Denník N

Zmierme sa s tureckou realitou

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Vo vzťahu s Tureckom sme vychádzali z dvoch predpokladov: že ide o liberálnu demokraciu a že v medzinárodnej politike stojí na našej strane. To už neplatí.

Teraz, keď je Turecko na nože so svojím niekdajším spojencom Spojenými štátmi, sa kríza tureckej meny mení na politický problém najväčšej veľkosti. Hlavnou témou týchto dní sa stalo turecké odmietanie prepustiť amerického pastora Andrewa Brunsona, ktorý čelí obvineniu z terorizmu, špionáže a subverzie. Tých sa mal údajne dopustiť počas neúspešného pokusu o prevrat z júla 2016 namiereného proti tureckému prezidentovi Recepovi Tayyipovi Erdoğanovi.

Len zo zotrvačnosti

USA majú pravdu, keď namietajú proti Brunsonovmu zadržiavaniu. Ale ich reakcia bola kontraproduktívna. Zvlášť americké clá na dovoz tureckého železa a hliníka môžu ešte viac podkopať dôveru k tureckej ekonomike, čo môže spustiť hlbšiu krízu, ktorá by zas mohla spôsobiť vážne problémy celej globálnej ekonomike. Navyše, clá umožňujú Erdoğanovi viniť za ekonomické problémy svojej krajiny Ameriku a odviesť tak pozornosť od nekompetentnosti jeho vlády.

Ešte stále je možné, že turecká vláda nájde spôsob, ako Brunsona prepustiť, a že americký prezident Donald Trump v záujme demonštrovať podporu evanjelikálom, ktorí tvoria kľúčovú časť jeho voličskej základne, clá nakoniec zruší. Ale aj keby sa táto akútna kríza vyriešila, štrukturálna kríza americko-tureckých, či širšie západo-tureckých vzťahov zostane rovnaká. Už dlhšie sme totiž svedkami postupného, ale stáleho úpadku vzťahu, ktorý označujeme za spojenectvo už len zo zotrvačnosti. Hoci sa Trumpova administratíva celkom správne pustila do konfrontácie s Tureckom, rozhodla sa nielen pre nesprávnu odpoveď, ale zvolila si aj nesprávnu tému.

Dva predpoklady

Vzťah Turecka a Západu dlho spočíval na dvoch predpokladoch, z ktorých ani jeden už neplatí. Mali sme za to, že Turecko je súčasťou Západu, čo implikuje, že ide o liberálnu demokraciu. Lenže Turecko nie je ani liberálne a nie je ani demokraciou. V skutočnosti v ňom vládne jedna strana – Strana spravodlivosti a rozvoja a jej líder Erdoğan.

Za jeho vlády sa z tureckého politického systému takmer vytratil systém bŕzd a protiváh. Prezident kontroluje médiá, byrokraciu i súdy. Ten istý neúspešný prevrat, na ktorý sa Erdoğan odvoláva, keď obhajuje uväznenie Brunsona, mu slúži ako zámienka aj v tisícoch iných prípadov uväznených ľudí. V tomto momente neexistuje možnosť, že by sa Turecko mohlo niekedy stať kandidátom na členstvo v EÚ.

Druhým predpokladom, ktorý Turecku prepožičiaval jeho „západný“ status, boli jeho zahraničnopolitické postoje. Len nedávno kúpilo Turecko zo Spojených štátov stovku vyspelých bojových lietadiel F-35. Lenže v posledných rokoch krajina taktiež podporovala džihádistické skupiny v Sýrii, zblížila sa s Iránom a podpísala kontrakt na dodávku striel zem-vzduch S-400 s Ruskom.

Navyše, v Sýrii sa Spojené štáty a Turecko ocitli na opačných stranách konfliktu. Kým USA považujú sýrskych Kurdov za blízkych partnerov, Turecko ich považuje za teroristov zvlášť pre ich vzťahy s tureckými Kurdmi, ktorí sa usilujú o autonómiu, ak nie o nezávislosť. Na tomto pozadí nie je prehnané predstaviť si, že sa turecké a americké sily dostanú do priameho konfliktu.

Manželstvo bez lásky

Na to všetko sa dá namietnuť, že súčasný stupeň americko-tureckých treníc nie je ničím novým: tieto dve krajiny si dlho nerozumejú v mnohých veciach. Turkov napríklad nepotešilo americké rozhodnutie stiahnuť z ich územia strely stredného doletu, čo bola súčasť dohody, ktorá ukončila kubánsku raketovú krízu z roku 1962. Tieto dve krajiny na seba opakovane narazili v otázke tureckej intervencie a následnej okupácie severného Cypru v roku 1974 i v otázke americkej podpory Grécku. Na začiatku vojny v Iraku v roku 2003 Turecko zamedzilo Američanom prístup k leteckej základni Incirlik. A v posledných rokoch tureckú vládu rozzúrilo americké odmietnutie vydať klerika Fethullaha Gülena žijúceho v Pensylvánii, o ktorom si Erdoğan myslí, že zosnoval pokus o puč v roku 2016.

Lenže to, čo vidíme dnes, je niečo iné. Niekdajší spoločný nepriateľ – Sovietsky zväz –, ktorý počas studenej vojny držal tieto krajiny spolu, je preč. To, čo zo vzťahu zostalo, je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie