Štvorica architektiek vymyslela spôsob, ako sa dá za desať dní zmeniť verejný priestor prakticky kdekoľvek
Na škole im chýbali praktické skúsenosti, a tak sa rozhodli, že začnú stavať aspoň menšie objekty. Zapojili do toho ďalších študentov, ale aj skúsených zahraničných lektorov a už získali dve nominácie na Ceny za architektúru.
Stretli sa na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení a stali sa z nich kamarátky. Potom jedna z nich povedala, že keď už spolu študujú architektúru, mali by predsa spolu aj niečo urobiť, a tak si pri stole vo Verne vymysleli meno, navrhli logo a vytlačili si ho na tričká. Neskončili však iba pri tom.
Danica Pišteková, Veronika Trnovská, Marianna Maczová a Anna Cséfalvay sú Woven – štyri mladé architektky, ktoré sú druhýkrát nominované na Cenu za architektúru. Podarilo sa im to s projektom, ktorý na našej domácej scéne nepatrí medzi bežné.
Za desať dní sú schopné vymyslieť a vytvoriť drevený objekt či konštrukciu, ktorá výrazne mení kvalitu verejného priestoru. A čo viac – nerobia to samy, ale všetko vzniká ako súčasť desaťdňového tvorivého workshopu pre domácich aj zahraničných študentov, s účasťou skúsených zahraničných lektorov a domácich kritikov.
Skúsenosti s Woven už majú v Piešťanoch, v Stupave aj v areáli v Trnavej Hore, a práve teraz začínajú pracovať v Lučenci. Čo tam vytvoria, zatiaľ nevedia ani ony samy.
„Nikdy to dopredu nevieme a snažíme sa nemať ani žiadnu konkrétnu predstavu, ktorá by nás obmedzovala. Robíme objekty do verejného priestoru, ale nie je to mobiliár, ktorý by bol ihneď rozpoznateľný. Nepovieme si, že urobíme lavičku, ale výsledkom môže byť aj čosi, na čom sa dá pohodlne sedieť,“ hovoria Woven.
Jeden objekt lepší ako tri vizualizácie
Môže to znieť abstraktne, ale za päť rokov už majú Woven dosť príkladov, ako to vyzerá v praxi. Vráťme sa však na začiatok, lebo tam je zakódovaný spôsob, akým Woven pracujú. V čase, keď si zvolili názov, mali ambíciu pracovať s textíliami – preto aj použili slovo woven, čo v preklade z angličtiny znamená „tkané“. „Voľne sa to však dá preložiť aj ako popletené, a to sa nám hodilo do života, lebo sme také trochu popletené,“ hovorí Anna Cséfalvay.
Na to, čo budú robiť, prichádzali postupne. Prihlasovali sa do bežných súťaží a pozdávala sa im aj idea budovať detské ihriská s nevšedným typom konštrukcií, no hlavne ich čoraz viac lákala možnosť fyzicky niečo skonštruovať, vytvoriť. „Keď končíte školu a uchádzate sa niekde o prácu, zväčša máte v portfóliu iba zopár vizualizácií, my sme tam chceli mať aj niečo ozajstné,“ hovorí Marianna Maczová.
Ona v tom čase odišla do Fínska na workshop stavania sáun, Danica Pišteková zamierila do Francúzska na workshop stavania drevených konštrukcií. Keď sa vrátili,
