Denník N

Lekcia z roku 1968: Víťazstvo lži a cynizmu nás ničí dodnes

Foto – TASR
Foto – TASR

Sloboda, ktorú prinieslo prvých osem mesiacov roku 1968, bola síce obmedzená, ale následky z jej straty po okupácii znášame doteraz.

Vojenská invázia má vlastnosti prírodnej pohromy. Je ako blesková povodeň, ktorá vám strhne dom a v priebehu minút úplne zmení váš život – ak máte to šťastie, že ju prežijete. No vizuálne pripomína skôr záplavu chrobákov. Pozeral som sa z vŕšku, na ktorom sme mali chatu neďaleko Brna, ako sa nekonečný prúd tankov valí po ceste pod nami. Vyzerali ako obrovské šváby s dlhým tykadlom na čele.

21. august 1968 delí dejiny komunistického režimu u nás na dve časti. Ak sa z nich máme učiť, mali by sme si položiť otázku, ktorú lekciu z roku 68 máme považovať za dôležitejšiu: onen závan slobody pred okupáciou, alebo spôsob, akým bola udusená po nej?

Prvá lekcia nám odkazuje, aby sme nepodceňovali silu ľudskej túžby po slobode, lebo sa dokáže presadiť aj v takých nepriaznivých podmienkach, aké vytvoril komunizmus.

Druhá lekcia nám však odkazuje, že túto túžbu je až príliš ľahké opäť skrotiť a na potlačenie slobody postačí aj byrokratický útlak vo forme rôznych zákazov – cestovať, študovať, publikovať, robiť kariéru. Druhá lekcia je dôležitejšia, pretože dnes žijeme v slobode, o akej sa Slovákom v roku 1968 ani nesnívalo, ale zajtra o ňu môžeme – tentoraz vlastnou vinou – prísť.

Slovenské prizeranie sa

Lekcia z jari roku 1968 má slabinu v tom, že išlo v skutočnosti o ilúziu slobody, z ktorej sa nemáme čo naučiť. O tom, čo sa smie nahlas povedať, stále rozhodovali komunisti. Mnohí z nich síce chceli otvorenejší systém, ale boli presvedčení, že len oni majú právo rozhodnúť, do akej miery bude slobodný. Demokraciu ako súťaž rôznych politických strán naďalej odmietali.

Rok 1968 sa oprávnene volá Pražská jar, lebo Slováci sa jej skôr len opatrne prizerali, s výnimkou študentského časopisu Echo a týždenníka Kultúrny život, kde sa sústredili vtedajší slovenskí reformní intelektuáli. Debata o tom, čo má byť dovolené, bola u nás navyše otrávená sporom o to, či je dôležitejšie využiť uvoľnenú dobu na politické ciele slovenských komunistov (išlo o myšlienku federácie) alebo na rozširovanie univerzálnych slobôd. Išlo teda o tradičný spor medzi nacionalistami a demokratmi, ktorý na Slovensku vedieme dodnes.

A je tu ešte jeden dôvod, pre ktorý je prvých osem mesiacov roku 1968 len romantickou ilúziou bez hlbšieho významu, hoci nám po nej zostali skvelé umelecké diela (a pre pamätníkov aj pekné spomienky). Zdanlivo sa totiž kryje s civilizačnou revolúciou, ktorou v tom istom čase prechádzal Západ, ale v skutočnosti s ňou nemal náš rok 1968 nič spoločné.

V Paríži, Berlíne či v New Yorku sa vzbúrila mladá generácia narodená po vojne, dožadovala sa rovnosti pre ženy, gejov, černochov a ďalšie menšiny, búrila sa proti diktátu konzervatívcov a búrala kultúrne stereotypy.

U nás sa búrila o generáciu staršia komunistická elita a dožadovala sa reformy systému, ktorý v 50. rokoch pomáhala stvoriť. Debata sa neviedla o novom chápaní slobody a rovnosti, ale o krivdách z minulosti, o rehabilitácii politických väzňov a o „socializme s ľudskou tvárou“.

Boli to dve odlišné vzbury, ktoré navonok spájala móda dlhých vlasov a krátkych sukní, hudba Beatles a česká filmová vlna so svojím univerzálnym jazykom humoru, ktorému rozumel celý svet. Inak však nemali spoločné takmer nič.

Aj preto, že východná časť Európy neprešla touto západnou civilizačnou revolúciou, zostáva dodnes územím zakonzervovaným v odpore voči menšinám všetkého druhu. Ani rok 1989 nedokázal prekonať civilizačnú priepasť, ktorá vznikla medzi Západom a Východom práve v roku 1968.

Okupovali sme sa sami

Tým sa dostávame k druhej lekcii: vývoj po okupácii zakonzervoval našu spoločnosť tak tuho, že sa z toho dodnes celkom nespamätala. Normalizácia, ktorej autorom bol Gustáv Husák, bola rafinovanou operáciou, kde každý člen komunistickej strany (bolo ich pol druha milióna) prešiel testom vernosti: musel vyhlásiť, že okupácia bola v skutočnosti „bratskou pomocou“. Ak odmietol vysloviť túto lož, bol zo strany vylúčený a spravidla prišiel aj o zamestnanie.

Čísla sú ohromujúce. 350-tisíc ľudí – väčšinou príslušníkov vrstvy, ktorej sa vtedy hovorilo inteligencia – bolo vyhodených na dlažbu, do roku 1969 emigrovalo stotisíc ľudí, ďalšie vlny emigrácie nasledovali. Málokedy v dejinách sa stalo, aby si národy samy sebe tak dramaticky pustili intelektuálnou žilou, ako to urobili Česi a Slováci.

V auguste 1968 vtrhlo do Československa podľa odhadov zhruba pol milióna vojakov a vyše šesťtisíc tankov, obetí bolo vyše sto. V tých dňoch boli cudzí vojaci ako kobylky – boli všade. Už o pár mesiacov však zmizli z očí, časť odišla, zhruba 150-tisíc ich zostalo v kasárňach. Za celých dvadsať rokov som na vlastné oči nezahliadol ani jedného ruského vojaka – a to som si odkrútil aj dva roky vojenskej služby.

Ruskí vojaci sedeli v kasárňach ako tiger číhajúci v džungli. Táto skrytosť cudzej moci mala silný vplyv na psychiku spoločnosti. Jej veľká časť po tejto skúsenosti dodnes verí, že nie je pánom svojho osudu, lebo z geopolitickej džungle ju stále niekto sleduje a ovláda, či už sídli v Moskve, alebo v Bruseli.

Lenže napriek tomu, že sme boli okupovaná krajina, v skutočnosti sme sa od roku 1969 okupovali sami. Boli to Česi a Slováci, kto (hoci pod dohľadom Moskvy) spoločnosť kultúrne a morálne zdevastovali tak, že francúzsky spisovateľ Louis Aragon nazval Československo „Biafrou ducha“ (Biafra bol v rokoch 1967-1970 africký štát, kde prepukol hladomor).

Vyvrcholením normalizácie bol rok 1977. Vtedy sa proti pár stovkám signatárov Charty 77, kritizujúcich represívny režim, postavili tisíce umelcov a intelektuálov, ktorí podpísali takzvanú Antichartu oslavujúcu Husákov systém.

Absolútna väčšina tých, čo Antichartu podpísali, vedeli, že sa podpisujú pod lož. Lenže ten podpis bol vstupenkou do verejného priestoru pre tých, ktorí boli po roku 1968 umlčaní, a zárukou pokračujúcej kariéry pre tých, ktorí zakázaní neboli. Jeden podpis vyzeral ako relatívne malá cena za privilégium stať sa súčasťou systému, o ktorom boli všetci presvedčení, že bude trvať dlhšie ako ich vlastný život.

Neexistuje možnosť, ako spočítať škody tohto masového mrzačenia duší. Jasné je len to, že jeho následky znášame dodnes, lebo generácia odchovaná vtedajšou normalizáciou bola v Česku aj na Slovensku po roku 1989 dlho pri moci a niektorí sa jej ešte stále držia. Je to generácia, ktorá prijala lož ako životné východisko a ktorá pravdu považovala za nepraktickú záťaž, akú si na seba naložia iba romantickí zúfalci a blázni.

Dedičstvo cynizmu

Dnešným dvadsiatnikom sa životná skúsenosť vtedajšej mladej generácie ťažko vysvetľuje, ale napriek tomu sa o to treba pokúšať.

Na jar roku 1968 (a čiastočne už aj predtým) nastali pre mladých ľudí zlaté časy. Ako huby po daždi sa vyrojili rockové kapely, ktoré kopírovali hudobný vývoj na Západe, ale často boli aj prekvapivo originálne (stačí spomenúť mená ako Marián Varga a Dežo Ursiny). Odrazu sa smeli nosiť džínsy a chlapcom slobodne rástli dlhé vlasy, mladá generácia sa búrila proti kultúrnym stereotypom podobne ako jej západná sestra.

Po roku 1969 sa to všetko skončilo. Policajti v uliciach odchytávali mladých mužov a strihali im vlasy, džínsy boli zakázané, krátke sukne tiež a z rádia (internet neexistoval) úplne zmizol rock, éter zaplnili bezduché popevky Gotta, Vondráčkovej, Grúňa či Laiferovej. Z obchodov zmizli gramofónové platne všetkých západných kapiel, z kníhkupectiev a knižníc stovky titulov zakázaných autorov, televízia bola prehliadkou konformnej nudy. Nastalo prázdno, vyplnené jednotvárnym šumom normalizácie.

Každá mladá generácia potrebuje pre svoj zdravý vývoj prejsť nejakým typom vzbury proti tej staršej. Lenže počas normalizácie najmä v 70. rokoch bola akákoľvek vzbura nemožná. Vtedajší mladí ľudia sa naučili potlačiť v sebe prirodzenú túžbu po vzbure, naučili sa klamať podľa potrieb režimu, naučili sa byť konformní. Každý psychológ vám povie, aké devastačné následky má pre vývoj mladého človeka fakt, že neprešiel normálnou pubertou. Presne to sa prihodilo normalizačnej generácii, do ktorej patrím aj ja (mal som však paradoxne šťastie, že režim ma zavrhol, čím ma prinútil sa búriť).

Táto generácia sa naučila žiť dva rôzne životy – súkromný a verejný, pričom vzťah k tomu verejnému bol budovaný na absolútnom cynizme, na hlbokej nedôvere k pravde. A táto generácia sa dostala v demokracii k moci. Nečudo, že svojím cynickým vzťahom k spoločnosti a verejnému životu, ktorý sa naučila v normalizácii, dnes demokraciu rozkladá.

Typickým príkladom je môj vrstovník, český premiér Andrej Babiš a o niečo mladší dlhoročný slovenský premiér Robert Fico. Typické pre nich je, že nemajú žiadnu víziu, neveria v žiadne hodnoty, sú to len cynickí obchodníci s mocou.

Ak hovoríme o lekcii z roku 68, tak toto je ona: normalizácia ako víťazstvo lži a cynizmu devastuje verejný život u nás ešte aj dlho po svojom zániku. Ak sa z nej nepoučíme, prežijeme si ju znovu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

August 1968

Komentáre

Teraz najčítanejšie