Denník N

Anton Gombár trpel za to, že v auguste 1968 vysielal správy z vojenského auta, keď už televízia nemohla

Podplukovník vo výslužbe Anton Gombár. Foto N – Daniel Vražda

Podplukovník vo výslužbe jazdil 22. augusta autom po Košiciach a vysielal správy o okupácii nahraté na magnetofóne.

Mal iba desať rokov, keď nastúpil prvý raz do vojenskej školy a nemal ešte ani tridsať, keď ho vyhodili z vysokej školy a prepustili z armády, pretože ako vojak z povolania ilegálnym vysielaním poškodil Komunistickú stranu a vládu.

Anton Gombár, 68-ročný podplukovník vo výslužbe, sedel vo zvolenskom klube Združenia vojenskej obrody Slovenska, ktorému šéfuje. Viac ako na svoj osud po roku 1968 upozorňoval na šiltovku rádioamatéra s kódovým označením OM7AG Tóno, ktorú mal na hlave. Je na ňu hrdý, ako aj na svoje odbehnuté maratóny. Dvadsaťjeden v Košiciach, päť v Bratislave…, od roku 1975 ich bolo dvesto.

Neľutujem, ale často rozmýšľam

Keď bývalý vojak rozprával nadšene o maratónoch namiesto o normalizácii po roku 1968, ktorá jemu a jeho rodine zmenila život, pripomínal trochu filmového Forresta Gumpa. Dostal nápad, že si pôjde zabehať, ani nevedel prečo. Chcelo sa mu behať, tak behal, kým vládal.

Anton Gombár často rozmýšľa o takzvanej pražskej jari, aj o normalizácii, ktorá prišla po nej. S odstupom päťdesiatich rokov hovorí, že dnes by veľmi rozmýšľal, či by urobil znovu to, čo urobil.

„Rok 1968 mi zmenil celý život. Naopak, ľudia ktorí stáli bokom, sa mali veľmi dobre. Neľutujem, ale často o tom rozmýšľam,“ povedal vážne väčšinou usmievavý muž.

Anton Gombár jediný deň 22. augusta 1968 po obsadení obsadení košického rozhlasu a televízie vysielal do éteru z vojenskej pojazdnej rádiostanice o sovietskej okupácii Československa. Počas normalizácie ho vyhodili z vysokej školy a prepustili z armády.

Manželka, vojačka – letovodka musela odísť po jeho prepustení s ním na Oravu a zamestnala sa v námestovskej fabrike. Syn vyštudoval elektrikársku učňovku s maturitou, pretože sa nedostal na vysokú školu.

„Nejako sme ten život prežili. Niektorí s odreninami, iní s úsmevom. Nakoniec aj Vasil Biľak, ktorý pozval Sovietov, a potom ideologicky riadil normalizáciu po roku 1968, sa dožil konca svojho neužitočného života v pokoji.“

Vojak od desiatich rokov

Anton Gombár sa narodil v polovici novembra roku 1944 v Brodzanoch pri Partizánskom. SNP práve potlačili a krajčír Vasil Biľak sa liečil zo zranenia v povstaní. V čase, keď Biľak vstupoval do Komunistickej strany, sa ťažko chorý otec Antona Gombára vrátil zo zajatia a krátko po vojne zomrel.

Pre rodinu bez muža bol ťažký život po vojne ešte ťažší. Podplukovník vo výslužbe spomína, že mal desať rokov, keď prvý raz nastúpil do vojenskej školy Jána Žižku v Moravskej Třebovej. Odtiaľ sa dostal do spojovacieho učilišťa v Novom Meste nad Váhom, a potom slúžil v rôznych vojenských útvaroch. Mladý poručík prišiel v roku 1964 do Košíc do práporu rádiotechnického zabezpečenia pre 2. Letecký školský pluk.

Deň pred okupáciou Československa vojskami Varšavskej zmluvy, 20. augusta, nebol v Košiciach, ale na služobnej ceste. Havarovali a poškodené auto zaparkovali v Rimavskej Sobote. Nadránom už počuli, ako im nad hlavami lietali maďarské a sovietske lietadlá a obrnené transportéry jazdili

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kotleba - kniha od autora tohto textu

Viac info

August 1968

Teraz najčítanejšie