Zažili sme sexizmus v materskom centre, u pediatričky aj na súde, sťažujú sa muži
Keď Lukáš doma rozpovedal manželke, aké zažíva ponižovanie od žien, odvetila, nech si zvyká. Ona také počúva roky, len v opačnom garde.
Lukáš je zhruba pol roka na rodičovskej dovolenke s 11-mesačným synom. S manželkou, ktorá je lekárka a dokončuje si atestáciu a výskumný projekt, boli od začiatku dohodnutí, že po pár mesiacoch od narodenia syna prevezme starostlivosť o neho on, aby si ona mohla dokončiť, čo potrebuje. Hovorí, že si mohli dovoliť aj pestúnku na plný úväzok, ale on si vybral možnosť zostať s chlapcom doma.
Byť „otcom v domácnosti“ sa mu páči, odráža aj úškrny a ironické komentáre niektorých kamarátov a dokonca jeho vlastná svokra mu povedala, že ju ohromilo, ako dobre to zvláda. „Väčšiu poklonu v tomto smere už nemôžem dostať,“ smeje sa.
Vyzerá to takmer ideálne, ale Lukáš si myslí, že boli prípady, keď sa pre svoju novú životnú rolu stal terčom sexizmu. „Bol som napríklad so synom na prehliadke u pediatričky. Keď som mu obúval ponožky, tak si ich stále dočahoval a sťahoval, potom sa rozreval až do fialova, jednoducho, celé nám to trvalo dlhšie ako obyčajne. Pani doktorka na to povedala nahlas, aby som to počul, že na toto muži jednoducho nemajú, a ešte sa so sestričkou obe na tom chichúňali,“ opisuje Lukáš.
Doma to rozpovedal manželke a tá mu odvetila, že nech si zvyká, ona také, len v opačnom garde, počúva roky. Napríklad v autoservise alebo aj v práci, lebo je chirurgička a medzi mnohými lekármi stále panuje predsudok, že ženy sa na túto oblasť medicíny nehodia. A pripomenula mu, ako sa aj on, „IT-čkár“, občas vysmieva zo schopností žien.
Pozrel som sa do slovníka
Lukáš to najprv nechal tak, lebo si myslel, že išlo o ojedinelý incident. Neskôr sa však o tom rozprával s inými mužmi na rodičovskej dovolenke, s ktorými sa stretával na ihrisku, alebo s nimi chodieval na prechádzku s kočíkmi.
„Hovorili mi o podobných zhadzujúcich poznámkach v materských centrách, čo si vlastne ani v názve nevšimli, že s deťmi zostávajú doma aj otcovia. Alebo o tom, že na mnohých miestach sú prebaľovacie pulty stále iba na dámskych toaletách a že aj vo vlaku sú vozne pre matky s deťmi, akoby otcovia s deckami do desať rokov nikdy necestovali.“
To boli skôr drobné prípady, ale spoznal aj mužov, ktorí mali zlé skúsenosti so sudkyňami alebo so sociálnymi pracovníčkami či s psychologičkami v procese rozvodového konania a hlavne pri sporoch o deti. Títo muži tvrdili, že medzi ženami existuje istá solidarita, čo sa prejavuje tým, že rozhodnutia súdov sú takmer vždy v neprospech mužov.
Lukáš mal pocit, že sa to dá označiť za sexizmus, a potvrdil mu to aj pohľad do slovníka, kde bol sexizmus definovaný ako diskriminácia, stereotypizácia alebo predsudky na základe rodu.
Na webe sa objavilo viacero skupín mužov, ktorí sa považujú za obete sexizmu, a britský denník Telegraph pred pár mesiacmi zverejnil svedectvá mužov s hashtagom #everydaysexism. Opisovali, ako sa cítia nepríjemne, lebo otcovia sa považujú za sekundárnych, čiže menej dôležitých, v starostlivosti o dieťa.
Hovorili, ako ich urážajú reklamy na ľahko
