Denník N

Negatív s unikátnymi fotografiami z okupovanej Žiliny ukrýval 50 rokov v hadici od vysávača

Žilina 1968. Foto – Josef Nový

Vášňou Josefa Nového bolo lietanie a fotografovanie, v auguste 1968 zdokumentoval vpád okupačných vojsk do Žiliny.

Josef Nový bol Čech, ale v roku 1963 sa dostal do Žiliny na letisko Brezový Majer na Vlčincoch, ktoré bolo v pôsobnosti Zväzarmu (Zväz pre spoluprácu s armádou – pozn. red.).

Josef začal pracovať ako elektrotechnik – nastavoval navigáciu a rádiá. Tu ho zastihol aj rok 1968.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Josefovou veľkou vášňou bolo aj fotografovanie. „Môj otec sa poznal s dobrým fotografom Karlom Hájkom (známy československý novinársky fotograf 1900 – 1978, pozn.red.), od ktorého mám aj nejaké fotografie. „On ma v podstate k fotografii naviedol,“ vraví Josef.

Od 60. rokov fotografoval a dokumentoval mesto Žilina a to, ako sa menila v čase.

Josef Nový v roku 1966.

 

Josefovi sa podarilo zdokumentovať aj inváziu vojsk Varšavskej zmluvy a udalosti, ktoré od 21. augusta 1968 prebiehali v Žiline. Na dokumentovanie udalostí ho priamo vyzval fotograf Igor Grossman (1924 – 2013).

Už v noci z 21. na 22. augusta prelietavali lietadlá Antonov An-12 a An-24 a aj rozhlas informoval o novej situácii v Československu.

„21. august 1968 bol pekný letný a slnečný deň v strede týždňa. Bol som v práci na starom letisku Brezový Majer na Vlčincoch. Po informácii, že sa deje niečo mimoriadne, som išiel do mesta. Smerom od Vrútok prichádzali vojenské tanky až do centra mesta. Keďže som pri sebe stále nosil malý kinofilmový fotoaparát Werra, začal som fotografovať.“

Žilina 1968. Foto – Josef Nový

 

Vojaci, obrnené vozidlá a tanky neobišli ani Žilinu. Postupne smerovali cez hlavné ulice a pešie ťahy v Žiline, až dorazili na Mariánske námestie. Na námestí a aj v uliciach ich čakali demonštranti. Invázia sa však v Žiline, na rozdiel od Prahy či Bratislavy, zaobišla bez vážnejších konfliktov a incidentov.

„V meste bolo veľa ľudí, ktorí obliehali prechádzajúce tanky. Tanky smerovali cez terajšie ulice Predmestská, Veľká okružná a smerom na Antona Bernoláka. Sprievod tankov dorazil aj na terajšie Mariánske námestie. Deti boli zvedavé, obzerali si veľké pásové vozidlá z bezpečnej vzdialenosti. Prvý deň z tankov ani nikto nevyšiel.“

Josef mal filmový negatív s fotografiami z invázie skrytý dlhé roky v pivnici v hadici od vysávača. Snímky mohli uzrieť svetlo sveta až o mnoho rokov neskôr, keď padol komunistický režim. V dobe ich vzniku mal fotograf 30 rokov a podarilo sa mu urobiť zaujímavé a odvážne zábery. Celkovo vzniklo 40 unikátnych čiernobielych snímok, ktoré dokumentujú túto nešťastnú kapitolu našich dejín.

Žilina 1968. Foto – Josef Nový

Sovietske vojská sa na žilinskom letisku cítili ako doma

Nálada bola v meste po príchode sovietskych vojsk mizerná. Nevedelo sa, čo a ako bude, prevládal strach. Vojská Varšavskej zmluvy čoskoro obsadili aj letisko s obrnenými vozidlami a zriadili si tam tábor.

Situáciu na letisku sa opäť pokúsil Josef zdokumentovať, lenže niekto z okupantov ho zbadal ďalekohľadom. Prišli po neho a zaviedli ho do svojho hlavného stanu.

„Mal som vtedy obrovské šťastie, pretože s hlavným veliteľom celého útvaru som sa poznal. Pred rokom tam totiž mali cvičenie v rámci armád Varšavskej zmluvy. Takže sme boli obaja dosť prekvapení a bola to dosť veľká náhoda. On mi hovoril Pipi, ako Pepo, a povedal mi, aby som tam už nechodil. Jeho pobočník mi však vybral film a osvetlil ho, no našťastie som na ňom nemal nič vyfotené. Nič viac sa už potom nestalo.“

Žilina 1968. Foto – Josef Nový

 

Okupanti sa na letisku veľmi rýchlo usídlili a správali sa ako doma. Pracovníci letiska museli ustúpiť potrebám okupantských vojsk. Okupanti spotrebovali veľa elektriny a vody, a podľa spomienok Nového aj vodky. Letisku tak výrazne narástli účty.

„Raz za dobré správanie vojakov priletel vrtuľník, doviezli tam v uniformách kočky, 20- až 30-ročné. Najprv sa vykúpali a potom sa bavili.“

Masová nespokojnosť a občiansky vzdor kvôli prítomnosti okupačných vojsk sa prejavili aj v roku 1969, či už tragickým upálením sa Jána Palacha, alebo pri pamätnom hokejovom zápase Československa proti ZSSR.

Do udalostí sa zapojil aj Josef, už ako zamestnanec Katedry leteckej dopravy Vysokej školy dopravy a spojov (terajšej Žilinskej univerzity). Spolu s troma študentmi vyliezol na budovu školy a zhodili veľkú päťcípu červenú hviezdu. „Odcvakol som drôty, ona aj svietila a zhodili sme ju dolu. Keďže to bolo hneď vedľa kancelárie, robili sme to všetko v noci. Bol som spokojný, keď tam už nebola.“

Žilina 1968. Foto – Josef Nový

Smutná doba nastala s nástupom normalizácie. „Udával každý každého, človek nevedel, čo bude. Robili sa rôzne previerky, ale išlo to viac-menej mimo mňa, ja som ani nevyučoval, bol som technik. Ak chcel niekto vycestovať, bolo to zlé a mal s tým obrovské problémy.“

Josef vraví, že mal šťastie, že pracoval v akademickom prostredí, kde to bolo predsa len slobodnejšie a otvorenejšie.

Žilina 1968. Foto – Josef Nový

Na Slovensku ako doma

Ako Čech nemal na Slovensku zlú skúsenosť s prijatím, či prípadnou neprajnosťou. V škole bola tretina študentov z Čiech, tretina z Moravy a tretina Slovákov. „Nikdy som to nejako nerozlišoval. Na vysokej škole sme tento problém nikdy neriešili, ani sme ho nemali a ani pri výchove nikdy nevznikol. Aspoň o tom neviem“.

Rok 1989 a spoločenské zmeny privítal. „Určite je sloboda lepšia.“ Mrzel ho rozpad Československa a dodnes nerád počuje meno Vladimír Mečiar. Politiku sa snaží zo svojho života vytesniť, viac ho zaujíma technika, ktorej sa venoval v zamestnaní a aj vo voľnom čase.

Žilina 1968. Foto – Josef Nový

 

Napriek technickému zameraniu a nevyhnutnosti techniky v dnešnej dobe a živote upozorňuje na nebezpečenstvo pretechnizovanej spoločnosti a aj virtuálnej reality.

„Mali by sme sa zamyslieť nad tým, že nie po nás potopa, ale tá ekológia a životné prostredie sú veľmi dôležité a čím ďalej tým viac ničíme svoje okolie. To vidieť! Nám hovoril jeden profesor: ,Chlapci, viete, na čo zahynie ľudstvo? Na odpady a odpadky!‘“

V súčasnosti žije v Žiline na dôchodku a venuje sa svojim záľubám. Hrdý je na svoju rodinu a deti. Je ženatý, za manželku má Slovenku. Syn Josef je takisto elektrotechnik a aj on sa venuje fotografovaniu.

Josef Nový. Foto – Post Bellum

 

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

August 1968

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie