Denník N

To najlepšie, čo kultúra dosiahla, vzniklo nie vďaka, ale napriek vládnej moci

Zlaté časy Mladej tvorby. Zľava hore Ivan Štrpka, Dušan Mitana a Ján Štrasser, dolu zľava Peter Repka a Dušan Dušek. Foto – Juraj Bartoš
Zlaté časy Mladej tvorby. Zľava hore Ivan Štrpka, Dušan Mitana a Ján Štrasser, dolu zľava Peter Repka a Dušan Dušek. Foto – Juraj Bartoš

Za štart obrodného procesu v šesťdesiatom ôsmom sa oprávnene považuje spisovateľský zjazd v predošlom roku, ale prerod literatúry sa začal už v rokoch päťdesiatych.

Písať o stave literatúry v roku 1968 znamená akceptovať viaceré míľniky či udalosti predchádzajúcich rokov. Bez zveličenia možno povedať, že za takýto zlom možno považovať už II. spisovateľský zjazd v roku 1956, pozitívne poznačený čerstvým odhalením kultu osobnosti v Sovietskom zväze. Medzníkom bolo ďalej určite vydanie románu Josefa Škvoreckého Zbabělci v roku 1958 a potom kníh Milana Kunderu Žert a Ludvíka Vaculíka Sekyra z polovice 60. rokov, predstavujúcich vrchol československej prózy toho desaťročia.

Nemožno nespomenúť prelomovú medzinárodnú konferenciu v roku 1963 v Libliciach o dovtedy tabuizovanom Franzovi Kafkovi, vznik nových či rastúci vplyv už existujúcich českých a slovenských literárnych časopisov a ďalšie javy kultúrneho a spoločenského uvoľňovania poststalinistickej doby.

Dianie v kultúre (divadlá malých foriem na čele so Semaforom, československá filmová nová vlna či nástup beatovej hudby) odrážalo a avizovalo „lepšie časy“ v celej spoločnosti, ktorým neskôr prischla nálepka zlaté šesťdesiate.

Samozrejme, to všetko neprišlo samo, bolo to neraz vyvzdorované, ako to povedal Ludvík Vaculík na IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov v júni 1967, považovanom za štart obrodného procesu v Československu známom ako Pražská jar: „To najlepšie, čo naša kultúra dosiahla, vzniklo nie vďaka, ale napriek tomu, ako sa vládna moc ku kultúre správa.“

Koniec tichej dohody

Mal to byť zjazd, potvrdzujúci tichú dohodu o neľahkom, ale žiaducom spolunažívaní politickej moci a spisovateľskej komunity. Spisovatelia boli v tom čase slávni ako hviezdy šoubiznisu a ich hlas mal vo verejnosti obrovskú silu, z tých čias pochádza aj ich označovanie za „svedomie národa“.

Komunistická moc si to veľmi dobre uvedomovala, a preto bol nečakaný priebeh spisovateľského zjazdu pre ňu ťažkou ranou.

Prvým vrcholom bolo vystúpenie Milana Kunderu, ktorý prekvapujúco neprečítal pripravené kompromisné stanovisko, ale vyzval na slobodný stret názorov. Postupne sa pridávali ďalší, ozývali sa na tie časy neslýchané požiadavky na zrušenie cenzúry, satisfakciu zakázaných autorov či prijatie manifestu o slobode slova.
A keď Pavel Kohout prečítal list Alexandra Solženicyna a na záver vystúpil spomínaný Vaculík so zničujúcim prejavom, ktorý bol vrcholom trojdňového rokovania, konflikt s komunistickým vedením prepukol naplno.

Pravda, hoci zjazdu dominoval reformný duch väčšiny účastníkov, dogmatické krídlo sa nevzdávalo. Neslávnu úlohu tu zohrala časť slovenskej delegácie, ktorá iniciovala list, v ktorom varovala pred „emóciami“ a zneužitím umeleckého zjazdu na politické ciele. To predstavovalo zárodok budúceho rozkolu vo vnútri slovenského spisovateľského zväzu v roku 1968.

Slovenská verejnosť však s nadšením vnímala ďalšie pokračovanie slobodnejšieho fungovania literárnej prevádzky, naďalej sa vo veľkom prekladali svetoví autori, v domácej tvorbe sa k publikovaniu vrátili predtým diskriminovaní autori ako Novomeský, Urban, Beniak, Lukáč a ďalší, vrcholné obdobie zažívali Mňačko, Válek či Tatarka, v plnom prúde už boli dve významné básnické zoskupenia Osamelí bežci (Štrpka, Repka a Laučík) a konkretisti Trnavskej skupiny (Feldek, Ondruš, Stacho a Mihalkovič), vydarené debuty mali za sebou Johanides, Vilikovský, Šikula, Sloboda, Hrúz, Štrasser a na vydanie čakali knižné prvotiny Dušeka či Mitanu.

Gottwaldovský puč v Kultúrnom živote

Pre väčšinu z autorov boli vítanou platformou najmä týždenník Kultúrny život a mesačník Mladá tvorba, tešiace sa veľkej obľube aj medzi širšou kultúrnou verejnosťou. V Košiciach v roku 1966 Ivan Kadlečík založil časopis Krok, ktorý, hoci netrval dlho, naplnil ambície byť nadregionálnym literárnym periodikom, a široký žánrový i tematický záber mal mesačník Slovenské pohľady.

Práve v Mladej tvorbe odštartovali obe spomínané básnické skupiny, veľký priestor patril literárnej kritike (Zajac a ďalší), reportážam, pôvodnej tvorbe, ale aj filmu, hudbe, divadlu či výtvarnému umeniu. O celospoločenskom význame časopisu svedčia aj slová literárneho kritika Petra Darovca: „Počas 60. rokov sa časopis stával viac než len periodikom pre tvorbu mladých autorov. Viac než literatúra a kultúra vôbec znamenal život sám.“

Hoci ani v tomto časopise nešlo vždy všetko idylicky, oveľa väčšie zápasy sa odohrávali v Kultúrnom živote, ktoré sa stalo diskusným fórom obrodného procesu v spoločnosti. V jeho redakčnej rade pôsobili okrem iných Válek, Novomeský či Mihálik, ktorí boli práve aktérmi spomínaného neslávneho slovenského vystúpenia na spisovateľskom zjazde v roku 1967, a ktorí ako vrcholní členovia slovenského spisovateľského zväzu vzápätí odsúdili demonštratívny odchod Ladislava Mňačka do Izraela ako jeho reakciu na oficiálny postoj Československa k arabsko-izraelskej vojne.

Náhodné nebolo ani náhle odvolanie šéfredaktora Juraja Špitzera a tiež Jána Prohácku a Pavla Lička. „Keď sa potom na jar 1968 Válek, Novomeský a Mihálik pokúsili o reprízu gottwaldovského puču z roku 1948 a odišli z redakčnej rady Kultúrneho života, čakali, že sa tento orgán položí a oni si dosadia svojich ľudí,“ spomínal Kornel Földvári. No redakcia sa zomkla a vydržala, hoci podľa Földváriho popri eufórii z možnosti slobodne písať a hovoriť priamo, bez náznakov a metafor sa zároveň cítili ako na palube Titanicu.

Doznievajúce fragmenty pocitu slobody

Po prvom spamätaní sa zo šoku z invázie vojsk Varšavskej zmluvy sa nenapraviteľní optimisti upokojovali myšlienkou, že cudzie vojská predsa len odídu a nastúpený trend istej demokratizácie, hoci oklieštený, bude ďalej pokračovať. Pesimisti rezignovali a realisti, vediac, že dočasný nie je pobyt vojsk, ale priestor slobodnej tvorby, sa snažili ešte realizovať rozbehnuté projekty. A tak napríklad stihli vyjsť Mitanove Psie dni či Dušekova Strecha domu (no už nie Kadlečíkov debut Z rečí v nížinách).

Dokonca šéfredaktorovi Jánovi Buzássymu sa podarilo vpustiť od prvého čísla roku 1969 do Mladej tvorby partiu trinástich recesistov (Lasica, Satinský, Janovic, Havetta, Bednár, Melkovič a spol.), ktorí sa všetci vyhlásili sa šéfredaktorov, vydávajúcich osemstranovú prílohu Infarkt. Nepochybne, že tým urýchlili skon Mladej tvorby, hoci za tú povestnú poslednú kvapku sa považuje „protištátna“ reportáž Petra Repku zo Sovietskeho zväzu.

V iných sférach umenia sa tiež udiali podobné „zázraky“, keď Divadlo na Korze začalo oficiálne fungovať tesne po okupácii, a rovnako dlho pripravovaný prvý ročník Medzinárodného bienále Danuvius v Bratislave sa namiesto septembra podarilo uskutočniť v novembri 1968. Pravda, konce všetkého progresívneho boli rovnako smutné, ale verejnosť bola vďačná aj za každý doznievajúci fragment skvelého pocitu slobody, na ktorý si za tých niekoľko mesiacov Pražskej jari rýchlo zvykla.

Nakoniec už nebolo kde polemizovať

O to ťažšie bolo následné odvykanie, ktoré, sprevádzané vedomím konca a zmaru nádejí, vyvolávalo znovu a znovu aj polemiku o tom, čo sa u nás počas Pražskej jari vlastne udialo a ako to hodnotiť. Do ostrého sporu sa v tomto smere dostali dve výrazné osobnosti Milan Kundera a Václav Havel.

Kundera v článku Český úděl, uverejnenom koncom roku 1968 v Listoch, vyjadril až nekritické nadšenie a hrdosť nad výdobytkami obrodného procesu, odmietol nazvať pookupačný stav v Československu národnou katastrofou a ľudí, ktorí podľahli depresii, nazval slabochmi.

Havel mu začiatkom roku 1969 kontroval v časopise Tvář. Ironizoval Kunderov pátos a zdôraznil, že boj za sobodu slova či proti všemocnosti tajnej polície, čo je bežné v civilizovaných krajinách, nás neoprávňuje si namýšľať, že sme sa ocitli v centre svetových dejín. Do polemiky sa potom zapojili aj ďalšie osobnosti, až ju ukončil postupný zánik časopisov, v ktorých sa odohrávala.

Pozície vyjadrené Kunderom a Havlom sa stali východiskom rozdielnych hodnotení československej cesty reformy socializmu. Dodajme k tomu známy a možno príznačný fakt, že nadšený a optimistický Kundera neskôr emigroval, kým Havel sa postavil do čela dlhoročného a nakoniec úspešného protikomunistického boja. Ale to už sú iné príbehy.

Teraz najčítanejšie