Vrba a Wetzler: Šikovne ušli z Osvienčimu, opísali hrôzy a zostali sklamaní

Dvom slovenským Židom sa v roku 1944 podarilo ujsť z vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Riskovali svoje životy, aby zachránili desaťtisíce ďalších, no po vojne zostali sklamaní.

Ani scenárista hollywoodskeho vojnového filmu by príbeh Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera nenapísal inak. Z Osvienčimu sa rozhodne ujsť dvojica mladých Židov, pôvodom z neďalekého Slovenska. Každý z nich je iný, sami sebe sú protipólom. Vrba (19) je mladý, dravý a búrlivý. Wetzler (27) utiahnutejší, rozvážnejší a skromnejší.

Oklamú esesáckych strážnikov v tábore a cez poľské hory dva týždne pochodujú smerom na juh. Zbedačení a hladní sa brodia snehom, ktorý sa v Beskydách drží aj v polovici apríla, a so šťastím sa vyhnú streľbe z nemeckých samopalov. Peši prejdú 140 kilometrov a konečne sa dostanú na Slovensko.

Hollywoodsky film by sa na tomto mieste končil happyendom a jeho hrdinovia by zmenili beh dejín. Skutoční hrdinovia tento pocit nemali. I keď práve preto, aby pohli dejinami, na riskantný útek vyrazili.

https://youtu.be/7-iCa6iDUS8

V tábore dva roky

Rudolf Vrba sa narodil v roku 1924 v Topoľčanoch ako Walter Rosenberg. V pätnástich ho pre ľudácke protižidovské zákony vyhodili z gymnázia a musel pracovať ako robotník. Pokúsil sa utiecť do Anglicka. Chytili ho, odviezli do zberného tábora v Novákoch a potom ho poslali transportom s krátkou zastávkou v Majdaneku na východne Poľska rovno do Osvienčimu.

Wetzler pochádzal z Trnavy, narodil sa v chudobnej židovskej rodine v roku 1918, bol naučený živiť sa rukami. Ako robotníka v tehelni ho obvinili zo sabotáže a odsedel si štyri mesiace. Krátko po tom, čo ho prepustili, sa dostal do jedného z prvých transportov do Osvienčimu.

Obaja sa v tábore držali, lebo ich nacisti umiestnili do pracovných divízií. Vrba triedil majetok, ktorý si Židia do Osvienčimu privážali, Wetzler pracoval ako zapisovateľ v márnici.

Napriek tomu, že im ich postavenie dávalo akú-takú nádej na prežitie, rozhodli sa utiecť. Posledným impulzom bola výstavba nových barakov za hranicami tábora. Pochopili, že nacisti chystajú transporty aj z krajín, ktoré sa im doteraz vyhýbali, teda predovšetkým z Maďarska.

Útekom chceli podať správu o tom, na čo skutočne tábory Osvienčim a Birkenau slúžia, a presvedčiť maďarských politikov, aby transporty zastavili.

Čo im hrozilo, ak sa útek nepodarí, vedeli. „Zomrú na šibenici, no predtým dostanú päťdesiat rán, oznámil esesák,“ opisoval Vrba tresty pre tých, ktorých chytili, v knihe Utiekol som z Osvienčimu.

„Jeden za druhým sa väzni ohýbali cez lavicu. Pol hodiny bolo počuť len tupé údery tyčou na mäso. To však bola iba predohra, hlavným predstavením bolo vešanie.“

Utiekli vďaka ľsti

Dostať sa cez vysoké ploty, strážne veže a hlboké zákopy tábora bolo takmer nemožné. No Vrba s Wetzlerom tábor dokonale poznali. Ešte cez deň sa ukryli mimo vnútorných hraníc tábora medzi drevenými dielcami, pripravenými na stavbu barakov pre maďarských Židov.

Čakali tri dni, kým sa v tábore skončí poplach a pátranie po zbehoch neprevezmú gestapo a polícia. Potom sa odplazili do blízkeho lesa a vydali sa na útek. „Čoskoro budeme voľní. Voľní – alebo mŕtvi,“ povedal si Vrba, keď videl strážne veže za chrbtom.