Denník N

Som fanatický milovník hudby, tvrdil a dokonale ho to vystihovalo. Pred sto rokmi sa narodil Leonard Bernstein

V roku 1958. Foto – Don Hunstein /Leonard Bernstein.com
V roku 1958. Foto – Don Hunstein /Leonard Bernstein.com

Bol skvelý ako dirigent aj ako skladateľ a pianista či propagátor klasiky, džezu, muzikálov aj popu.

Kým ruský skladateľ Stravinskij raz na hraniciach na otázku povolanie odpovedal vynálezca hudby, on sám seba označoval pojmom „hudobník“. Dalo by sa to povedať aj tak, že nič hudobné mu nebolo cudzie. Bol najlepším dirigentom medzi skladateľmi aj najlepším skladateľom medzi dirigentmi, navyše pozoruhodným klaviristom, výborným učiteľom, zanieteným propagátorom hudby. Storočnica od narodenia Leonarda Bernsteina je dobrou príležitosťou pripomenúť si (aj v osobnom živote) veľmi výraznú osobnosť.

K celosvetovej spomienke formou koncertov sa oficiálne pridalo aj Slovensko – na festivale Viva musica! v sobotu 25. augusta zaznie výber piesní z West Side Story a Candide, výročie si pripomínajú aj najvplyvnejšie svetové médiá. The New York Times pripravili sériu textov, The Guardian objednal osobné spomienky od jeho blízkych ľudí. A naozaj máme na čo spomínať.

Keď jedno nevylučuje druhé

„Najinšpirujúcejšie je to číre muzikanstvo prýštiace zo všetkého, čo robil, či je to hranie, dirigovanie, učenie, alebo písanie hudby, úroveň remesla, jasné preferencie tonality, cross-over a showmanship,“ hovorí Peter Breiner, ktorý má z našich hudobníkov k Bernsteinovi najbližšie. Nielen tým, že sám hudbu aktívne tvorí, ale aj on ju naživo predvádza a takisto už od mladosti miluje klasiku aj iné hudobné svety. Momentálne žije v New Yorku na Upper West Side, vo štvrti, kde dlho žil aj Bernstein a kde sa odohráva dej jeho najčastejšie uvádzaného diela.

Breiner najviac vyzdvihuje „to pravé a nefalšované muzikantstvo v zmysle napríklad toho, že neexistuje špecializácia, že rovnako ako Haydn, Mozart či Beethoven hudobník môže a má byť aj skladateľ, aj dirigent, aj interpret, aj pedagóg a jedno nielenže nevylučuje druhé, ale naopak, inšpiruje“.

Keď sa v rodine ukrajinských emigrantov v americkom meste Lawrence v Massachusetts ocitol klavír, veľmi rýchlo bolo jasné, aký život čaká malého Leonarda. Hudba mu vypĺňala väčšinu času doma aj v škole. Vyštudoval ju na Harvarde aj v Curtisovom inštitúte vo Filadelfii a bolo len otázkou času, kedy nadaný mladík ohúri nielen rodinu, kamarátov a spolužiakov. Stalo sa to, keď mal 25, na jeseň 1943, pri záskoku za chorého dirigenta Bruna Waltera na koncerte Newyorských filharmonikov. Vtedy sa to rozbehlo naplno.

Začínal ako asistent svojho učiteľa Sergeja Kusevitzkého v Tanglewoode, letnom hudobnom centre amerického hudobného života, stal sa prvým americkým šéfom Newyorskej filharmónie a s týmto orchestrom celkovo spolupracoval 47 sezón, odohral vyše 1200 koncertov a pripravil vyše 200 nahrávok. Iba toto by stačilo na samostatnú kapitolu v dejinách hudby. Nie však Bernsteinovi.

Veľmi úzko a dlhé roky spolupracoval aj s Viedenskou filharmóniou, robil s ďalšími najznámejšími svetovými súbormi, v najznámejších svetových sálach. Symfónie, opery, aj muzikály. Svoj prístup zhrnul v dvoch vetách: „Chcem, aby orchester znel tak, ako chcel skladateľ“ a „Keď sa počas dirigovania nestanem Brahmsom alebo Čajkovským, nebude to dobré vystúpenie“.

Vyzerá to jednoducho, dosahuje sa to ťažko. On to vedel, interpretom veľmi dobre rozumel a dokázal ich strhnúť vlastnými skúsenosťami, sluchom a dôvernou znalosťou partitúr. Jeho dirigentský štýl v podobe takmer tanečných choreografií niektorým kritikom prekážal, ani on sám často nebol nadšený, ako vyzerá s taktovkou na pódiu, ale išiel po hudbe, aby vydoloval z hráčov maximum v každom možnom detaile.

Paralelné svety

Najmä jeho nahrávky Mahlera mnohí považujú za referenčné. Bol mu blízky svojou poetikou, aj tým, že sám bol výrazným dirigentom aj osobitým skladateľom. Tento druhý rozmer sa u Bernsteina rozvíjal paralelne. S odstupom času pôsobí neuveriteľne, koľko toho dokázal skomponovať popri takej rozbehnutej dirigentskej kariére, s akou by si väčšina ľudí vystačila na celý život. Okrem „klasických“ skladieb miloval aj džez a divadelnú Broadway. Kto, keď nie on, mohol zložiť pesničky do muzikálu West Side Story, ktorý dodnes nezostarol? A nehovoriac o tom, koľko času mu zabralo propagovanie hudby formou populárnych televíznych programov, ako boli napríklad Koncerty pre mladých ľudí.

„Na dosiahnutie veľkých vecí potrebujete plán a malý nedostatok času,“ tvrdil a dodával: „Som fanatickým milovníkom hudby. Nemôžem prežiť deň bez toho, aby som hudbu počúval, hral, študoval alebo premýšľal o nej. A toto všetko je celkom mimo mojej profesionálnej úlohy hudobníka: som fanúšik, oddaný člen hudobnej verejnosti.“

Do každého projektu sa vkladal naplno, taký výdaj energie a stresu sa nedá zvládať dlhodobo. Lenny, ako ho prezývali najbližší, bol rovnako vášnivým muzikantom ako aj fajčiarom. Navyše bol pre cesty do krajín za železnou oponou onálepkovaný ako komunista, čo bol v Amerike 50. rokov rovnako veľký problém ako byť homosexuálom. Založil si rodinu a mal deti, ktoré miloval, no koncom 70. rokov sa rozhodol pre coming-out. V tom čase už bol dávno celebritou, nezničilo mu to kariéru ani povesť.

Svoj prvý koncert v Európe odohral krátko po 2. svetovej vojne s Českou filharmóniou, medzi jeho najpamätnejšie vystúpenia patrí koncert na Vianoce 1989 v Berlíne, kde na záver Beethovenovej Symfónie č. 9 spevákom zamenil „radosť“ za slovo „sloboda“. Napriek triumfálnemu večeru sa cítil úplne vyčerpaný a lekárske vyšetrenie ukázalo nádor na pľúcach. Počas chemoterapie ho ešte potrápil zápal pľúc, no nezomrel na rakovinu, osudný mu bol infarkt. Mal len 72 rokov. Bola to symbolická smrť. Zomrel doma, v rezidencii Dakota uprostred New Yorku, kde bol jeho susedom John Lennon. Pesničky The Beatles miloval a hlavné postavy kapely radil medzi najväčších skladateľov 20. storočia.

„Milujem dve veci – hudbu a ľudí. Hudbu robím preto, lebo milujem ľudí, rád s nimi pracujem a rád pre nich hrám. A komunikácia s nimi na najhlbšej úrovni, ktorou je hudba, je založená na láske,“ hovorí Bernstein na videu zo skúšky Schumannovej symfónie. Je to pravdepodobne posledný záznam maestra. Už je viditeľne zoslabnutý, ale v spôsobe, akým vedie orchester, je všetko podstatné. Komu to nie je zrejmé z päťminútovej ukážky znejúcej hudby, tomu to v závere dopovie sám Bernstein: „Je veľmi ľahké byť priemerným hudobníkom, iba robiť koncerty a hrať. Celý rozdiel medzi tým a týmto, čo sme práve teraz spravili my, je v oddaní sa a v záväzku.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie