Denník N

Vrba a Wetzler: Šikovne ušli z Osvienčimu, opísali hrôzy a zostali sklamaní

Dvaja mladí Slováci ušli z vyhladzovacieho tábora v Osvienčime, aby podali svedectvo o vyvražďovaní Židov. Ich podrobne pripravená správa však nevyvolala potrebnú odozvu.

Brána do Osvienčimu. Foto - TASR
Brána do Osvienčimu. Foto – TASR

Dvom slovenským Židom sa v roku 1944 podarilo ujsť z vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Riskovali svoje životy, aby zachránili desaťtisíce ďalších, no po vojne zostali sklamaní.

Ani scenárista hollywoodskeho vojnového filmu by príbeh Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera nenapísal inak. Z Osvienčimu sa rozhodne ujsť dvojica mladých Židov, pôvodom z neďalekého Slovenska. Každý z nich je iný, sami sebe sú protipólom. Vrba (19) je mladý, dravý a búrlivý. Wetzler (27) utiahnutejší, rozvážnejší a skromnejší.

Oklamú esesáckych strážnikov v tábore a cez poľské hory dva týždne pochodujú smerom na juh. Zbedačení a hladní sa brodia snehom, ktorý sa v Beskydách drží aj v polovici apríla, a so šťastím sa vyhnú streľbe z nemeckých samopalov. Peši prejdú 140 kilometrov a konečne sa dostanú na Slovensko.

Hollywoodsky film by sa na tomto mieste končil happyendom a jeho hrdinovia by zmenili beh dejín. Skutoční hrdinovia tento pocit nemali. I keď práve preto, aby pohli dejinami, na riskantný útek vyrazili.

V tábore dva roky

Alfréd Wetzler. Foto - Holocaustresearchproject.org
Alfréd Wetzler

Rudolf Vrba sa narodil v roku 1924 v Topoľčanoch ako Walter Rosenberg. V pätnástich ho pre ľudácke protižidovské zákony vyhodili z gymnázia a musel pracovať ako robotník. Pokúsil sa utiecť do Anglicka. Chytili ho, odviezli do zberného tábora v Novákoch a potom ho poslali transportom s krátkou zastávkou v Majdaneku na východne Poľska rovno do Osvienčimu.

Wetzler pochádzal z Trnavy, narodil sa v chudobnej židovskej rodine v roku 1918, bol naučený živiť sa rukami. Ako robotníka v tehelni ho obvinili zo sabotáže a odsedel si štyri mesiace. Krátko po tom, čo ho prepustili, sa dostal do jedného z prvých transportov do Osvienčimu.

Obaja sa v tábore držali, lebo ich nacisti umiestnili do pracovných divízií. Vrba triedil majetok, ktorý si Židia do Osvienčimu privážali, Wetzler pracoval ako zapisovateľ v márnici.

V utorok:

  • Jozef Tiso

Ďalšie profily:

Napriek tomu, že im ich postavenie dávalo akú-takú nádej na prežitie, rozhodli sa utiecť. Posledným impulzom bola výstavba nových barakov za hranicami tábora. Pochopili, že nacisti chystajú transporty aj z krajín, ktoré sa im doteraz vyhýbali, teda predovšetkým z Maďarska.

Útekom chceli podať správu o tom, na čo skutočne tábory Osvienčim a Birkenau slúžia, a presvedčiť maďarských politikov, aby transporty zastavili.

Čo im hrozilo, ak sa útek nepodarí, vedeli. „Zomrú na šibenici, no predtým dostanú päťdesiat rán, oznámil esesák,“ opisoval Vrba tresty pre tých, ktorých chytili, v knihe Utiekol som z Osvienčimu.

„Jeden za druhým sa väzni ohýbali cez lavicu. Pol hodiny bolo počuť len tupé údery tyčou na mäso. To však bola iba predohra, hlavným predstavením bolo vešanie.“

Utiekli vďaka ľsti

Rudolf Vrba.  Foto - Holocaustresearchproject.org
Rudolf Vrba

Dostať sa cez vysoké ploty, strážne veže a hlboké zákopy tábora bolo takmer nemožné. No Vrba s Wetzlerom tábor dokonale poznali. Ešte cez deň sa ukryli mimo vnútorných hraníc tábora medzi drevenými dielcami, pripravenými na stavbu barakov pre maďarských Židov.

Čakali tri dni, kým sa v tábore skončí poplach a pátranie po zbehoch neprevezmú gestapo a polícia. Potom sa odplazili do blízkeho lesa a vydali sa na útek. „Čoskoro budeme voľní. Voľní – alebo mŕtvi,“ povedal si Vrba, keď videl strážne veže za chrbtom.

Viac ako dvojtýždňový pochod dnes pripomína Memoriál Vrbu a Wetzlera. Jeho účastníci sa vlani v auguste vydali po pravdepodobnej trase úteku a tento rok to mienia zopakovať.

„Niečo iné je vnímať hrdinstvo prostredníctvom médií a niečo iné precítiť ho na tvári miesta,“ hovorí jeden z organizátorov memoriálu Fedor Gál. „Počas tých stoštyridsiatich kilometrov je kopec priestoru na osamelé premýšľanie, rozhovory i na precítenie toho, čo asi dvaja museli fyzicky zvládnuť.“

Vrba s Wetzlerom utiekli 7. apríla 1944. Do Žiliny, kde ich skryli prezidentskou výnimkou chránení miestni Židia, prišli 25. apríla.

Prvá správa o Osvienčime

Na tamojšom ústredí židovskej rady potom napísali niekoľkostranovú správu, v ktorej sa pokúsili opísať svoje dvojročné skúsenosti z tábora aj celú mašinériu vyvražďovania Židov z celej Európy.

V dokumente opísali selekcie prichádzajúcich Židov na rampe. Tvrdili, že pri selekciách bola na práce do barakov odvádzaná maximálne desatina ľudí z transportov. Zvyšných poslali do takzvaných kúpeľní, čiže plynových komôr, a potom ich spaľovali v krematóriách.

Vďaka poznámkam od členov táborového podzemného hnutia Vrba s Wetzlerom vymenovali, koľko a aké transporty do Osvienčimu prišli. Odhadli, že do apríla 1944 nacisti vyvraždili až 1 765 000 ľudí. Aj keď to číslo nebolo, a ani nemohlo byť presné, ilustrovalo, akú ohromnú a masovú podobu mala genocída Židov v nemeckých vyhladzovacích táboroch na území okupovaného Poľska. Dnes sa odhaduje, že v Osvienčime celkovo zomrelo do 1,5 milióna ľudí.

Osudu Vrbovej a Wetzlerovej správy sa venoval český historik Miroslav Kárný. Podľa jeho výskumov ju získali prví predstavitelia maďarských Židov ešte na konci apríla 1944. No tí ju ďalej nešírili. Spoliehali sa na svoje rokovania s nacistami a ich sľubom prestali veriť až vtedy, keď do Poľska transportovali 300-tisíc ľudí.

Potom správu posunuli ďalej a Maďarsko transporty v júni 1944 zastavilo. Či malo na rozhodnutie Horthyho vlády vplyv aj svedectvo dvoch slovenských väzňov, sa historici nezhodujú. Brit Martin Gilbert tvrdí, že áno. Ďalší pripomínajú, že o tom neexistuje žiadny priamy dôkaz.

Nákres tábora podľa Vrbu a Wetzlera.  Foto - Holocaustresearchproject.org
Nákres tábora podľa Vrbu a Wetzlera. Foto – Holocaustresearchproject.org

Bomby na trate nepadli

Slovenskej židovskej obci sa text Vrbovej a Wetzlerovej správy podarilo doručiť aj zástupcom Vatikánu v Bratislave, no podľa dostupných informácií ju dostali v Ríme až päť mesiacov po jej napísaní.

Na jeseň 1944 mali text v rukách už západní Spojenci, číslo 1 765 000 obetí spomínali zahraničné noviny či vysielanie BBC. Obaja utečenci z Osvienčimu dúfali, že ich to presvedčí, aby proti vyvražďovaniu zasiahli.

Slovenský rabín Weissmandel, ktorý v roku 1944 unikol z jedného vlaku do Osvienčimu, chvíľu sa skrýval v Bratislave a neskôr sa dostal do Švajčiarska, napríklad v jednom z listov vyslovene žiadal, aby Spojenci bombardovali „haly smrti“, čiže plynové komory v Osvienčime a Birkenau. „Ďalej aby bombardovali všetky železničné linky z Maďarska do Poľska.“

Nič sa však nestalo a historici dodnes diskutujú, prečo. Istú rolu však určite hralo aj to, že takto opísané vyvražďovanie ľudí bolo pre vtedajších politikov nepredstaviteľné a neuveriteľné.

Sklamanie oboch Slovákov bolo veľké, Vrba ho opísal aj vo svojej knihe. „Prečo som utekal? Aký to malo zmysel? Nedošlo im, že každý deň zomrie desaťtisíc ľudí, že sa osvienčimskí mäsiari na to mesiace pripravovali? Krematóriá budú pracovať 24 hodín denne, kým nezhltnú, kým nezhltnú milión obetí. Nerozumeli mi? Neverili mi?“

Osudy dvoch hrdinov sa po úteku rozišli – Vrba sa rozhodol odísť a dožil v Kanade (2006), kde sa stal profesorom špecializujúcim sa na neurológiu.

Alfred Wetzler zostal na Slovensku, no namiesto uznania sa dočkal len ústrkov, svoju knihu o úteku Čo Dante nevidel ani nemohol vydať pod svojím menom. Zomrel v ústraní v roku 1988.

2. svetová vojna

Teraz najčítanejšie