Paradoxy a posolstvá roku 1968

Foto – TASR

Na jednej strane to bolo úžasné obdobie, emocionálne nabité a inšpirujúce, bolo však zakalené trpkým poznaním, že zásadná zmena je v nedohľadne.

Mrazivá noc horúceho augustového leta 1968 ostáva v kolektívnej pamäti Čechov a Slovákov aj napriek tomu, že čoraz viac mladých ľudí už vôbec nevie, čo sa vtedy odohralo. Päťdesiate výročie okupácie vzbudzuje spomienky a úvahy o tom, čo jej predchádzalo, čo po nej nasledovalo a čo z týchto udalostí doznieva do dnešných čias i do budúcnosti.

Odvrátená tvár „zlatých“ 60. rokov

Šesťdesiate roky v Československu priniesli dovtedy nepoznané uvoľnenie, najmä v kultúre a sčasti i v životnom štýle. Vo filme zažiarila československá nová vlna. Vychádzali umelecky silné a často aj politicky priebojné knihy. Do literatúry sa vracali zakázaní básnici a prichádzali mladí prozaici, čitatelia stáli každý štvrtok v rade pred Českou knihou, kde kupovali najnovšie preklady západných autorov. Zjavili sa Osamelí bežci, čítala sa Mladá tvorba a Slovenské pohľady, u susedov Tvář, Sešity či Host do domu. Výtvarní umelci opúšťali kánon socialistického realizmu, skladatelia šokovali avantgardnou komornou hudbou, rozkvitali malé divadlá, žánrovo rozmanité kapely populárnej i džezovej hudby priťahovali tisícky fanúšikov. Pestrejšie dianie reflektovala tlač, osobitne Literární noviny a Kultúrny život, mienkotvorné týždenníky s vysokým nákladom a značným ohlasom, ktoré sa popri kultúre venovali aj účtovaniu so stalinizmom a otváraniu citlivých tém.

Kultúrny a politický vývoj sa navzájom prelínali. Takmer súbežne s vydaním Oneskorených reportáží Ladislava Mňačka, ktoré šokovali drsným opisom drastického násilia a krívd v nedávnej minulosti, sa v rokoch 1962 – 1963 začala rehabilitácia komunistických politikov odsúdených vo vykonštruovaných procesoch v rokoch 1949 – 1954, vrátane takzvaných buržoáznych nacionalistov. To otvorilo priestor pre volanie po posilnení obmedzených, často iba ornamentálnych kompetencií slovenských národných orgánov. Diskutovalo sa tiež o vedecko-technickej revolúcii, prijala sa ekonomická reforma, objavili sa výhrady voči postupu, akým sa na východnom Slovensku likvidovala gréckokatolícka cirkev v prospech pravoslávnej.

Český sociológ Ivo Možný svojho času výstižne pripomenul, že nešlo iba o kultúru či politiku, nositeľmi zmien boli aj inžinieri, manažéri, racionálne zmýšľajúci odborníci v ekonomike: „Kvalitnější lidé, kteří šli po Únoru do stranického aparátu, najednou zjistili, že nejsou dlaždičky, není maso, a odešli do reálného života dělat ředitele podniků. Bylo jim jasné, že odpovědnost musí být spojena s kompetencí. Jenže strana rozhodovala vše, ale neodpovídala za nic. Střet se tak přenesl do úplně obyčejného života, a nositeli změn nebyli jen umělci.“ A ku svojej analýze pridal aj netradičný postreh o podnetoch, aké dostávali niektorí stranícki funkcionári: „Ženské! Oni měli najednou v posteli ženské, které jim říkaly: ,Ty seš snad úplně blbej, vložky nejsou, pořádnej parfém neseženeš, a ty tady děláš světovou revoluci a diktaturu proletariátu.‘ Nesnesli pohrdání vlastních milenek, chtěli se všeobecně zalíbit, jenže narazili na limity tehdejší politiky.“

Úplná sloboda to samozrejme nebola, súkromný sektor neexistoval, mocenský aparát naďalej fungoval a všetko kontroloval. Všetko bolo centralizované, komunistická strana sa s nikým nedelila o moc, dogmaticko-konzervatívne krídlo okolo prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného sa bránilo rehabilitáciám, ktoré sa navyše netýkali nespravodlivo odsúdených nekomunistických väzňov. Panujúci systém vzbudzoval značné znechutenie, vládli v ňom skostnatené štruktúry a aparátnici, ktorí si rozparcelovali verejný priestor na svoje malé gubernie.

Absurdita, grotesknosť, výsmech

V tom čase sme s tímom nadšencov nadviazali na prvolezectvo žurnalistu Petra Zemana, ktorý ešte v roku 1964 rozbehol na katedre novinárstva FiF UK študentský časopis Echo. V roku 1966 sa vydávanie obnovilo. Do Echa bratislavských vysokoškolákov písali nielen žurnalisti, bolo otvorené aj pre filozofov, básnikov, spisovateľov, historikov, divadelníkov, sociológov, filmárov, ekonómov, psychológov. V rokoch 1966 – 1967 sa novinám podarilo prelomiť viaceré tabu. Uverejnili sme Manifest happeningu podpísaný Milanom Knížákom, ale aj pôvodnú fotografiu z februára 1948 s Klementom Gottwaldom v baranici rečniacim z pražského balkóna, na ktorej bol aj komunistickou cenzúrou vyretušovaný Vladimír Clementis. Echo ako jediné v republike prinieslo spomienku na výročie prvej „buržoáznej“ ČSR od Milana Zemka nazvanú Navrátené dátumy (išlo o 28. a 30. október 1918). Mali sme blízko k začínajúcim divadelníkom, ktorí neskôr založili Divadlo na korze. Vyjadrovali náš vtedajší životný pocit – bola ním absurdita, grotesknosť, ironický úsmešok.

V novinách sme do omrzenia zápasili s cenzúrou. Uvedomovali sme si, ako málo pokročila skutočná demokratizácia. Neskrývali sme zúfalstvo z politickej nehybnosti. „Naša ľudská situácia je takmer beznádejná,” písali napríklad Ivan Marton a Milan Zemko v rozhovore so Zorou Jesenskou z jesene 1967 (v Echu vyšiel až v apríli 1968). „Vzdialenosť medzi okolitým západným svetom a nami sa neustále zväčšuje a hrozí, že v blízkej budúcnosti budú naše svety od seba na míle vzdialené a my budeme mať celkom odlišné ľudské dispozície.“

Na jednej strane to teda bolo úžasné obdobie, emocionálne nabité a inšpirujúce, bolo však zakalené trpkým poznaním, že zásadná zmena je v nedohľadne.

Nádej – kľúčový koncept roku 1968

A potom to odrazu prišlo. Otváranie okien prerástlo do slobodnejšej atmosféry, nástup Alexandra Dubčeka a zmeny v straníckych špičkách otvorili priestor pre dynamický spoločenský pohyb. Udalosti nadobúdali rýchly spád: spontánna obnova občianskeho združovania, ostré články v novinách, ktoré ľudia čítali od A do Z, uhrančivé rozhovory v televízii a rozhlase, priame prenosy z mítingov, debaty na školách, kde sa odrazu slobodne diskutovalo aj o kontroverzných témach. Nadšenie, elán, eufória, vzrušenie, nádej. Obnovený čas.

Dôležitú úlohu zohrali tri okolnosti. Po prvé, novotnovský režim bol vyčerpaný a vyprázdnený, neponúkal perspektívu. Po druhé, Československo sa omeškalo. V roku 1956 prebehli revolty v Poľsku a Maďarsku, v Sovietskom zväze zhodil Chruščov z piedestálu Stalina. U nás sa však dogmatici zakopali na dlhých sedem rokov. Až teraz sa zdalo, že by sa to dalo zmeniť. A po tretie, črtala sa možnosť, že reformy by sa dali uskutočniť v rámci existujúceho systému: koncept socializmu s ľudskou tvárou bol pre mnohých príťažlivý. „Ľud, ktorý myslí a koná s takou sebadôverou a rozvahou, dozrel,“ písal koncom júla 1968 v reformnom opojení Ladislav Mňačko, „ak to nespackáme, máme príležitosť ukázať svetu čosi, po čom zatiaľ túži“. „Byly to úplně nádherné měsíce, kdy jsem poprvé i naposled žil s pocitem, že svět může být lepší a že se o to můžeme přičinit,“ vyznával sa po päťdesiatich rokoch, v júni 2018, Petr Pithart. „Lidi se chovali jinak, cítil jste vůli ke vzájemnosti i k obětem. To dělalo ten zážitek neopakovatelným.“

Sila slov

V tom čase sa ukázala obrovská váha slova. Záujem o politiku a verejný život nebývalo vzrástol. Na rohoch ulíc postávali skupinky zápalisto diskutujúcich ľudí, povzbudených neurčitou, v povetrí visiacou nádejou, rozrušených nezachytiteľnou, no predsa len inou vôňou, akú prinášala jar.

Mal som vtedy intenzívny pocit, azda naivný, ale pre noviny, v ktorých som pôsobil (okrem Echa som bol elévom v Kultúrnom živote) určujúci: veril som, že ak sa niektoré veci odhalia, pomenujú a napíšu, už to nikdy nebude tak ako predtým.

Ľudia okolo študentského Echa boli presvedčení, že razantná spätná väzba voči reformátorom a ich kompromisom je užitočná na upevňovanie rodiacej sa demokracie. Noviny sa stále viac venovali téme opozície a pluralizmu, kriticky analyzovali dvojtvárnosť politických špičiek. Zaznamenali tiež rastúce národné uvedomenie. Sympatizovali s myšlienkami francúzskych či nemeckých študentských rebelov, ktorých vzburu si interpretovali ako boj proti hierarchickým a paternalistickým štruktúram. No na anarchiu a maoistické tendencie už hľadeli kriticky. Stanovisko nemeckého študentského lídra Rudiho Dutschkeho k augustu 1968, v ktorom privítal okupáciu Československa, bolo pre echárov samozrejme neprijateľné.

Význam nezávislých demokratických prostredí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |