Ako často vidia deti svojich rodičov objímať sa? Vanda Rozenbergová píše o násilí, ktorým môže byť v rodine aj ticho
Ľudia hľadajú istoty kde-kade, ale pritom ich často majú doma, hovorí autorka knihy Muž z jamy a deti z lásky nominovanej na cenu Anasoft Litera.
V lete by najradšej bývala na kúpalisku a knihy píše od poslednej vety. Buď ju niekde nájde, alebo vymyslí, ale vždy je prvá veta jej príbehov tá posledná. Potom k nej už len ide. Ak sa jej nechce čakať stopäťdesiat strán, je z toho poviedka. Keď vydrží, je to na dlhšiu knihu, čo je aj prípad románu Muž z jamy a deti z lásky, nominovanej na cenu Anasoft Litera. „Generácia našich rodičov je v tom nevinne, ale my už žijeme v inom svete – máme viac času aj priestoru na rozhovory o pocitoch, na dotyky, a predsa sa ešte stále mnohí hanbíme a často prehltneme to pekné, čo sa nám derie na jazyk, “ hovorí VANDA ROZENBERGOVÁ.
Ktorá je vaša najobľúbenejšia miestnosť v dome?
Je mi jedno, kde som, dôležité je iba to, s kým som. A to platí aj doma. Sú tam moji blízki a s nimi je mi dobre. Bývam so svojimi dvoma synmi a mamou. Každý z nás má svoju vlastnú izbu a tam sa odohrávajú aj naše rozhovory. Nie som človek, ktorý by sa veľmi upínal na miesta alebo veci a moje deti v tom vyrastajú so mnou. Majú domov tam, kde som ja a ja mám domov tam, kde mám topánky. Mám vrtuľu v zadku. Sťahovali sme sa už viackrát, ale dôležitá je naša spolupatričnosť, a tá je silná kdekoľvek.
Rodina, ktorej príbeh sa odohráva v knihe Muž z jamy a deti z lásky, sa spolu stretáva takmer výlučne iba v kuchyni, ale čosi tam nie je v poriadku. V jednom rozhovore ste vraveli, že najviac násilia sa odohráva v rodinách. Tu síce k žiadnym bitkám nedochádza, ale nie je aj ticho uprostred rodiny tak trochu násilím?
Áno, je to také tiché násilie-nenásilie, skrytý tlak. Ticho, obzvlášť v rodine, môže byť obrovským násilím. Mne sa to našťastie v žiadnej rodine nestalo, ale bol by to pre mňa najvyšší trest, keby k nemu došlo. Ticho potrebujeme, a potrebujem ho aj ja – na prácu, na sústredenie, keď maľujem alebo píšem, ale komunikácia je nadovšetko. Je to oveľa viac ako veci, ktorými sme obklopení. Chcem sa s blízkymi rozprávať, zdieľať svoje pocity, privítať jeden druhého, či sa vrátime z Ameriky alebo z vedľajšej dediny.
Myslíte, že sa v slovenských rodinách rozprávame dostatočne?
Vnímam to aj prostredníctvom mnohých našich kamarátov a určite sadnes rozprávame viac, než kedysi. Generácia našich rodičov je v tom však celkom nevinne, ale my už žijeme v inom svete – máme viac času aj priestoru na rozhovory o pocitoch, na dotyky, a predsa sa ešte stále mnohí hanbíme a často prehltneme to pekné, čo sa nám derie na jazyk. Oni kedysi nemali taký priestor na dôvernosti, pocit spolupatričnosti sa odvodzoval od niečoho iného, mal iné základy. Vládla väčšia