Denník N

Čo fotografi neznášajú? Podpis „Foto – archív“

Invázia 68: Praha. Foto – Josef Koudelka/Magnum Photos
Invázia 68: Praha. Foto – Josef Koudelka/Magnum Photos

Je to lákavá a, žiaľ, aj v médiách rozšírená predstava. Klikneme na internete a stiahneme akúkoľvek fotografiu. Že jej neznámy autor možno nasadzoval život? No a?

Žijeme v čase, keď prevláda pocit, že všetko je ľahko a bezplatne dostupné, zdieľané. Aj práca novinárov a fotografov.

Túto zlodejskú prax podporujú aj sociálne siete. Renomovaná francúzska agentúra AFP preto nedávno prišla s iniciatívou, ktorú adresuje Európskemu parlamentu. Prekáža jej nerešpektovanie autorských práv spoločnosťami Facebook a Google. „Nezamestnávajú novinárov, netvoria nijaký editorský obsah, napriek tomu zarábajú na práci nás, novinárov,“ píše vo výzve AFP Sammy Ketz so 40-ročnými skúsenosťami vojnového reportéra.

To je však iba vrchol ľadovca. Nemusíme chodiť ďaleko, do centrál globálnych spoločností, aby sme pochopili, prečo sú mnohí autori pobúrení neúctou k ich dielu. A pritom, spletité príbehy dokazovania (či zverejnenia) autorstva majú rôzne podoby. Ostaňme iba pri fotografiách invázie do Československa v auguste ’68.

Neznámy pražský fotograf

Vizuálnym symbolom týchto dramatických udalostí na Slovensku sa nepochybne stala ikona – fotografia Ladislava Bielika, ktorá zachytáva muža s odhalenou hruďou pred hlavňou tanku na Šafárikovom námestí v centre Bratislavy. Bielikovi dediči roky zápasili s istým nemeckým médiom, ktoré si chcelo jej autorstvo privlastniť. Usvedčujúcim dôkazom bol až samotný negatív, teda vyvolaný film, ktorý príbuzní autora majú.

Monumentálne dielo o invázii ’68 v Prahe urobil český fotograf Josef Koudelka. K autorstvu sa prihlásil až v emigrácii vo Francúzsku po osemnástich rokoch – z obáv o svojich rodičov, ktorých zanechal v ČSSR.

Tridsiatnik Koudelka sa v auguste práve vrátil z Rumunska, kde fotografoval (podobne ako na Slovensku) svoj dlhoročný cyklus o Cigánoch. V kazetách (vtedy sa fotilo na 35-milimetrový film, digitál ešte nebol) mal zhodou okolností „nabitých“ päť roliek vysokocitlivého kinematografického čiernobieleho filmu ORWO. Pôvodným zameraním divadelný fotograf sa ocital v tranze – nemohol nebyť svedkom drám okolo seba.

Okolo tretej nadránom 21. augusta mu zavolala známa s tým, že sú tu Rusi. Musela mu volať trikrát, pretože

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

August 1968

Kultúra

Teraz najčítanejšie