Denník N

Rumuni počas vojny oslobodili takmer polovicu Slovenska

Bývalý rumunský kráľ Michal I. v Banskej Bystrici 4. mája 2005. Foto - TASR
Bývalý rumunský kráľ Michal I. v Banskej Bystrici 4. mája 2005. Foto – TASR

O rumunských vojakoch a o ich oslobodzovaní Slovenska v roku 1945 sa hovorí stále málo, pritom pri bojoch na našom území zohrali významnú úlohu.

Účasť rumunskej armády na oslobodzovaní Slovenska v roku 1945 patrí medzi tie kapitoly slovenských dejín, ktoré naša verejnosť príliš dobre nepozná.

Niežeby to bolo niekedy zamlčované alebo nebodaj zatajované, no najmä v čase socializmu táto epizóda bola v tieni pripomínania si aktivít sovietskej armády. Pritom nasadené rumunské sily neboli zanedbateľné, išlo o dve celé armády, oslobodili približne 30 až 40 percent územia Slovenska a približne šestnásťtisíc Rumunov na Slovensku aj padlo.

Pestrá armáda

Rumunská 1. a 4. armáda sa ocitli na slovenskom úseku frontu v dôsledku toho, že slovenské bojisko bolo sovietskym velením považované za druhoradý smer – hlavné údery Slovensko obchádzali a viedli cez rovinaté Poľsko a Maďarsko, cez ktoré tiahli lepšie vyzbrojené a motorizované sovietske vojská.

Rumuni mali navyše skúsenosti s horským terénom, ktoré v sovietskej armáde neboli samozrejmé. Ich výzbroj a výstroj bola veľmi rôznorodého pôvodu (rumunského, česko-slovenského, nemeckého, francúzskeho, a tiež sovietskeho aj amerického) a rumunská armáda pôsobila veľmi pestrým dojmom.

Pôsobenie Rumunov na Slovensku bolo súčasťou takzvanej západnej výpravy rumunskej armády (východnou výpravou bola vojna proti Sovietskemu zväzu v rokoch 1941-44). Kráľ Michal 23. augusta 1944 štátnym prevratom previedol Rumunsko na stranu Spojencov a štyri rumunské armády – spolu asi milión mužov – začali okamžite boj proti nemeckým a maďarským vojskám. Počas ťažkých bojov sa im podarilo udržať kontrolu nad vtedajším rumunským územím až do príchodu sovietskych vojsk, ktorým tak umožnili hlboký prienik do juhovýchodnej Európy, čo aj adekvátne využili.

Urobil kráľ chybu?

Hodnotenia činov kráľa Michala sa rôznia. Podľa jedných prispel k porážke Nemecka a k skráteniu vojny asi o pol roka, podľa druhých, keby Rumunsko, Nemecko a Maďarsko aspoň načas zastavili prenikanie sovietskej armády cez Karpaty, línia kontaktu medzi sovietskymi a anglo-americkými vojskami by bola v roku 1945 ďalej na východ a niektoré národy mohli byť ušetrené skúsenosti s komunistickým režimu.

Konal však zrejme v úprimnej snahe pomôcť vlastnému národu dostať sa z vojny na strane tých, s ktorými nemohol nikdy úprimne súhlasiť. Rumuni počas niekoľkých týždňov bojov na vlastnom území zajali asi 50-tisíc nemeckých vojakov.

Podmienky prímeria z 12. septembra však boli tvrdé a Rumunsko podriadili správe Spojeneckej vojenskej komisie – v podstate však sovietskemu veleniu. Súčasťou prímeria bol aj záväzok Rumunska viesť na strane spojencov boj proti Nemecku a Maďarsku (čl. 1 a 19).

Už v septembri a októbri 1944 sa rumunská 4. armáda zúčastnila spoločne s 2. ukrajinským frontom maršála Malinovského bojov v Sedmohradsku (sever Sedmohradska v rokoch 1940-44 patril Maďarsku) a 2. armáda v Banáte. (Kampaň, ktorá priviedla sovietske a rumunské vojská k Tise sa v sovietskej literatúre označovala ako bukurešťsko-aradská operácia). V zostave 2. ukrajinského frontu sa Rumuni na území Maďarska zúčastnili debrecínskej (október 1944 ) a budapeštianskej operácie (november 1944 – február 1945).

Kvality

Na konci roku 1944 boli obe rumunské armády (každá s dvoma zbormi) sústredené na slovenskom krídlovom úseku frontu a v zime postupne prenikali na územie stredného Slovenska. (7. zbor z 1. armády sa medzitým ešte zúčastnil aj obliehania Budapešti.)

Význam rumunskej účasti na oslobodzovaní Slovenska však netreba ani preceňovať. V rámci 2. ukrajinského frontu tvorili rumunské armády len dve z ôsmich. V máji 1945 to bolo 17 peších, horských a jazdeckých divízií, letecký zbor s 249 bojovými lietadlami a samostatný tankový pluk s 79 tankmi a samohybnými delami. Celkom 248-tisíc vojakov.

Na ilustráciu, 1. československý armádny zbor mal na konci vojny asi 70-tisíc príslušníkov. Samozrejme, česko-slovenské vojsko bolo v tom období výrazne lepšie vyzbrojené a vystrojené.

Bojové kvality rumunských vojakov sa opisujú nejednoznačne, nemožno ich však šmahom ruky podhodnocovať – boli asi úmerné problémom aj so základnou výzbrojou a výstrojom. Na rozdiel od sovietskych vojsk nie sú v ich prípade na Slovensku zdokumentované prípady násilností voči civilnému obyvateľstvu alebo rabovačky – skôr len drobné krádeže od hladu.

Koniec pred Prahou

Rumunské jednotky sa zúčastnili v januári – februári 1945 aj západokarpatskej a potom pražskej operácie. Koniec vojny ich zastihol pred Prahou.

V oboch rumunských poľných armádach sa spolu počas západnej výpravy vystriedalo dohromady asi 540-tisíc mužov a straty predstavovali spolu (mŕtvi, ranení, nezvestní, zajatí) asi 169-tisíc. (Z toho padlí okolo 38-tisíc.) Údaje o celkových stratách Rumunov na strane Spojencov sa líšia, no za august 1944 až máj 1945 azda dosiahli až 68-tisíc padlých.

2. svetová vojna

Teraz najčítanejšie