral si ani v skupine Ligy majstrov či Európskej ligy. Slovan však vyhral posledné dva ročníky Slovnaft Cupu, slovenskej pohárovej súťaže.
Dvadsiatnik Kmotrík ml. môže pôsobiť dojmom, že len dostal do rúk hračku od otca. No keď sa pozrieme na úspešné kluby, ktoré vychádzajú z podobných či lepších ligových súťaží ako Slovan, zistíme, že bratislavský klub nerobí nič nezvyčajné.
Výnimkou je napríklad česká Viktoria Plzeň, ktorej jadro roky tvoria Česi a dvaja-traja Slováci.
V ligových súťažiach, ktoré nepatria medzi najbohatšie, je veľmi náročné udržať kvalitných futbalistov. Logickým cieľom šikovných domácich hráčov je odchod do kvalitnejšej ligy, v ktorej si aj lepšie zarobia.
Na trhu potom zostávajú priemerní domáci hráči, ktorí sú zväčša drahší ako rovnako kvalitní hráči z cudziny. To nie je prípad len Slovenska, ale ako sme zistili, aj Poľska, Bulharska či Česka.
Trenčín je iný prípad
Slovan často porovnávajú aj s Trenčínom, ktorý sa po príchode holandského majiteľa Tschena La Linga tiež spolieha na zahraničných hráčov. Ciele však majú Trenčín a Slovan rozdielne.
Trenčín donesie zadarmo alebo za veľmi malé čiastky mladých hráčov, ktorí sa v klube majú zviditeľniť a neskôr ich má klub so ziskom predať. Cieľom klubu je, aby si zarábal sám na seba a nebol dotovaný majiteľom, čo je v našich podmienkach nevyhnutné.
Trenčín zároveň počíta s tým, že veľké množstvo hráčov sa nepresadí, čo si Slovan nemôže dovoliť. Slovan nakupuje za oveľa vyššie sumy „hotových“ hráčov, ktorí majú hneď zapadnúť do základnej zostavy a pomôcť klubu k zisku slovenského titulu či úspechom v európskych súťažiach.
Tieto dva princípy sa dajú veľmi ľahko demonštrovať – viackrát sa stalo, že hráči, ktorých objavil Trenčín, prestúpili práve do Slovana, napríklad Lester Peltier, Mitchell Schet či Milan Rundić. Ibrahim Rabiu síce prišiel do Slovana z belgického Gentu, ale predtým hral aj za Trenčín.
Princíp vidno aj na postave aktuálneho trénera Slovana. Martin Ševela bol v Trenčíne najskôr asistentom Adriána Guľu, neskôr sa stal hlavným trénerom a získal dva tituly. Potom sa ako už skúsený tréner dostal do Slovana.
A hoci by to logicky pri tomto vzorci malo vyzerať tak, že Slovan získava tituly, kým Trenčín zásobuje ostatné kluby, za posledných päť rokov získal Slovan jeden titul a Trenčín dva.
Prečo to v Slovane zatiaľ nevychádza, sa dá odvodiť aj od toho, prečo to nejde ani „internacionalizovanej“ Sparte Praha.
Internacionalizácia Sparty
Český klubový futbal bol vysoko v roku 2004, keď Sparta Praha hrala v osemfinále Ligy majstrov. Úspech bol o to cennejší, že UEFA vtedy nepretláčala kluby z východnej Európy tak ako teraz.
Česká najvyššia futbalová súťaž je odvtedy zrejme najsilnejšia, aká kedy bola po roku 1989 (dovtedy smeli hráči opustiť ligu až v neskorom futbalovom veku). V aktuálnom rebríčku európskych klubových súťaží jej patrí trináste miesto (Slovensko je 32. medzi Lichtenštajnskom a Moldavskom), vďaka čomu aktuálny český majster Viktoria Plzeň po zisku titulu postúpil priamo do skupinovej fázy Ligy majstrov.
Slovenský majster Spartak Trnava začal v prvom predkole. Aby postúpil do skupinovej fázy, musí prekonať prvé, druhé a tretie predkolo a ešte aj play-off.
České kluby pravidelne účinkujú v skupinovej fáze Európskej ligy či Ligy majstrov. Najviac bodov do koeficientu, podľa ktorého sa kluby nasadzujú do európskych súťaží, nahnala pre českú ligu Plzeň, ktorá hráva väčšinou s domácimi hráčmi a pár Slovákmi.
Plzeň za posledných desať rokov hrala dvakrát v skupine Ligy majstrov a šesťkrát v skupine Európskej ligy (z toho štyrikrát aj zo skupiny postúpila).
Donedávna sa darilo aj Sparte Praha, ktorá si v sezóne 2014/15 zahrala v skupinovej fáze Európskej ligy; o rok neskôr postúpila až do štvrťfinále tejto súťaže, kde vypadla až so španielskym Villarrealom. Sparta si v hlavnej súťaži Európskej ligy zahrala aj v sezóne 2016/17, keď v šestnásťfinále vypadla s ruským Rostovom.
Na domácej scéne sa jej však nedarilo získať titul (naposledy 2013/14), a tak sa majiteľ Daniel Křetínský v roku 2017 rozhodol pre radikálnu zmenu – namiesto domácich hráčov sa začal spoliehať na zahraničných.
„Sparta sa jednoducho pred rokom rozhodla, že pôjde cestou, ktorú majiteľ Křetínský pomenoval ‚internacionalizácia‘. Zdalo sa jej, že v Česku nenájde hráčov zodpovedajúcej kvality, a tak začala hľadať v zahraničí a priviedla hráčov známych mien: Janko, Mavuba, Mandjeck, Ben Chaim za rekordné peniaze,“ povedal pre Denník N David Čermák z českého Deníka Sport.
Sparta angažovala trénera Andreu Stramaccioniho, ktorý predtým 14 mesiacov viedol Inter Miláno, neskôr aj Udinese a Panathinaikos.
„Lenže prvá polovica ligy sa vôbec nepodarila, tím nabral obrovskú stratu a z dvadsiatich súťažných zápasov vyhral len deväť. Napriek tomu Křetínský v zime oznámil, že v internacionalizácii chce pokračovať, a priviedol ďalších zahraničných hráčov za veľké peniaze: Stancia, Kangu, brankára Nitu… Tí už boli posilami, ale dohromady tím neladí a Sparta sa ďalej trápi,“ dodal Čermák.
Sparta na jar Stramaccioniho vyhodila a nahradil ho Pavel Hapal, ktorý dovtedy viedol slovenskú reprezentáciu do 21 rokov. Na lavičke však vydržal len do júla – prepustili ho po prehre v prvom zápase 2. predkola Európskej ligy 0:2 na ihrisku srbského Spartaka Subotica. Sparta napokon ďalej nepostúpila. Trénera dočasne nahradil športový riaditeľ Zdeněk Ščasný.
Sparta si druhý rok po sebe nezahrá v Európe, keďže minulý rok vypadla v treťom predkole s Crvenou zvezdou Belehrad.
Sparta hazarduje so svojou povesťou
Fanúšikom Slovana sa „internacionalizácia“ kádra nepáči; hlavne vtedy, keď sa do zostavy nedostávajú odchovanci klubu. Priaznivci Sparty boli spočiatku nadšení.
„Lenže keď zistili, že zahraničné hviezdy často hrajú pod svoje možnosti a že sa vytráca sparťanský duch, otočila sa väčšina proti trénerovi Stramaccionimu, ktorému napríklad vyrobili transparent s veľkou jednosmernou letenkou domov do Talianska,“ hovorí Čermák, podľa ktorého sa proti „internacionalizácii“ postavil hlavne kotol. „Veľmi sa vyostril vzťah medzi ultras a záložníkom Kangom, ktorý ich provokuje gestami a oni naňho pískajú a pár jedincov ho aj rasisticky uráža.“
V Česku sa hovorí hlavne o tom, že hráči Sparty netvoria dobrú partiu. Kým českí hráči si pôsobenie v klube vážili viac a často pre nich bolo vrcholom kariéry, pre zahraničných hráčov je to iné.
„U niektorých má človek dojem, že si to prišli do Prahy, považovanej za krásne miesto na život, hlavne užiť. Motiváciou pre nich bol fajn život a peniaze, futbal mohol byť až na treťom mieste. Podľa toho to aj na ihrisku vyzerá,“ tvrdí Čermák. „Klub nemá koncepciu, žije v chaose a hazarduje so svojou povesťou.“
Argumentom Slovana Bratislava pri nákupe zahraničných hráčov je aj šetrenie, keďže podľa Kmotríka ml. slovenské kluby predávajú Slovanu hráčov o 30 až 40 percent drahšie, ako by ich predali do zahraničia.
Sparta však podľa Čermáka míňa oveľa viac ako predtým: „Za Stanciua z Anderlechtu Brusel zaplatila okolo 100 miliónov korún (približne 3,9 milióna eur), čo ešte pred dvomi rokmi bola pre české kluby úplne nepredstaviteľná čiastka. Keby chcela kúpiť kvalitného domáceho hráča, určite toľko peňazí neobetuje.“
Úspešný Razgrad
Sparta aj Slovan sa pri nákupe zahraničných hráčov zrejme inšpirovali zahraničnými klubmi z približne rovnakých pomerov, ktorým to vychádza.
Vďaka úspešnej „internacionalizácii“ sa na európsku futbalovú mapu dostal napríklad bulharský Ludogorec Razgrad. Keď v roku 2013 vyradil v 2. predkole Ligy majstrov Slovan Bratislava, bolo to prekvapením.
Práve v sezóne 2013/14 sa však prvýkrát v klube preklopil počet legionárov v najviac vyťaženej 14-ke hráčov na nadpolovičnú väčšinu (8:6). Momentálne za Razgrad nastupujú dvaja Bulhari, pričom jedným z nich je rodený Brazílčan Marcelinho.
Razgrad si odvtedy dvakrát zahral v skupinovej fáze Ligy majstrov a v domácej súťaži získal sedem titulov za sebou.
„Fanúšikom je to jedno, je ich málo a predtým, ako klub prebral majiteľ Kiril Domusčiev, hral desaťročia v nižších bulharských súťažiach,“ povedal pre Denník N športový novinár Darin Dimitrov z portálu 7dnisport.bg.
„Ľudia sú šťastní, že Ludogorec vyhráva a hrá v skupine Ligy majstrov a Európskej ligy, bez ohľadu na národnosť hráčov.“
Dimitrov vysvetľuje, že táto cesta je pre klub drahšia, ako keby sa spoliehal na domácich hráčov, no klub tvrdí, že ak bude na trhu domáci hráč lepší ako cudzinec, určite sa ho bude snažiť získať.
„Akadémia sa rozvíja, a ak v najbližšom roku či dvoch vychová pár dobrých domácich hráčov, pre klub to bude dobré. No Ludogorec si vybral cestu kupovania zahraničných hráčov, keď mu ide o rýchle dosiahnutie úspechov na domácej a európskej scéne.“
Vychádza to aj Legii Varšava
Kým Razgrad nie je tradičným bulharským klubom a tituly získava len v posledných rokoch, iný prípad je Legia Varšava. Najslávnejší poľský klub sa začal na zahraničných hráčov spoliehať ešte pred Slovanom Bratislava a Spartou Praha.
V prípade Legie nejde o úplnú dominanciu cudzincov – v najviac vyťaženej 14-ke je ich od sezóny 2013/14 približne polovica.
„Legia kupuje zahraničných hráčov, pretože skoro všetci tréneri v poslednom čase boli cudzinci a športový riaditeľ je Chorvát. Navyše v Poľsku je náročné nájsť dostatočný počet dobrých hráčov,“ hovorí pre N Maciej Kaliszuk z Przeglądu Sportowého.
Hoci Legia nedávno šokujúco vypadla v 2. predkole Ligy majstrov so Spartakom Trnava, v posledných rokoch je úspešná: za šesť rokov získala päť titulov.
Legii sa však v európskych súťažiach pomerne darí. V sezóne 2016/17 sa dostala do skupinovej fázy Ligy majstrov. V skupine F získala štyri body – jeden z nich za remízu 3:3 s Realom Madrid, ďalšie tri za domáce víťazstvo nad Sportingom Lisabon. S Borussiou Dortmund prehrala 0:6 doma a 4:8 vonku.
Legia navyše bola minimálne v skupinovej fáze Európskej ligy štyrikrát za sebou v rozmedzí sezón 2013/14 až 2016/17.
„Fanúšikovia preferujú poľských hráčov, ale rešpektujú cudzincov, predovšetkým tých, ktorí v klube zostanú roky,“ tvrdí Kaliszuk.
„Cudzinci sú lacnejší. Celkom dobrí a celkom mladí Poliaci sú drahí a odchádzajú do klubov v západnej Európe. Legia im nemôže konkurovať, a tak angažuje cudzincov,“ vysvetľuje.
Kaliszuk dodáva, že Legia ide dobrým smerom, no treba nájsť správnu rovnováhu. „A Legia ju v poslednom čase stratila. Tento rok podpísala zmluvy s deviatimi hráčmi (nepočítam mladíkov, ktorí nehrajú) a nikto z nich nie je Poliak.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
