Mýty o ’68: Dubček nebol demokrat
Alexander Dubček bol symbolom Pražskej jari a potom aj sovietskej okupácie. Jeho odchod od moci však nebol bez zlyhaní. Nedokázal povedať, že nechce mať už s komunistami ani s Moskvou nič spoločné, i keď potom roky zostával v ústraní. Tak ako nesedí, ak sa o Dubčekovi hovorí iba ako o hrdinovi, nesedí ani predstava, že socializmus s ľudskou tvárou by nás priviedol do slobody, ako ju poznáme dnes.
Podcasty nájdete na: Apple podcasty – Spotify – Podbean – Amazon Alexa – RSS
Alexander Dubček nebol len tvárou nádeje
Rok 1968 bol hviezdnou hodinou pre Komunistickú stranu Československa i jej vtedajšieho prvého tajomníka Alexandra Dubčeka. Nikdy predtým, ani nikdy potom sa nestalo, že by mali komunisti a ich šéf na svojej strane takú silnú podporu verejnosti – dokonca aj značnej časti tých, ktorí im dvadsať rokov od februára 1948 neželali nič dobré.
No tento svetlý moment v histórii štátostrany trval len krátko. Aj počas obrodného procesu v nej pôsobili dogmatici a oportunisti, ktorí nakoniec obrodný proces za pomoci sovietskych tankov zvrátili a jeho predstaviteľov postupne vytlačili z mocenských pozícií a poslali k lopate.
To sa nakoniec týkalo aj Alexandra Dubčeka. Ale vnímať ho len ako obeť systému, ktorá za nič nemohla, alebo ako hrdinu, ktorý sa mu vzoprel, by znamenalo ignorovať zrejme najhoršie obdobie v jeho politickom živote. A tiež zabúdať na jeho politický život v päťdesiatych rokoch a na ilúzie o možnosti obrodiť komunizmus, ktoré si udržal minimálne do roku 1989.
O Dubčekovi však tiež nemožno hovoriť ako o zbabelcovi. To, že ním nebol, ukázal minimálne ako mladý muž, keď sa so svojím bratom zapojil do Slovenského národného povstania. No v zlomových chvíľach roku 1968 ukázal veľkú mieru slabosti a nerozhodnosti.