Denník N

Ako často vidia deti svojich rodičov objímať sa? Vanda Rozenbergová píše o násilí, ktorým môže byť v rodine aj ticho

Vanda Rozenbergová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľudia hľadajú istoty kde-kade, ale pritom ich často majú doma, hovorí autorka knihy Muž z jamy a deti z lásky nominovanej na cenu Anasoft Litera.

V lete by najradšej bývala na kúpalisku a knihy píše od poslednej vety. Buď ju niekde nájde, alebo vymyslí, ale vždy je prvá veta jej príbehov tá posledná. Potom k nej už len ide. Ak sa jej nechce čakať stopäťdesiat strán, je z toho poviedka. Keď vydrží, je to na dlhšiu knihu, čo je aj prípad románu Muž z jamy a deti z lásky, nominovanej na cenu Anasoft Litera. „Generácia našich rodičov je v tom nevinne, ale my už žijeme v inom svete – máme viac času aj priestoru na rozhovory o pocitoch, na dotyky, a predsa sa ešte stále mnohí hanbíme a často prehltneme to pekné, čo sa nám derie na jazyk, “ hovorí VANDA ROZENBERGOVÁ.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia miestnosť v dome?

Je mi jedno, kde som, dôležité je iba to, s kým som. A to platí aj doma. Sú tam moji blízki a s nimi je mi dobre. Bývam so svojimi dvoma synmi a mamou. Každý z nás má svoju vlastnú izbu a tam sa odohrávajú aj naše rozhovory. Nie som človek, ktorý by sa veľmi upínal na miesta alebo veci a moje deti v tom vyrastajú so mnou. Majú domov tam, kde som ja a ja mám domov tam, kde mám topánky. Mám vrtuľu v zadku. Sťahovali sme sa už viackrát, ale dôležitá je naša spolupatričnosť, a tá je silná kdekoľvek.

Rodina, ktorej príbeh sa odohráva v knihe Muž z jamy a deti z lásky, sa spolu stretáva takmer výlučne iba v kuchyni, ale čosi tam nie je v poriadku. V jednom rozhovore ste vraveli, že najviac násilia sa odohráva v rodinách. Tu síce k žiadnym bitkám nedochádza, ale nie je aj ticho uprostred rodiny tak trochu násilím?

Áno, je to také tiché násilie-nenásilie, skrytý tlak. Ticho, obzvlášť v rodine, môže byť obrovským násilím. Mne sa to našťastie v žiadnej rodine nestalo, ale bol by to pre mňa najvyšší trest, keby k nemu došlo. Ticho potrebujeme, a potrebujem ho aj ja – na prácu, na sústredenie, keď maľujem alebo píšem, ale komunikácia je nadovšetko. Je to oveľa viac ako veci, ktorými sme obklopení. Chcem sa s blízkymi rozprávať, zdieľať svoje pocity, privítať jeden druhého, či sa vrátime z Ameriky alebo z vedľajšej dediny.

Myslíte, že sa v slovenských rodinách rozprávame dostatočne?

Vnímam to aj prostredníctvom mnohých našich kamarátov a určite sadnes rozprávame viac, než kedysi. Generácia našich rodičov je v tom však celkom nevinne, ale my už žijeme v inom svete – máme viac času aj priestoru na rozhovory o pocitoch, na dotyky, a predsa sa ešte stále mnohí hanbíme a často prehltneme to pekné, čo sa nám derie na jazyk. Oni kedysi nemali taký priestor na dôvernosti, pocit spolupatričnosti sa odvodzoval od niečoho iného, mal iné základy. Vládla väčšia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Anasoft litera

Teraz najčítanejšie