Denník N

Som Bosniak, ktorý vyrástol v USA a hrá za Ružomberok. Moja rodina v 90. rokoch nebola v správnom čase na správnom mieste

Ismar Tandir. Foto N - Peter Kováč
Ismar Tandir. Foto N – Peter Kováč

Ak vaši hráči hráči hovoria o tlaku na svoje výkony, mali by si ísť zahrať kamsi na Balkán. To je skutočný tlak.

Počas balkánskej vojny bol otec doma v Brčku, bosnianskom mestečku neďaleko chorvátskych aj srbských hraníc. Bol vojakom a zostal, aby ochraňoval, čo bolo naše.

Keď sa vojna skončila a naša rodina sa po rokoch konečne spojila v USA, vyrozprával nám všelijaké príbehy.

Preto viem, že keď sa mi nedarí strieľať góly, nemusím byť smutný. A keď mám zlý deň, nie je zlý. Teda aspoň v porovnaní s tým, čo zažíval môj otec počas vojny.

To, že nedám gól, nie je problém.

Problém je, keď sa po vojne vrátite do svojho domu a na dverách si nájdete lístoček, že sa do pár dní musíte odsťahovať. A opustiť všetko, na čom ste roky makali. Na čom roky makali generácie vašich predkov.

Volám sa Ismar Tandir, mám 23 rokov. Pochádzam z Bosny, narodil som sa vo Frankfurte, vyrástol som v USA a teraz hrám futbal v Ružomberku na Slovensku.

Ak dovolíte, vyrozprávam vám svoj príbeh. Ani zďaleka ešte nemá svoj koniec a ani zďaleka nie je len o kopaní do lopty.

Ismar Tandir (23)

19. augusta 1995 som sa narodil v nemeckom Frankfurte, vyrastal v mestečku Hackettstown neďaleko New Yorku. Pochádzam však z Bosny, odkiaľ moja rodina ušla počas vojny v 90. rokoch. Momentálne hrám futbal v slovenskom Ružomberku, v ktorom som v piatich zápasoch strelil štyri góly.

Ismar Tandir. Foto N – Peter Kováč

Chceli sme len prečkať vojnu

Futbal je šport, v ktorom musíte mať šťastie. Od brvna sa odrazí lopta, ktorú len dorazím do bránky a strelím gól. Na tribúne práve sedí skaut skvelého klubu. Zapáčim sa mu a angažuje ma.

V inom zápase sa lopta ku mne neodrazí. Ten človek si povie, že som nanič futbalista, nezaujmem ho.

Skrátka, musíte byť v správnom čase na správnom mieste. To moja rodina v 90. rokoch nebola.

Keď sa začala vojna, mama a brat odišli z mestečka Brčko do chorvátskeho Splitu, keďže vtedy ešte Bosna s Chorvátskom neboli v konflikte. Chceli prečkať vojnu.

Keď sa však na juhu Bosny v Mostare spustili nepokoje medzi Chorvátmi a Bosniakmi, ušli do nemeckého Frankfurtu. A tam som sa v roku 1995 narodil aj ja.

Na Frankfurt si nespomínam, môj o desať rokov starší brat však áno. Keďže mama musela tvrdo pracovať, aby nás zabezpečila (väčšinou ako upratovačka), on jej pomáhal a staral sa o mňa.

Nemali sme to ľahké, boli sme chudobní. Brat si spomína, ako

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Športovci píšu

Teraz najčítanejšie