Denník N

Čudáci majú svoje príbehy a sú omnoho viac hodné zaznamenania ako príbehy tých úspešných

Foto - MAČ
Foto – MAČ

Očividne inteligentný spisovateľ a jeho možno až príliš intelektuálna literatúra. Avšak Dotyk s absolútnom je medzi desiatimi najlepšími knihami ceny Anasoft litera. A preto sme sa v rámci nášho seriálu rozprávali s Dušanom Vicenom.

Písanie literárnych textov je na rozdiel od spolupráce s hercami činnosť pomerne osamelá, hovorí spisovateľ, režisér a herec DUŠAN VICEN.

Dotyk s absolútnom je váš prvý román a aj prvá próza po dvadsiatich rokoch. Okrem toho pracujete ako režisér a ste aj príležitostný herec. Čo ste viac, spisovateľ, režisér alebo herec?

Závisí od toho-ktorého obdobia. Hercom som napríklad bol v začiatkoch amatérskeho divadla v Tvrdošíne, neskôr som sa viac venoval réžii. K hraniu som sa vrátil v divadle SkRAT, kde som dlhé roky pôsobil, tam inscenácie vznikajú z hereckých improvizácií, ktorých som sa zúčastňoval aj v pozícii režiséra, aby som podporil tému, ktorú som priniesol a spracovával. Niekedy som sa do procesu improvizácií vložil tak, že ma po prepise kolegovia presvedčili, že to nemôže hrať nikto iný. Herec som teda naozaj iba príležitostný, v prípade divadla sa najradšej pohybujem v zákulisí a dotváram veci z pozície autora a režiséra. Keďže som dlho všetku energiu venoval divadlu, napĺňalo ma písanie dramatických textov, buď v spolupráci s konkrétnymi hercami, alebo ako ponuka pre iné divadlá. Mnohé boli ocenené v rámci československých súťaží, takže som mal aj nejakú spätnú väzbu. Polohu prozaika som si vyskúšal pred dvadsiatimi rokmi, keď som vydal knihu poviedok, ocenenú prémiou Ceny Ivana Kraska za literárny debut. Keďže ma však naplno pohltilo divadlo, dlho som nemal potrebu sa k takému spôsobu vyjadrovania vracať. Písanie literárnych textov je na rozdiel od spolupráce s hercami činnosť pomerne osamelá, na tú musí mať človek povahu alebo dôvod. Ja som niektoré divadelné aktivity ukončil a začal sa venovať námetu, ktorý presahoval možnosti dramatického textu, tak mi napadla forma filmového scenára. Začal som opisovaním obrazov, ktoré mi naskakovali, a postupne som zistil, že sa to skôr podobá na netradičný druh beletrie. Keďže ma to čoraz viac bavilo, už som to nezastavil.

Takže Dotyk s absolútnom mal pôvodne vzniknúť ako film?

Skôr filmový scenár, ktorý by som poslal do nejakej súťaže alebo niekomu ponúkol, čo je asi naivná predstava, ale nejako som ten námet potreboval dostať zo seba, vtedy idú praktické záležitosti bokom. Dôležité je mať to zachytené v nejakej forme, kým je to horúce, a potom sa uvidí, čo s tým ďalej.

Nakoniec sa vaša kniha dostala do top desiatky Anasoft litery. Čakali ste takýto úspech?

Ja som tomu, čo robím, veril. Tým som si ospravedlnil svoju trúfalosť ponúknuť text na vydanie a narastajúce presvedčenie, že má vydanie toho textu zmysel. Potom už len ostalo dúfať, že si ho niekto všimne. Tam je nejakých päť porotcov a to, či ich kniha osloví, je v konečnom dôsledku subjektívna záležitosť, aj keď by sa zrejme dali zostaviť aj nejaké objektívne kritériá. Teším sa z toho, na druhej strane si uvedomujem, že možno keby tam boli iní porotcovia, tak tá kniha pri svojej kontroverznosti v desiatke nie je.

Jedna z recenzií na túto knihu hovorí, že ste očividne inteligentný spisovateľ. Zároveň sa v tej recenzii uvádzalo, že sa venujete ťažkým témam. Bolo cieľom vytvoriť takúto intelektuálne a tematicky ťažkú knihu?

Pokiaľ viem, tak to bolo myslené skôr ironicky, niečo v zmysle, vyzerá to inteligentnejšie, ako potrebujeme, takže to, čo píšete, sa vlastne čítať nedá. Recenziami sa v rámci duševnej hygieny príliš nezaoberám, dostávam o nich informácie sprostredkovane, nemusím sa tak hádať sám so sebou o ich úrovni a neúrovni, zároveň nikomu neupieram právo na názor. Som presvedčený, že v tom texte je prítomný humor, ktorý nemusí každému sedieť, ale nemyslím si, že niekto môže rozprávača beztrestne obviniť z toho, že mu chýba nadhľad. Mojím zámerom bolo vyrozprávať príbeh. Príbeh dostatočne zaujímavý na to, aby som sa oň mohol s niekým podeliť. Príbeh vyrozprávaný spôsobom, ktorý umožní preniknúť k postavám a ich zvláštnym osudom z viacerých uhlov. Neviem, či to spĺňa kritériá toho, na čo sa pýtate. To, čo je pre niekoho intelektuálne a tematicky ťažká kniha, môže inému pripadať ako Smelý zajko v Afrike. No a niekomu môže aj Smelý zajko v Afrike pripadať ako intelektuálne a tematicky ťažká kniha. Nič proti Smelému zajkovi, mám tú knihu z detstva úprimne rád.

Dotyk s absolútnom je o troch hlavných postavách; rozprávačovi, Emanovi Lukáčovi a Emilovi Marekovi. Z rozprávača som mal pocit, ako by to bola taká osobná výpoveď, ako sa autor cíti, tak hovorí rozprávač. Je to tak?

Je tam obsiahnutá veľká škála pocitov a udalostí, až taký rozkolísaný som pri písaní nebol. Mal som pomerne jasnú predstavu o tom, o čom chcem písať, a pomerne rýchlo som prišiel aj na to, akým spôsobom. To bol pre mňa zlom. Našiel som spôsob rozprávania, ktorý je v mnohých ohľadoch netradičný, miestami bizarný až absurdný a vytvárať ho ma naozaj bavilo. Otázka, samozrejme, je, či to dokáže baviť aj niekoho ďalšieho. Na moje pomery som pracoval prekvapivo sústredene a intenzívne. Mal som zozbieraný a predpripravený materiál. Niečo vychádzalo z prežitej alebo odpozorovanej reality, niečo som počul, niečo som si domyslel, niečo prišlo ako nápad počas hľadania súvislostí. Improvizácia teda prebiehala okolo dopredu stanovených bodov. Tak to vlastne robím aj v divadle.

Pýtam sa kvôli tomu, lebo niekedy mám z rozprávača pocit, že je pobavený/frustrovaný z toho, že nepatrí medzi tých „ostatných“ ľudí. Ste aj vy pobavený/frustrovaný, že nepatríte do toho mainstreamu?

Pravdou je, že sú mi takí ľudia blízki. V umení aj v živote. Ľudia mimo hlavného prúdu, či už sa tam ocitnú cieľavedome, alebo nedobrovoľne. Mne sa zdá svet na okraji omnoho pestrejší. Možno nie taký voňavý a usporiadaný, o to viac je tam miesta pre „životný štýl“, ktorý nie je diktovaný módnymi časopismi a zatrpknutými voličmi politických strán. V istej časti spoločnosti, spravidla v tej objemnejšej, sa inakosť neodpúšťa a pritom vie byť nesmierne inšpiratívna. Outsideri, solitéri, čudáci, tí všetci majú svoje osobné pestrofarebné príbehy a pre mňa sú väčšinou omnoho viac hodné zaznamenania a preskúmania ako príbehy všetkých tých úspešných, ktorí sú na vrchole vďaka napĺňaniu nejakého osvedčeného scenára z príručky alebo využitiu príležitosti, ktorej sa chopili na úkor niekoho iného. Outsider, to znie hrdo, aby som parafrázoval klasika.

Spomenuli ste, že to niekedy doháňate do bizarností a absurdností. Aj recenzenti použili tieto slová, ktorými opísali vašu knihu. Ak túto myšlienku prenesiem, absurdná dráma vznikla rovnako mimo hlavného dramatického prúdu. Môžeme teda povedať, že ste napísali absurdný román?

Použili to, čo som napísal na obale. Chytili sa toho ako návnady a používajú to ako odpoveď pri hodnotení románu. Vo mne to skôr vyvoláva otázku, kto dnes môže určiť hranicu medzi tým, čo je a čo nie je bizarné? V divadelnej hre, ktorú som robil v divadle Yarmat, sa hovorí: to, čo bolo nepredstaviteľné, je bežné a to, čo bolo bežné, je už nepredstaviteľné. Stačí otvoriť oči a lepšie sa pozrieť okolo seba. To, že sú nejaké situácie označované za bizarné, ešte neznamená, že nie sú reálne. Mnohé z nich sa naozaj stali. Možno nie presne tak, ako sú opísané v knihe, ale tam existuje niečo ako licencia rozprávača, ktorý na ne spomína. Fabuluje, domýšľa, spätne analyzuje. Je to človek, ktorý sa nedokázal zaradiť nielen do hlavného, ale ani do stredného prúdu, čo sa prejavuje na jeho jazyku. Je často sarkastický, často priznáva, že je zaujatý, že sa všetko nemuselo odohrať presne tak, ako to rozpráva, že spomienky občas dovádza do krajností zámerne. Aj to je pre mňa istá forma reality. Mám partiu priateľov z mladosti, s ktorými som na cestách prežil strašne veľa. Dodnes sa stretávajú a keď príde na spomienky, často si navzájom ponúkajú až diametrálne rôzne verzie tej istej udalosti. Ja teda pripúšťam bizarnosť aj absurdnosť, iba nerozumiem, prečo sa to má chápať ako niečo negatívne. Len preto, že to v slovenskej literatúre nemá tradíciu?

Jedna z recenzií sa končila zhodnotením, že to je ťažkopádna literatúra. Vzhľadom na to, ako opisujete, že to je vlastne inak písané, vnímate to ako negatívnu či pozitívnu kritiku?

No ťažkopádne bude asi negatívne. Nepoznám celý kontext, ako som spomínal, nečítam to, ani nemusím, vždy mi také veci niekto nejakým spôsobom sprostredkuje, ako napríklad vy teraz, ale to je v poriadku, nemám problém odpovedať. Pani recenzentka to vraj označila za snobskú literatúru, ktorej autor nestojí o čitateľa. Knihu som ponúkol na vydanie a predáva sa v kníhkupectvách. Akú má v tomto svetle napísané logiku? Je to pokus o vtip? Alebo nejakú metaforu? Neviem. Podľa mňa by mala kritika prinášať analýzy, nie vynášať súdy nad autorom. Aj keď je pravda, že to druhé sa robí ľahšie. Ak sa toho dopúšťa niekto, kto vraj prednáša na vysokej škole, je to podľa mňa buď vizitka úrovne toho románu, o ktorom sa iné napísať nedá, alebo stavu nášho školstva. Aby sme si ale rozumeli, nesťažujem sa. Naopak. Ja sa za ten čas od vydania teším z množstva veľmi rôznorodých reakcií. Zúčastnil som sa v júli akcie Měsíc autorského čtení, čítal som v Čechách, Poľsku, na Ukrajine, tam som mal niekoľko zaujímavých rozhovorov po skončení oficiálnej časti. Čítanie v košickej knižnici sa zaobišlo bez následných rozhovorov, nejaká zlatá pani však údajne napísala krátke výstižné zhodnotenie na internete, citujem: „Absurdita a chlípnosť sama“. To sa mi zdá ako zaujímavá upútavka na knihu.


Dušan Vicen (1966)

Vyštudoval Pedagogickú fakultu UMB v Banskej Bystrici a divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave. Založil Divadlo Ka v Tvrdošíne, pôsobil v súbore Kde bolo tam bolo z Oravskej Polhory, spolupracoval s trnavským divadlom Disk, bol členom divadla SkRAT. Vydal zbierku poviedok Homo joga, za ktorú získal prémiu Ceny Ivana Kraska. Je autorom niekoľkých rozhlasových hier, získal i cenu Slovenského rozhlasu v súťaži Dráma 2008. Je dvojnásobným držiteľom Ceny Alfréda Radoka za najlepší český a slovenský dramatický text. V roku 2013 vydal Divadelný ústav jeho Hry.

Teraz najčítanejšie