Denník N

Kocáb: Generáli z Najvyššieho sovietu po nás tak vrieskali, až som sa ich normálne bál, KGB sa zase vyhrážala

Michael Kocáb. Foto – TASR

Veliteľ sovietskych vojsk u nás obdivoval našu revolúciu aj Havla, tvrdí Michael Kocáb.

MICHAEL KOCÁB sa narodil v roku 1954 v Prahe, vyštudoval konzervatórium. Ako muzikant s kultovou kapelou Pražský výběr výrazne ovplyvnil dejiny rockovej hudby v Československu. Počas revolúcie v roku 1989 spoluzakladal Občianske fórum, bol poradcom prezidenta Václava Havla, poslancom Federálneho zhromaždenia a šéfom parlamentnej komisie pre odsun sovietskych vojsk z nášho územia. Neskôr bol ministrom českej vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny.

Množstvo ľudí na Slovensku aj v Česku na vlastnej koži skúsilo, čo znamenajú komunisti pri moci. Pamätajú si monsterprocesy z 50. rokov, okupáciu v roku 1968 aj následnú normalizáciu. Čím sa dá vysvetliť rozšírená nostalgia za tými časmi, ale aj glorifikácia Putina a jeho režimu?

Masaryk kedysi vyhlásil, že porozumieť sa dá všetkému, len inklinácia Čechov k Rusku je nevysvetliteľná. Uvedomoval si to už v tých časoch. Na Slovensku to bude podobné. Podľa mňa je však podstatný iný dôvod – niektoré vplyvné české médiá, vrátane televízií, bagatelizujú a eufemizujú viny komunizmu.

V čom?

Bežne sa vysielajú materiály z obdobia začiatkov socializmu či normalizácie, v ktorých vidieť nadšených poľnohospodárov, ale keď je výročie popravy Milady Horákovej, nie je o nej ani zmienka, zato éter sa hemží optimistickými správami z propagandistických komunistických týždenníkov.

Predstavte si, že by čosi analogické prebiehalo v Nemecku, že tamojšie televízie by vysielali týždenníky z čias Hitlera. Nemožné. Akoby nám chýbalo povedomie o tom, že komunistický systém bol rovnako vražedný ako nacistický.

Do médií sa permanentne dostávajú aj ľudia z Komunistickej strany Čiech a Moravy, čo sú autentickí pohrobkovia bývalej KSČ. Vyjadrujú sa ku všetkému, akoby sa nechumelilo. Neviem si predstaviť, že by sa po vojne takto modifikovala NSDAP a dostávala by priestor v nemeckej televízii. U nás je to normálne.

V akej miere k tým náladám prispieva trebárs prezident Miloš Zeman?

Kamaráti sa s Ruskom a Čínou, teda s krajinami, v ktorých vládnu nedemokratické režimy. Keď sa to dlhodobo kombinuje s mediálnou bagatelizáciou zločinov komunizmu, občania to začnú brať ako normálnu vec. Prestanú chápať, že v roku 1989 sme sa zbavili tyranského a vražedného systému.

Vášho otca ako evanjelického farára prenasledovala ŠtB, veľké problémy v minulom režime ste mali aj vy pre svoju hudbu. Keď ste potom boli pri páde komunistov, neprevládala vo vás nenávisť, snaha pomstiť sa?

Nenávisť by, samozrejme, bola namieste, ale veď aj ja sám som bol istý čas obeťou propagandy normalizačného systému. Vyrastal som síce v prostredí disidentskej rodiny, takže nevraživosť voči vtedajšiemu systému som pociťoval, ale zároveň som bol počas štúdií formovaný úplne odlišnou interpretáciou našich novodobých dejín.

Boli sme síce permanentne prenasledovaní, ale zároveň sme v tom systéme žili, čiže sme minimálne pasívne spolupracovali. V roku 1989 som preto nenávisť nepociťoval. Navyše som sa dlhodobo orientoval na vynikajúce produkty ruského umenia.

Mojím najobľúbenejším spisovateľom je dodnes Dostojevskij, najobľúbenejším skladateľom zase Stravinskij. V ruskom umení nájdete jedného génia za druhým. Ovplyvňovali ma aj ruskí disidenti, ktorých som spoznával ako obdivuhodných intelektuálov, ktorí disponovali až nevídanou veľkosťou ducha. Ruský ľud mám rád – zlosť a odpor pociťujem len voči systému, ktorý vytvorili Stalin, Brežnev a vlastne aj Putin.

Stáli ste na čele odsunu sovietskych vojsk z územia Československa. S Rusmi ste vtedy rokovali často. Aký dojem vo vás zanechali?

Mal som šťastie, že som spoznal veliteľa sovietskych vojsk u nás, generála Eduarda Vorobiova, ktorý bol z úplne iného cesta ako ostatní. Na jednej strane to bol okupant, ktorý sem prišiel v roku 1968, vtedy ešte v nižšej pozícii, na druhej strane dospel k otvorenosti a vľúdnosti, aspoň pri rokovaní s nami. Neskrýval svoj obdiv k prezidentovi Havlovi a k našej revolúcii, najmä preto, že sa odohrala bez kvapky krvi.

Bol naladený na našu porevolučnú realitu a chápal, že musia odísť. Podobne tomu rozumel aj vtedajší sovietsky veľvyslanec v Československu Boris Pankin. Bol to človek Gorbačova a Jeľcina, ktorí boli vzácnou výnimkou v zozname sovietskych tyranov a diktátorov. Ten zoznam dnes, žiaľ, pokračuje osobou Putina.

Nenávisť z mojej strany tam teda nebola, ale jasne som si uvedomoval, aké majú byť konzekvencie, že okupanti sú okupantmi a musia ísť preč.

Hovoril som s tromi ženami, ktorým august 1968 výrazne negatívne zasiahol do života. Dvom z nich zastrelili brata, manžela tretej prešiel tank. Napriek tomu ani jedna z nich necíti nenávisť, skôr sa tých vojakov zastávali, že za to nemohli, že ani nevedeli, kde sa nachádzajú.

Ja im rozumiem. Je to dané tým, že bytostní demokrati, ktorým sú blízke ľudské práva, sa zaoberajú súvislosťami, študujú históriu, nevytvárajú si povrchné názory, neukazujú ihneď prstom, nad všetkým premýšľajú.

Kto si to uvedomí, pochopí, že najväčšími obeťami toho všetkého boli Rusi samotní. Odskákali si to najviac. Veď poznáte tie úbohé, strašné a zúfalé príbehy a tragédie z územia Sovietskeho zväzu.

Tie ženy vám vlastne povedali obrovskú pravdu – mladých vojakov len naverbovali a poslali do cudziny bez toho, aby vedeli, prečo a kam idú. Sami sa cítili v ohrození, preto konali neuvážene. Za iných okolností by možno nič zlé nespravili.

Diabolský a neľudský systém ich doma zámerne a dlhodobo vystavoval hraničným situáciám. Mnohí v nich neobstáli, ale zároveň aj najviac trpeli. Oveľa viac ako my okupáciou. Pri poznaní týchto súvislostí tam fakt nie je veľa priestoru na nenávisť.

Riešili ste odsun sovietskych vojsk, sám ste však na vojne neboli.

Že som nevojak, bola moja výhoda. Keby som bol vojak ako niektorí iní členovia komisie pre odsun, možno by som bol uhranutý sovietskou vojenskou hierarchiou. Lenže ako nevojak som tú subordináciu necítil, pre mňa aj generál bol len nejaký pánko.

Keby som bol vojak, možno by som, podobne ako niektorí kolegovia, cítil až bázeň pred schopnosťami a neústupčivosťou sovietskej armády. Veď sa vie, že už Lev Trockij vydával pokyny, že ak by ich vojaci ustupovali, vlastní im mali začať strieľať do chrbtov, aby ich pohnali vpred. Príšerné dejiny, ktoré vás opäť nútia Sovietov až ľutovať.

Vedel som, že prvou a zásadnou podmienkou úspešného priebehu revolúcie musí byť garancia, že sovietska ani československá armáda sa nebudú miešať do toho, čo sa deje. Druhou zásadnou vecou bolo okamžité začatie rozhovorov o ukončení okupácie.

Prečo sa tomu potom oficiálne hovorí odsun sovietskej armády a nie ukončenie okupácie?

To si vymohli Sovieti. Najskôr som bol proti a hovoril, že v žiadnom prípade, ale ukázalo sa to ako problém. Oni danú situáciu naozaj vnímali ako bratskú pomoc. Nakoniec sme ustúpili, aby sme neblokovali ďalšie rokovania – veď názov bol aj tak len malichernosť.

Už dva dni po 17. novembri 1989 ste šli za predsedom vlády Ladislavom Adamcom s tým, aby začal debatovať o odsune sovietskej armády.

Bolo to v nedeľu dopoludnia, vtedy ešte neexistovalo ani Občianske fórum. Za Adamcom sme šli s Michalom Horáčkom, pričom sme mu predložili viaceré požiadavky. Všetky odmietol vetou „zapomeňte na to, že to je začátek komunistického konce, to neznáte naše soudruhy“, ale na samotnú požiadavku odsunu vojsk reagoval aspoň vyhýbavo. Aj on tušil, že sa to bude musieť skôr či neskôr riešiť. Narazili sme teda na jemne pootvorené dvere, čo nás posilnilo.

Neudial sa v tom čase žiadny pokus zvrátiť revolúciu vojenskou silou?

Pár dní po rokovaní s Adamcom sa objavili dva nočné výjazdy vozidiel s vojakmi na Prahu, po dvadsiatich

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

August 1968

Rozhovory

Teraz najčítanejšie