Samuel Jezný
Autor je teológ
Zvykli sme si na nasledujúci sled udalostí: 1. vypukne škandál so sexuálnym zneužívaním detí katolíckymi kňazmi, 2. všetci sme pohoršení, 3. predstavitelia cirkvi sa ospravedlnia, 4. život ide ďalej. Mení sa len niekoľko premenných: koľko kňazov páchalo tieto zločiny, koľko detí bolo zneužitých, v ktorej krajine a ako dávno sa tieto udalosti stali.
V čase medzi jednotlivými škandálmi sa navyše pravidelne ozývajú tí rímski katolíci, ktorí sa nedokážu pozrieť kriticky na skutky vo svojej cirkvi. Dozvieme sa, ako im viera káže dbať o dobro detí, čo znamená chrániť ich pred homosexuálmi, jablkami genderu a „zlom z Istanbulu“.
Ako keby nebolo v prípade rímskokatolíckej cirkvi pravidlom, že nejde o to či, ale kedy sa najbližšie prevalí ďalší škandál so zneužívaním stoviek či tisícov detí. Vo svetle najnovších zistení je totiž jasné aj mnohým veriacim ľuďom, že kým cirkev nevyrieši svoje problémy, nemá morálne právo kázať o sexualite a blahu pre deti. Pozdravujem do denníka Postoj a Aliancie za rodinu.
Pensylvánia je prelomový prípad
Správa o vyšetrovaní zneužívania detí kňazmi v Pensylvánii je prelomová. Nejde ani tak o neuveriteľný rozsah: 300 kňazov zneužilo minimálne 1000 detí. Ide o to, ako cirkev k problému pristupovala: počas 70 rokov príslušní biskupi aktívne kryli páchateľov. Správa hovorí o „tajných archívoch“, presúvaní páchateľov do vzdialených farností a o celkovom krytí páchateľov v takom rozsahu a kvalite, že len málo z kňazov bude možné postaviť pred súd.
Tu už skutočne nejde „len“ o jednotlivé prípady zneužívania. Ide o to, že krytie závažných trestných činov sa v rímskokatolíckej cirkvi dialo úplne štandardne. Naprieč desaťročiami a naprieč nositeľmi cirkevných úradov bolo inštinktívnou reakciou ochraňovať páchateľov takpovediac „na Kaliňáka“. Skutok sa nestal.
Nakoniec to znamenalo len to, že predátorom v kňazskom rúchu boli vydané na milosť obete v ich novom pôsobisku. Zneužívanie detí tak nie je problémom kňazov-páchateľov, ale celej rímskokatolíckej cirkvi ako inštitúcie. Cirkev ako inštitúcia vytvorila prostredie, v ktorom sa najťažším trestom za zneužívanie detí stal presun do inej farnosti.
Prázdny list od pápeža
V pondelok pápež František zverejnil dlhý, 2000-slovný list adresovaný všetkým katolíkom. Pápež v ňom síce veľa hovorí o ľútosti a o utrpení, no čo sa riešenia problémov týka, zostáva pri všeobecných, prázdnych vyjadreniach. Vraj musíme vybudovať kultúru, v ktorej sa takéto veci nebudú môcť diať a v ktorej ich nebude možné kryť.
Nič, čo by sme už dávno nevedeli, sa nedočítame. Aké konkrétne kroky zabezpečia to, po čom pápež volá, sa nedozvieme. Takýto plán mal pritom Vatikán pripraviť a zverejniť už dávno. Dvetisícslovné ospravedlnenie bez jasných záväzkov dnes skutočne nestačí.
Existuje riešenie?
Existuje vôbec riešenie? Domnievam sa, že áno. Treba však najskôr upozorniť na návrhy, ktoré sa ako riešenie tvária, no v skutočnosti od neho odvádzajú pozornosť.
Po prvé, je nutné vyrovnať sa so stupídnymi reakciami v rámci cirkvi. Po príklady netreba chodiť ďalej než na stránky konzervatívneho denníka Postoj. Viac než polovica textu Pavla Rábaru o kauze v Pensylvánii sa venuje úplným nezmyslom: napríklad píše o kritike zmienenej správy o zneužívaní – vraj nebola taká dobrá ako správa z Austrálie. To sa skutočne chceme baviť o tom, ktorá krajina dokáže vypracovať lepšiu správu o zverstvách v cirkvi?
Rábara tiež cituje istého správcu farnosti, ktorý by sa chcel viac rozprávať o „aktívnej homosexualite v klére“. Cirkev vraj nepotrebuje novú politiku predchádzania zneužívaniu, lebo už jednu má: je ňou vraj šieste Božie prikázanie. Samozrejme, cirkev má pravidlá nastavené správne a za problémy môžu homosexuáli. Takéto názory by slušní konzervatívci mali považovať za úplne uletené, tí naši ich publikujú vo svojom denníku. Je jasné, že Vatikán sa musí začať aktívne vymedzovať voči nezmyslom, ktoré opakujú ochrancovia svätej matky cirkvi, len aby neriešili skutočnú podstatu problémov.
Po druhé, nemali by sme hľadať ani nereálne riešenia. Karen Tumultyová, katolíčka a komentátorka denníka Washington Post, volá po prehodnotení pravidiel spojených s celibátom a pýta sa tiež, či by bolo krytie zločinov automatickou reakciou, keby bolo do riadenia katolíckej cirkvi zapojených viac žien. Napriek tomu, že oboje znie pre liberála ľúbivo, treba priznať, že takéto riešenie pripomína skôr žáner sci-fi. Ak sa rímskokatolícka cirkev dosiaľ nezmohla na úplne základné kroky a ak sám pápež v liste nedokáže naznačiť, ako konkrétne chce cirkev riešiť svoje problémy, tak naozaj nemôžeme očakávať zásadné zmeny v teológii a cirkevnej praxi.
Nakoniec, bolo by veľmi zjednodušené viniť za zneužívanie detí len celibát. Deti môžu zneužívať tak páchatelia bez partnera, ako aj páchatelia zdanlivo žijúci v stabilnom vzťahu. Zrušenie celibátu by nič nemenilo na tom, že pre mnohých kňazov by deti boli stále ľahkým a dostupným terčom, ku ktorému môžu pristupovať z pozície moci. Zneužívanie detí nie je „len“ problémom kňazov, ale problémom cirkvi ako inštitúcie, ktorá takéto správanie aktívnym krytím páchateľov dlhé roky podporuje.
Ako ďalej?
Pri pohľade na platné pravidlá v rímskokatolíckej cirkvi je jasné, kde spočíva podstata problému. Pri vyšetrovaní sexuálneho zneužívania sú zodpovední v prvom rade biskupi. Ak považujú obvinenie za pravdepodobné, musia sa ďalej obrátiť na Kongregáciu pre náuku viery. Nedávne kauzy ukazujú, akí neefektívni sú tak miestni biskupi, ako aj zmienená kongregácia, hoci kedysi bola mocným inkvizičným orgánom.
Čo je dôležitejšie, povinnosť obrátiť sa na štátne orgány nie je stanovená dostatočne – cirkev si zjavne neuvedomuje, že zneužívanie detí nie je len cirkevným deliktom, ale aj trestným činom. Dozvieme sa tiež, že ak je klerikovi dokázaná vina zo sexuálneho zneužívania, je jedným z možných opatrení zamedzenie kontaktu s maloletými. V menovaní absurdít by sme mohli pokračovať dlho – zásadné je, že cirkevné predpisy nereflektujú vážnosť situácie a ani to, že takéto zločiny musia byť vyšetrené a potrestané štátnymi orgánmi.
Prístup cirkvi k obetiam tiež zaostáva za elementárnymi očakávaniami. Cirkev síce volá po vypočutí obetí a po tom, aby im bola poskytnutá „duchovná a psychologická podpora“, spomeňme si však na prípad zneužívania dievčaťa kňazom z Nevidzian. Podľa medializovaných správ nitriansky biskup Judák nezasiahol ani vtedy, keď veriaci v obci obvinili rodinu obete z toho, že si celú kauzu vymyslela. Pripomeňme, že katolícka cirkev poveruje vyšetrením podozrení zo zneužívania v prvom momente príslušného biskupa. Ostáva otázkou, ako by takéto podozrenia mal vyšetrovať biskup, ktorý sa nedokáže ani zastať obetí pred ostatnými veriacimi.
Cirkev jednoznačne musí napraviť tieto tri nedostatky. Po prvé, musí zobrať vyšetrovanie z rúk biskupom, pretože ich kvality sa ukázali najmä pri zakrývaní zločinov, nie pri ich odhaľovaní. V ideálnom prípade by cirkev mala pristupovať k vyšetrovaniu transparentne a mala by ho viesť pod dohľadom nezávislej komisie.
Po druhé, cirkev musí prehodnotiť svoj doterajší prístup, teda zrušiť premlčacie lehoty pri vážnych zločinoch a eliminovať naivné opatrenia voči predátorským kňazom. Cirkev tiež musí priznať, že zneužívanie detí je trestným činom – a nikdy nie je možné trestať páchateľa bez jeho vydania do rúk štátnych orgánov.
Po tretie, konanie biskupov v Pensylvánii, ale i (ne)konanie biskupa Judáka v Nitre jasne ukazuje, že Vatikán musí „preškoliť“ biskupov – ich správanie sa k obetiam nie je len v rozpore s očakávaniami cirkvi, ale aj v rozpore s elementárnou ľudskosťou.
Cirkev by mohla zvážiť aj to, či nie je v jej záujme, aby sama otvorene vyšetrila prípady minulého zneužívania aj v tých krajinách, ktoré ešte nevypracovali správy podobné tým z Pensylvánie či Austrálie. Ďalšie škandály sú totiž len otázkou času. Slovami evanjelistu Lukáša: „Nič nie je natoľko utajené, aby to raz nevyšlo najavo.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
