Denník N

Politický geograf Michael Romancov: V postsovietskom priestore sa problémy riešia mlčaním a potom silou

Foto – Andrej Bán
Foto – Andrej Bán

Rusko by sa malo reformovať, ale čím je Putin starší a čím dlhšie je pri moci, tým menšia je šanca, že sa to stane. Navyše podobne ako arabský svet nedokáže reagovať na súčasné zmeny, tvrdí politický geograf Michael Romancov.

V uplynulých dňoch sme si pripomenuli desať rokov od vojny v Gruzínsku. Prečo vôbec vznikla?

Sú dva hlavné dôvody. Po prvé, bola to dokonalá ukážka toho, ako v postsovietskom priestore nefunguje komunikácia. Medzi štátmi EÚ a NATO sa akýkoľvek problém rieši politickým spôsobom. V postsovietskom priestore síce formálne existujú inštitúcie podobné našim, ale tie svoje úlohy neplnia. Bola to Zmluva o kolektívnej obrane i Spoločenstvo nezávislých štátov, ale ako ukázalo Gruzínsko i iné prípady, vôbec nefungujú. Po druhé, vtedajšie gruzínske vedenie sa rozhodlo konať, no prezident Saakašvili sa chytil do pasce svojich vlastných ambícií, odhryzol si priveľké sústo a napriek ruskej nepripravenosti to dopadlo tak, ako to v zásade dopadnúť muselo.

Čo sa v gruzínskych separatistických oblastiach Južné Osetsko a Abcházsko dialo predtým?

Gruzínsko vtedy predstavovalo mikropriestor, v ktorom bolo vidieť, ako zle prakticky celý postsovietsky priestor funguje. Národnostné problémy nemá vyriešené ani jedna postsovietska republika – všade existuje napätie medzi etnikom, ktorému formálne daná krajina patrí, a menšinami. To je reziduum sovietskeho či priamo stalinského prístupu k riešeniu tejto otázky, keď hranice a národy vznikali a zanikali podľa vôle moskovského centra. Mnohí ľudia považujú situáciu z času rozpadu Sovietskeho zväzu – keď vzniklo z pätnástich zväzových republík pätnásť subjektov medzinárodného práva – za danú, ale musíme si uvedomiť, že minimálne do roku 1936 bol v ZSSR veľmi dynamický vývoj. Jednotlivé republiky vznikali a zanikali škrtom pera. Keď Stalin konečne narysoval hranice, ktoré bez veľkých zmien vydržali až do súčasnosti, nieslo to v sebe obrovské množstvo rozporov. Ak je niečo typické pre všetky autoritárske režimy, a zvlášť pre ten sovietsky, je to to, že problémy sa tam nikdy neriešili, a keď áno, tak silou.

Kde všade sa to prejavilo?

Keď zostaneme v Zakaukazsku: v Arménsku a v Azerbajdžane sa s týmto problémom nestalo vôbec nič. Podobne je na tom celý ruský severný Kaukaz. Obrovské množstvo problémov je aj v strednej Ázii.

Existuje vôbec v tomto priestore mierové riešenie národnostných problémov? Predstavme si, čo by sa asi stalo, keby Rusi nedržali separatistov aj silou. Nebol by tam dnes okrem samostatného Čečenska aj samostatný Tatarstan a mnohé ďalšie nové štáty?

Takýto spôsob riešenia existuje. Pozrite sa na Španielsko, na Veľkú Britániu, na Taliansko – to sú tiež krajiny, ktoré sa potýkajú s týmito problémami. Pozrite sa na to, čo všetko sa stalo medzi centrálnou vládou v Madride a regionálnou vládou v Barcelone za posledný rok. Proces zmien ešte nie je ukončený, ale vidíme, že napriek zákroku polície v Barcelone je spôsob hľadania odpovedí na problémy fundamentálne odlišný. Nevideli sme tam tanky v uliciach ani to, že by Francúzsko intervenovalo v prospech Katalánska. V Španielsku sa to rieši zdĺhavo, no nenásilne. V postsovietskom priestore to s výnimkou pobaltských krajín nie je vlastné nikomu. Všetci majú niekde hlboko uložený sovietsky spôsob riešenia problémov: čiže najprv sa o tom mlčí a potom sa použije sila.

To bol aj Saakašviliho prípad?

Myslím si, že áno. On účinne využíval, že vedel dobre po anglicky, že mal skúsenosť s tým, ako fungujú médiá na Západe. Dokázal okolo seba vytvoriť auru, že on je ten demokrat, že je západniar a podobne. A treba mu uznať, že skutočne urobil množstvo reforiem, no na druhej strane treba vidieť aj to, že Gruzínsko doteraz trápi množstvo problémov. Saakašvili precenil silu svojho mediálneho obrazu.

Prečo vlastne Rusko intervenovalo?

Oficiálna ruská pozícia – ktorej síce neverím, ale vzhľadom na to, že Rusko je dôležitý aktér medzinárodnej politiky, treba ju brať vážne – je, že intervenovali predovšetkým preto, aby chránili svojich občanov. Je pravda, že množstvo ľudí v týchto oblastiach predtým získalo ruské doklady. Navyše Rusko tvrdí, že svojím zásahom obnovilo mier. To je oficiálna verzia príbehu, ktorá Moskve vyhovuje aj preto, že jej medzinárodné spoločenstvo v deväťdesiatych rokoch priznalo status mierotvorcu v celom postsovietskom priestore. Moskva s obrovskou nevôľou vnímala akékoľvek vlamovanie sa Európskej únie, Severoatlantickej aliancie, Spojených štátov alebo Číny do oblasti, ktorú Rusi považujú za svoj exkluzívny priestor. Činnosť prezidenta Saakašviliho viedla k tomu, že Moskva nadobudla pocit, že ide o jeden zo zlomových okamihov – že ak nezasiahne teraz, zajtra budú tanky NATO stáť na Červenom námestí. To je síce nezmysel, ale takto ruské vedenie uvažuje. Rusi majú svoju sféru vplyvu, ale všimnime si, že ktokoľvek sa nachádza v jej rámci, sa zúfalo snaží z nej dostať. Rusko je pozoruhodným spôsobom neúspešné. Stratilo sexepíl nielen v očiach krajín, ktoré boli súčasťou sovietskeho bloku, ale aj v očiach bývalých sovietskych republík. Ktokoľvek môže, uteká niekam inam: či už smerom k Číne, alebo smerom k európskym štruktúram.

Michael Romancov (1969) vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, neskôr aj politológiu a politickú geografiu. Pôsobí na Inštitúte politologických štúdií Fakulty sociálnych vied UK. Zaoberá sa predovšetkým politickou geografiou, geopolitikou a Ruskom. Foto – Antecom

To sa však nedá povedať o Arménsku.

Nie, ale Arménsko má jednu obrovskú smolu. Keď sa pozrieme na mapu, uvidíme, že Arménsko má štyroch susedov: s Azerbajdžanom je vo vojne, s Tureckom nemá štandardné diplomatické styky, Irán má momentálne omnoho väčšie problémy a štvrtým susedom je Gruzínsko. To znamená, že kam sa pozrie, tam má bezprostredný problém. Arménske politické vedenie si to vyhodnotilo tak, že v porovnaní s touto situáciou predstavuje Rusko vôbec ten najmenší problém. Ale vieme tiež, že Arménsko v mnohých veciach spolupracuje aj s Európskou úniou. Dnes je v Arménsku snaha pohnať exponentov bývalého vedenia pred súd. Nechajme sa prekvapiť, ako to dopadne, ale viem si veľmi dobre predstaviť, že Rusko zasiahne a že to bude zdôvodňovať podobne ako sovietsky zásah v Československu v roku 1968. Možno mám len príliš bujnú fantáziu, ale môže to zdôvodňovať tým, že sa revanšistické sily v Arménsku snažia dostať krajinu tam, kam si to časť obyvateľstva a vedenia nepraje.

Prečo po vojne v Gruzínsku končiaci americký prezident George W. Bush zaviedol len mierne sankcie? Bola to dostatočná reakcia?

Som presvedčený, že nie, ale dá sa to pochopiť. Som hlboko presvedčený o tom, že Putin nie je žiadny geniálny stratég, ktorý uvažuje o iks ťahov dopredu. Ale myslím si, že v jeho politickej kariére jeden ťah môžeme označiť za geniálny. Bol to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Viac od tohoto autora? Napísal knihu 2018: Rok protestov

Viac info

Teraz najčítanejšie