Prečo k nám prišli Rusi, Nemci či Maďari a prečo Rumuni zostali doma

Monológ. foto © Ladislav Bielik

Maďari a Poliaci sa báli, že reformy ohrozia aj ich, Bulhari sa dokonca preplavili cez Čierne more na Ukrajinu.

Hoci 23 rokov trvajúca okupácia Československa bola plne v réžii Sovietskeho zväzu, invázia, ktorá sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968, mala viac aktérov. Okrem sovietskych vojakov na československé územie vstúpili aj príslušníci východonemeckej, poľskej, maďarskej a bulharskej armády. Nie všetky krajiny tak robili s rovnakou ochotou a s rovnakými úmyslami. A našla sa aj krajina (Rumunsko), ktorá síce bola súčasťou Varšavskej zmluvy – vojenskej organizácie komunistických krajín – no intervencie sa nezúčastnila. Aký bol teda postoj jednotlivých štátov, respektíve ich predstaviteľov?

Za hranicou bratskej tolerancie

„Pokiaľ sa skupina verných československých komunistov obráti na Sovietsky zväz a ostatné socialistické krajiny so žiadosťou o pomoc, sovietska armáda je v takom prípade pripravená splniť svoju internacionálnu povinnosť,“ povedal ešte v apríli 1968 na zasadnutí moskovského politbyra hlavný politruk sovietskej armády generál Alexej Jepišev.

V tom čase už boli na svete prísne tajné smernice k eventuálnej vojenskej intervencii s krycím názvom Dunaj. Sovietske stranícke vedenie však ešte nebolo jednotné v tom, ako na československú „krízu“ odpovedať. Generálny tajomník komunistickej strany Leonid Brežnev či predseda vlády Alexej Kosygin v tom čase ešte dávali prednosť politickému nátlaku.

Ten nemal len formu telefonátov so Sašom, ako Brežnev priateľsky oslovoval Alexandra Dubčeka, ale aj podobu vojenského cvičenia ozbrojených síl Varšavskej zmluvy s názvom Šumava. O tom, že nešlo o bežné manévre

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Viac od tohoto autora? Napísal aj knihu rozhovorov s Marianom Leškom:

obchod.dennikn.sk

August 1968

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |