Denník N

Rozpamätať sa a vidieť celok

Jeden obyčajný príbeh. A desiatky hlasov, desiatky uhlov pohľadu, desiatky rôznych fragmentov jedného celku. A snaha zložiť z toho všetkého ucelený pravdivý obraz. Taký je román Jonasa Hassena Khemiriho Všetko, čo si nepamätám.

Ján Johanides napísal poviedku s názvom Vidieť celé. V centre príbehu stojí akási dopravná nehoda a niekoľko svedkov, z ktorých každý videl niečo iné, inú časť toho, čo sa na ulici stalo. Ale kde je pravda? Kto to dá dokopy? Kto to videl celé?

Román Jonasa Hassena Khemiriho je v istom zmysle Johanidesovým príbuzným. Áno, odohráva sa v inej krajine a v inej dobe (Johanides svoj príbeh zasadil do obdobia slovakštátu), no podstata je takmer rovnaká. Rozprávač sa snaží poskladať (pokiaľ možno do detailu presne) posledné chvíle života istého Samuela. A ide ešte ďalej, nejde len o posledné chvíle, ale o celý jeho príbeh, snaží sa uchopiť ho ako literárny charakter, snaží sa zložiť jeho policajný identikit. S pomocou svedkov – príbuzných, priateľov či známych, skladá dohromady mnohé zdanlivo nesúvisiace detaily, každodennú vatu. Kto si čo pamätá? Kto s ním telefonoval ako posledný? Koho stretol? Ku komu z nich cítil hnev, lásku, blízkosť, odcudzenie?

Vznikol z toho (nielen) formálne pozoruhodný román Všetko, čo si nepamätám, ktorý ako prvý zväzok novej edície svetovej prózy s názvom –klad vydalo Artforum v preklade Drahomíry Uhríkovej.

Dve rozprávania

O rozprávačovi sa toho veľa nedozvieme. Pár slov o ňom podotknú samotní svedkovia, ktorých spovedá. Že je to švédsky spisovateľ s tuniskými koreňmi, čo platí aj o samotnom Khemirim. A že párkrát Sa­muela videl, asi sa aj rozprávali. Čo ho však motivuje skladať jeden banálny príbeh do podoby knihy? Skutočne ho tak veľmi zaujíma Samuel, ktorého takmer vôbec nepoznal, alebo má na to svoje vlastné dôvody?

Je zaujímavé sledovať, ako sa v tomto útlom románe snúbi tradičné epické rozprávačstvo s experimentálnym prístupom k textu i jeho forme. Záleží predovšetkým na tom, ako si čítaný text poskladáme, respektíve rozložíme vo svojej hlave. Vznikajú tak vlastne príbehy dva: rozložený a znovu zložený lineárny príbeh posledného obdobia Samuelovho života a v ňom priateľstvo, láska, práca, boj s každodennosťou i napĺňanie „zážitkovej databanky“ na rôznych večierkoch. Na druhej strane stojí chaotické a neuchopiteľné rozprávanie o pamäti a o tom, ako tento fenomén dokáže posúvať realitu. A v neposlednom rade je to aj nemilosrdná analýza toho, ako ťažko sa žije človeku s tmavšou pokožkou na vytúženom Západe, je o rasistickej a ignorantskej spoločnosti, nepružných migračných paragrafoch, ale aj falošnom a imidžovom aktivizme.

Je to mnohovrstevný príbeh, a to napriek rade, ktorú rozprávač dostal od suseda Samuelovej starej mamy: „Ak by som ti mohol dať radu, mal by si sa snažiť prerozprávať len to, čo sa stalo. Jednoducho, od začiatku do konca. Čítal som nejaké úryvky z tvojich kníh a mal som pocit, že všetko len zbytočne komplikuješ.“ Jedno je však zrejmé; tento rozprávač rozhodne nie je vševediaci.

Na začiatku je smrť

Hlavnou motiváciou k rekonštrukcii či prerozprávaniu príbehu obyčajného Samuela je jeho smrť, ktorá stojí na začiatku príbehu a sprevádza ho po celý čas. Nešťastná náhoda? Alebo úmysel? Zahynul pri dopravnej nehode, keď sa vracal od svojej starej mamy z nemocnice. Viezol ju tam na vyšetrenie spôsobilosti viesť motorové vozidlo – starká totiž v pokročilom veku prestala zvládať cestnú premávku i auto ako také, no napriek tomu naďalej túžila po navrátení zhabaného vodičského preukazu.

„Nič neľutujem,“ hovorí Samuelova matka. „Bola to povinnosť Samuelových bratov, aby udržiavali auto v dobrom stave. Mali Samuela informovať, že brzdy sú zlé a pneumatiky ojazdené. Keby to spravili, neskončilo by sa to takto.“

Možno len zabudli. No všetky tie „keby“, ktoré prichádzajú po nečakanej smrti niekoho blízkeho, hovoria predovšetkým o tom, aký krehký je život, aká neistá a rozbitná je naša každodennosť. Veď koľkým smrtiam sa denne vyhneme len tým, že rešpektujeme červenú na priechode pre chodcov? „…pásy musia stačiť, airbag to zvládne, kapota je tvrdá, strom úzky, nemám žiadne posledné myšlienky, žiadne posledné želanie, žiadny myšlienkový tok z detstva…“

Mozaika posledných chvíľ

Kto sú rozprávačovi svedkovia? Samuelova mama, ktorá odpovedá len stroho prostredníctvom e-mailu. Jeho priateľ a spolubývajúci Vandad, ktorý hovorí, že ich posledný spoločný rok bol „ako stroboskopická slideshow“. Panter, priateľka z detstva, do ktorej bol Samuel zamilovaný, no odsťahovala sa do Berlína. A Laide, jeho veľká láska, o čosi staršia ako on, s ktorou prežil niekoľko veľmi intenzívnych týždňov, v dome starej mamy s ňou zriadil bezpečný domov pre ženy utečenkyne, ktoré prišli do Švédska hľadať nový život, zamiloval sa, neskutočne sa zamiloval, no ich vzťah stroskotal na akejsi nepochopiteľnej nedôvere.

Každý z nich poznal iný fragment Samuelovej osobnosti, poznal ho z inej strany, videl iné gestá a počul iné slová. Ak by sme to všetko zmiešali, mali by sme, logicky, dostať ucelený a pravdivý príbeh. No čo ak si svedkovia protirečia? Komu veriť a čia výpoveď nestojí za nič? „Kontaktujem ľudí, ktorí bývali v dome jeho babky, napíšem mail jeho mame a sestre, zavolám babe, ktorá mu prenajímala byt, idem na kávu s jeho bývalým basketbalovým trénerom. Nahováram si, že som súčasťou skutočného sveta, že slová nie sú dôležitejšie než ľudia, že mi ide iba o to, aby som pochopil, čo sa stalo. Ale je to naozaj tak?“ pýta sa rozprávač.

Román Všetko, čo si nepamätám je tak aj pozoruhodnou detektívkou bez zločinu, pričom úlohu detektíva skladajúceho mozaiku príbehu na seba preberá rozprávač. Tým sa z knihy stáva aj autorov pokus o určenie hranice, kedy je ešte takýto fragmentárny text čitateľný. Predovšetkým je to však do nezvyčajnej formy zaobalená silná a múdra úvaha o ľudskej pamäti.

Sme aj to, čo si nepamätáme

Motorom, ktorý v knihe Všetko, čo si nepamätám akceleruje tému pamäti, zabúdania a rozplývania, je predovšetkým hlavná postava Samuel a jeho zvláštne obsesie. Do malých zápisníčkov si totiž značí takmer všetko, čo sa mu stalo, čo si pomyslel, čo mu kto povedal. Aby nezabudol. Aby uchoval všetky okamihy z minulosti pre budúcnosť. Na základe toho sa kedykoľvek môže vrátiť do ktoréhokoľvek dňa a povedať, čo sa stalo, znova si to premyslieť. Akurát, že už nič z toho nezmení. „Niekedy som sa zamýšľala nad tým, či sa mu nezhoršuje pamäť práve tým, že intenzívne pracoval na tom, aby fungovala lepšie,“ hovorí Samuelova priateľka Panter.

Nepokoj z vlastnej pamäti u Samuela získal nový rozmer, keď začal pozorovať prichádzajúcu stareckú demenciu svojej starej mamy. Tá facka, keď ho prvý raz nespozná, keď ho považuje za kohosi iného, keď ju sleduje, ako opakuje tie isté činnosti, pričom zakaždým sú pre ňu nové. To všetko v kombinácii s úzkosťou z vlastného zabúdania sa mu zarýva do živého mäsa.

Vo svojom strachu pred zabúdaním si však Samuel v konečnom dôsledku pamätal možno príliš veľa. Pamäť vie byť milosrdná a zabúdanie nemusí mať nutne len negatívny nádych. Môže byť aj záchranou života. A taká preplnená pamäť poriadne spomalí všetky ostatné procesy. A napokon – akoby až v okamihu, keď sa auto v plnej rýchlosti veľmi pomaly zabára do stromu, Samuel si prvý raz uvedomuje prítomný okamih. „Deje sa to teraz. Deje sa to teraz.“

Titul románu Jonasa Hassena Khemiriho Všetko, čo si nepamätám zároveň akoby odkazoval aj na jeden celkom zjavný fakt. Sme totiž aj to, čo si nepamätáme. Nič sa z nás nezmaže. Aj keby sme chceli. Ani úspechy, ani hriechy. Ani radosti, ani trápenia. Ktovie, keď sa raz akýsi spisovateľ-detektív bude pokúšať zlepiť z trosiek príbeh života kohokoľvek z nás, k akej pravde sa dopátra. Či vôbec k nejakej. A či dáka jednoznačná pravda vôbec existuje.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie