Neklamme a nezahmlievajme
Vzniká nový mýtus o tom, ako sme v auguste ’68 hrdinsky vzdorovali. Po polstoročí by sme si však mohli dožičiť pravdu.
Planéta je pokrytá monogramami vojakov okupačných armád. Na mexických pyramídach je podpis Hernandeza, Cortésovho conqistadora. Na egyptských rytier Le Breux, Napoleonov vojak. Vyškriabal sa na vrchol a zvečnil sa. Aj na križiackom hrade v Craque de Chevallier, na hrade sv. Jána v Akku. Na mešitách v Bosne sa po rakúsko-uhorskej anexii podpisovali slovenskí potomkovia slovutných národovcov, okupační vojaci. „Zas jednó rakóské voják slavně zvítězil“ hovorieval Hrabalov strýc Pepin. Aj na saskom hrade Scharfenberg (veduta od nášho von Kempelena) sú grafity romantických básnikov – tých, čo inšpirovali štúrovcov, aby lozili po devínskom hrade.
Občas na zrúcanine alebo starom buku nájdete odkaz granátnika Division SS Horst Wessel, potláčajúceho SNP. Šípom prepichnuté srdce a „Else und Fritz“. Aj slovenskí vojaci Priezvednej cyklistickej roty Rýchlej divízie, slávne dobýjajúci ukrajinské mestá, sa zvečnili na ruinách kostolov.
V univerzitnom areáli Weinberg v Halle je na tehlových stenách úžasná zbierka okupačných grafitov. Mená a rodné mestá vyrýpavali vojačikovia Červenej armády dislokovaní v NDR – ako Lermontov na Kaukaze; cnelo sa im za širokými stepami. „Bajram Ali, Asja, Karelija, Kubáň, Krym.“
V Halle grafity jemne ironisch ponechali, aj to sú dejiny, na Bratislavskom hrade ich boli na tehlách stovky – puristicky zmizli počas prestavby. Platí: čím viac normalizačných r…lezcov, tým väčšia chuť zabudnúť. Médiá sa vrhli na august ’68 a vzniká nový mýtus: ako sme hrdinsky vzdorovali. Po polstoročí by sme si mohli dožičiť luxus pravdy. Nehovorme čo oni, hovorme čo my.
Už v auguste sa objavovali tváre budúcnosti, a kým chalani premiestňovali tabule s názvami ulíc a miest a spôsobovali chaos okupačným kolónam bez máp, tí druhí chodili na viedenskú Penzingerstr. po denný prídel šilingovej podpory. Vzdor sa miešal so zbabelosťou a s chamtivosťou.
Model ironickej fotografickej koláže je večný: zaťatá päsť trčiaca z davu v deň príchodu wehrmachtu do Prahy, potom sa päsť roztvorí, ruka bezradne prečeše vlasy, potom nesmelo hajluje. Dav sa o rok scvrkne a tí, čo mlátia bielymi pelendrekmi a hádžu granáty so slzným plynom, už nie sú okupační vojaci. Naši. O ďalší rok sú prvomájové ulice zas rozjasané a skandujú: „Nech žije KSČ!“ Len bezmenný hrdina namaľuje Leninovi na obrovský transparent šesť prstov. Na druhý deň bol šiesty prst premaľovaný.
Nehovorme v množnom čísle. Neskrývajme sa za normalizáciu, nedalo sa, museli sme a pod. „Hovno sme museli,“ lapidárne by zhrnul pán Kafka. Máme sa dobre, sme v dobrej spoločnosti, neklamme a nezahmlievajme.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
