O slušnosti

Autor je kandidátom na post prezidenta SR

V dnešnom svete začína byť takmer samozrejmé, že sa do popredia derie klamstvo, bezohľadnosť, hrubosť. V politike vidíme, že úspech majú najmä tí, čo prekračujú akékoľvek pravidlá slušnosti. Vládne arogancia, netolerantnosť, nehanebnosť, provokácia. Svet zhrubol. Sme svedkami toho, ako miznú civilné konvencie. Slušnosť, morálka, etika sa vytrácajú. A potom za násilnými slovami nasledujú násilné činy. Vytráca sa ohľaduplnosť, citlivosť voči najbezbrannejším.

Aby sa zdôvodnila vlastná neslušnosť, máva sa zákonmi. Hovorí sa: „Je to legálne, tak čo chcete?!“ Lenže – ako o tom píše Axel Hacke vo svojej úvahe O slušnosti v ťažkých časoch a o tom, ako sa k sebe správať – existujú mäkké hodnoty, ako je slušnosť! Ony, a nie zákony, robia náš svet hodný života.

Keď sme zakladali v novembri 1989 Verejnosť proti násiliu, mysleli sme práve na to. Keď sme prišli o dva roky na Námestie SNP a v rukách sme držali lístky s nápisom Slušnosť, mysleli sme na to isté. Na to, že slušnosť je viac ako zákon a angažovanosť nie je jej základ, ale má byť sprievodca.

Potom sme sa stali mlčiacou väčšinou a onedlho väčšinou, ktorá mlčala. K slovu sa dostali iné pojmy – pragmatizmus, ktorý sa zmenil na chamtivosť, neviditeľná ruka trhu, ktorá sa vzápätí premenila na viditeľné rozkrádanie, národ, ktorý sa zmenil na parcelovanie štátneho majetku do vlastného vrecka. Prekonali sme však aj stav stredoeurópskej čiernej diery. Reformy vyhrali, ale slušnosť sa nevrátila a zo slušných reforiem sa stali neslušné. Hovoríme im korupcia. Potom reformy kvôli neslušnosti prehrali a k moci sa dostali tí, čo síce žili z reforiem, ale odmietli ich a spojili to s neslušnosťou. A stali sme sa svedkami obludnej vraždy!

Keď som stál na tribúne mítingu Za slušné Slovensko, spomenul som si nielen na to, že slušnosť sa krčila štvrťstoročie v kúte, ale aj na to, že ak sa teraz, po dvadsiatich piatich rokoch vynorila, ide do tuhého. Spomenul som si však aj na svoj vlastný príbeh. Slušnosť v ňom nielen vyhrávala, ale dosť často aj prehrávala. Spomenul som si na pochybnosti, ktoré sa ma pri týchto prehrách zmocňovali, no najmä na to, ako som si vždy povedal, že slušnosť je vo svojom jadre vnútornou vecou ľudskej podstaty a že človek sa jej nesmie nikdy zriecť – ani vtedy, keď sa zdá, že definitívne prehrala. Lebo porážka nie je nikdy definitívna, pokiaľ si človek uchová slušnosť, základné štandardy ľudskej slušnosti. Vtedy sa môže zmeniť na víťazstvo.

Slušnosť má svoj povrch a svoje vnútro. Na povrchu sa prejavuje ako slušné správanie a dnes, v časoch nevkusného vykrikovania a provokovania, je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Lebo znamená schopnosť držať sa na uzde, držať na uzde svoje vášne, zúrivosť a egoizmus, prázdne reči o pravde a podrazníctvo.

Vo vnútri je však slušnosť aj niečím iným – schopnosťou robiť v správnom čase správne veci. Byť spravodlivý, citlivý a cítiaci aj vtedy, keď je to pre mňa v tej chvíli nevýhodné. Je hádam zrejmé, že myslím na pápeža Františka, ktorý hovorí o pomoci migrantom aj vtedy, keď ich svet necháva cynicky topiť sa v mori. A je zrejmé, že myslím naňho, ale aj na ďalšie veľké postavy tohto sveta, ktoré si uvedomujú, že slušnosť nie je a nemôže byť selektívna, lebo ako hovorí anglický barokový básnik John Donne, „smrť každého človeka umenší mňa, / lebo ja som súčasťou človečenstva: / a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; / zvonia tebe“.

Dnešné Slovensko je neslušné svojou vraždou a lžou. Na to, aby sa stalo slušným, nestačí odchod niekoľkých politikov. Ich pád však otvoril Pandorinu skrinku s únosom, so zavádzajúcim, lajdáckym vyšetrovaním, s čachrovaním s pozemkami, utajovaným predajom zbraní, darebáckym kšeftovaním s mocou, nehodnými hrami so vzdelaním a s vedou. A so lžou, ktorej sa kedysi hovorilo propaganda, vyznačujúcou sa dvojtvárnosťou, s ktorou postavy Georgea Orwella hovorili ministerstvu propagandy ministerstvo pravdy, otroctvu sloboda a vojne mier. To všetko však nebolo ničím iným ako obyčajnou krádežou slov, ako sú dnes neslušnou krádežou slov konšpiratívne, nenávistné sociálne siete, facebooky, instagramy, twittery. A falšované diplomovky, dizertačné práce, vedecké výskumy, ktoré u nás neslušne prehliadame ako gavalieri, ktorým trčí slama z čižiem.

Na slovenských námestiach som v tomto roku pocítil veľkú vieru v slušnosť. Nielen slušnosť ľudí, s ktorou sa postavili proti neslušnosti, ale aj slušnosť spoločného rozhovoru. Vzniklo čosi, čo rád nazvem spoločnosťou slušnosti. So zmyslom pre spravodlivosť, s pocitom spolupatričnosti, solidarity s ľuďmi, pocitom férovosti, vedúcej človeka k tomu, že sa drží pravidiel aj vtedy, keď mu nikto nepozerá na prsty, s pocitom čestnosti a otvorenosti, priamočiarosti, s ktorou tie námestia hovorili a konali bez bočných úmyslov, s poctivosťou, s ktorou nazerali kriticky na vlastné kroky.

Takto sa utvára spoločenstvo slušnosti, takto sa utvárajú základy ľudského spolužitia. Takto vzniká v krajine súručenstvo slušných. Povedali nám to mladí ľudia, a bolo dobre, že to povedali práve oni, a nie pyšní politici strednej generácie, ktorí sa naučili len provokovať a byť proti. A nepovedali to tak, akoby šlo o výlučnú vec mladej generácie, ale vyjadrili sa slušne, teda že ide o vec všetkých a pre všetkých. Povedali – a my sme to povedali s nimi –, že chceme byť nie mlčiacou, ale hovoriacou a konajúcou väčšinou. Lebo Slovensko stojí na rázcestí a v tejto chvíli sa rozhoduje o tom, či bude slušnou alebo neslušnou krajinou.

Som si istý, že slušné Slovensko nie je nijakou fikciou. Slovo slušnosť zaznelo nahlas, s veľkým dôrazom a z vnútornej podstaty ľudí, ktorí sa zaň postavili. Pokladám slušnosť za svoju povinnosť a záväzok. Nie je pre mňa ničím iným ako celoživotnou skúsenosťou a ľudskou túžbou žiť spolu s ostatnými na slušnom Slovensku. To je najväčšia výzva. Chodím pešo po Slovensku, zhováram sa s ľuďmi a viem, že je to možné.