Ako treba pomôcť hudbe naozaj, nie kvótami

Tak nám zas niekto urobil niečo pre slovenskú hudbu. Povinne stanovené kvóty pre vysielanie hudby v rádiách prišli z čista jasna a môžeme len hádať, čo bolo to „momentum“, ktoré primalo premiéra sadnúť si za stôl na tlačovke s Maťom Ďurindom.

Následná debata sa však opäť niesla a nesie v duchu väčšiny slovenských diskurzov v oblasti kultúrnych politík – krajné emocionálne postoje bez hlbšieho pohľadu, pohybujúce sa medzi názormi „riadime sa len trhom“ a „vysielame to, čo ľudia chcú“, a na druhej strane „v slovenskom éteri má znieť slovenská hudba“, ďalšia to obdoba známeho „cudzie nechceme, svoje si nedáme“.

Debata o tom, aký typ pozitívnej diskriminácie, kvót či iných afirmatívnych akcií prospieva tým, ktorých má chrániť, je však oveľa zložitejšia a práve preto by sme aj v tomto prípade mali absolvovať trocha hlbšiu diskusiu, ako to, či vie Vratko rátať percentá.

Skúsme teda trocha faktov. Návrh zákona sa odvoláva na to, že takýto systém podpory je štandardom v mnohých európskych aj iných krajinách. Vec sa má však tak, že európske krajiny, v ktorých podobné opatrenia nájdeme (Francúzsko, Poľsko, Portugalsko), ich viažu v princípe na jazyk, nie na nacionalitu, respektíve štátnu príslušnosť, ako je to v prípade slovenského návrhu.

Tento detail bude nakoniec zrejme aj dôvodom, prečo slovenskú zmenu zákona EÚ odmietne tak, ako to spravila v roku 2011 s podobným návrhom z Írska, argumentujúc tým, že by šlo o porušenie Zmluvy o fungovaní EÚ, najmä čo sa týka nemožnosti diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.

Na druhej strane si však treba uvedomiť, že rádiové frekvencie sú „verejným majetkom“ a štát má preto právo požadovať za ich pridelenie plnenie istých funkcií vo verejnom záujme. Problém samozrejme je, pokiaľ niečo vyžaduje retroaktívne a nekoncepčne. Taktiež argument o tom, že rádiá pri vysielaní hudby len reagujú na dopyt, neobstojí ani na dedinskej diskotéke, pretože je úplne jasné, že to, čo sa vysiela, generuje dopyt.

Príklady zo zahraničia hovoria o tom, že to, čo hudbe naozaj pomáha, je väčšinou pozitívna podpora jednotlivých segmentov hudobného priemyslu (tvorba, produkcia, distribúcia). Kvóty vo Francúzsku sú možné len vďaka tomu, že existuje aj celé spektrum ďalších podporných opatrení pre začínajúce kapely, vydavateľstvá a export – napriek tomu sa ozýva čoraz viac hlasov za ich zrušenie. Debata o tom, ako regulovať a podporovať kreatívne odvetvia v 21.storočí je teda na Slovensku potrebná ako soľ.

A keby náhodou niekoho napadlo viazať tento zákon na jazyk, aby obišiel európsku legislatívu, tak pripomínam, že potom netreba zabudnúť na 8 percent pesničiek v maďarčine, takých 5 percent v rómčine a 0,6 percenta v rusínčine…